Petru ku canisterapii priviedla choroba: Veľa ľudí má o nej skreslené predstavy

Mestská časť Petržalka predala Modrý dom developerskej spoločnosti, ktorá sa zaviazala, že podnájomníkom nájde inú bytovú náhradu. Nestalo sa. Petra musela hľadať bývanie sama. Bolo to náročné, ale nechcela padnúť ešte hlbšie. Pracovala na sebe, i keď sama potrebovala pomoc.

Ku canisterapii ju priviedol profesor Šramka, ktorý sa popri neurochirurgii venoval aj psom. Keď sa ho Petra spýtala, prečo sa jej pes správa inak, profesor jej vysvetlil, že psy cítia epilepsiu a záchvaty. „Vtedy som zistila, že mám oporu v mojom psovi, a vedela som, že epileptikov je na Slovensku veľmi veľa a nie každý má takého psa, tak som sa tomu začala venovať.“

V Čechách si potom spravila kurz canisterapie, kde mala skvelých lektorov. Po kurze sa rozhodla canisterapii venovať aj na Slovensku. „Informácií o canisterapii nebolo v tom čase na Slovensku veľa. Mnoho ľudí si myslelo a niektorí si možno aj myslia, že canisterapia je, keď príde psovod so psom medzi deti alebo mentálne znevýhodnených pacientov a hrá sa s nimi. My sme sa snažili ukazovať, že ide o viac, že ide o rôzne masážne techniky, polohovanie,“ opisuje canisterapiu Petra.

Dôležité pri canisterapii je dať aj na pocity psa. Nie každý pes má všetkých rád, preto dôkladne vyberajú, k akým pacientom môžu ísť. Petrin pes je bývalý policajný pes, preto nemá problém s nikým a desať rokov sa stretával s deťmi, starými ľuďmi, ležiacimi či s mentálne znevýhodnenými ľuďmi. Pomaly sa však už chystá do „psieho dôchodku“.

Pri svojej práci sa Petra stretla aj s nepochopením. „Nie všetci veria, že to pomáha. Stalo sa nám, že sme s Gaspikom prišli za pacientom, ktorý mal záchvat. Pes si k nemu ľahol a do piatich minút bol pacient pokojný. Lekári ho chceli upokojiť liekmi, no stačil na to pes. Predtým tam bol voči nám zdravotnícky personál skeptický.“

Najlepšie sa Petre pracuje s deťmi. Komplikované prípady sú hlavne mentálne znevýhodnení, ktorí môžu byť aj agresívni. Podobné skúsenosti má aj Petra, no od práce ju to neodradilo.

Počas pandémie pracovala so seniormi

Medzi ťažkú považuje aj prácu so seniormi. „Pri senioroch som mala veľakrát pocit, že im veľa dávame, ale nedostáva sa to späť.“ No Petra vie, že sa treba venovať aj im. Navštevuje aj domovy dôchodcov. Počas pandémie ju na isté obdobie zavolali pracovať ako psychologičku do jedného domova pre seniorov, kde predtým už chodila vykonávať canisterapiu. Petra mala však jednu podmienku, so sebou bude brať svojho kocúra Tigríka, s ktorým robila felinoterapiu. „Seniori boli z Tigríka nadšení, preto som vedela, že on tam bude chodiť so mnou.“

Prípadov, keď canisterapia pomohla, je veľa. Spýtala som sa, na ktoré si Petra najviac spomína. Hneď ako prvé spomenula dievčatko, ktoré sa nachádzalo v bdelej kóme. „Za týmto dievčatkom chodil pyrenejský horský pes, o ktorom tvrdili, že z neho sa canisterapeut vychovať nedá. No my sme vychovali až troch. Tento pes si vedel k dievčatku v bdelej kóme ľahnúť úplne na centimeter blízko, a to preto, aby ju zohrial a uvoľnil jej svaly, a tak s ňou mohli ľahšie cvičiť. No zároveň to robil so všetkou opatrnosťou, aby jej neublížil.“

Táto práca je náročná aj po psychickej stránke, keďže navštevujú ľudí, ktorí trpia rôznymi chorobami, napríklad sú to onkologickí pacienti alebo navštevujú aj pacientov v paliatívnej starostlivosti, ktorí sú nevyliečiteľne chorí. Nie je to práca pre slabších, ale tým, že Petra bola sama na tom niekedy zle, nerobí jej problém stretávať sa s rôznymi osudmi.

S koronou pacienti pribúdajú

Príchodom korony sa práca nezastavila, dokonca pacienti pribúdajú, a to hlavne takí, ktorí trpia depresiami, majú samovražedné sklony alebo boli vystavení domácemu násiliu.

No nie je to práca, ktorá sa môže robiť večne. Po canisterapii sú unavené aj psy. „Veľakrát, keď sme šli z terapie, tak môj pes vracal žlč, niektoré psy zas potom veľa spia. Je to individuálne.“ Postupne by aj Petra chcela prejsť len k výučbe canisterapie a vychovávať nových terapeutov.

Spraviť akreditovaný kurz, aby psy mohli vykonávať canisterapiu, sa dá len na dvoch miestach na Slovensku. No predtým všetko sprevádza dlhý kolobeh. Sú potrebné vyšetrenia od veterinára, aby bol pes naozaj zdravý. „No je potrebný aj súhlas z úradu regionálneho zdravotníctva, súhlas z ministerstva zdravotníctva, súhlas zriaďovateľa canisterapie,” – tento kolobeh byrokracie môže veľakrát odradiť.

Pes zachránil Petre život a ona si to uvedomuje, preto pomáha ďalej. Chce, aby psy pomáhali ľuďom s ich trápením. V súčasnosti je Petra veľmi šťastná. Stala sa starou mamou a tento rok v auguste mala svadbu, kde sa vydala za svojho partnera, s ktorým žijú v Dunajskej Lužnej.