Martin Šmilňák z KDH: Slovenské školstvo je chaos bez vízie. Reforma ho nezlepší

Mnohí hovoria, že je prioritou. U nás na Slovensku však nemôžeme hovoriť o prioritách. V porovnaní s učiteľmi z iných krajín si slovenský učiteľ kúpi takmer najmenej z celej Európy. Teda podľa parity kúpnej sily sú naši učitelia na chvoste Európy.

Druhý indikátor, ktorý napovie, kde sa nachádza školstvo na Slovensku, je HDP. Čiže koľko z objemu, čo sa vytvorí na Slovensku, dávame do školstva. Kým v iných krajinách je to šesť percent, Slováci sú tesne pod 4,5 percentami HDP. Je to málo populárna téma a už vôbec nie priorita tejto vlády.

Posledné veľké zmeny v školstve vraj boli robené pred dvadsiatimi rokmi...

Nie je to pravda. V roku 2008 prišla veľká reforma v štátnom vzdelávacom programe. Potom boli ďalšie menšie alebo väčšie kroky a momentálne beží kurikulárna reforma, ktorú reálne rozbehol bývalý minister školstva Ján Horecký. Súčasný minister Tomáš Drucker ohlásil nedávno nežnú revolúciu v školstve. Tú však nepovažujem za skutočnú.

Na Slovensku máme najkomplikovanejší a najnemožnejší vzdelávací systém v porovnaní so svetom. Päť rokov som zastupoval cirkevné školy na európskej úrovni, kde sme porovnávali školské systémy. Slovenský vzdelávací systém je jeden nelogický chaos. Akoby sme nevedeli, odkiaľ kam, prečo a čo je cieľ.

Čo konkrétne nefunguje?

Napríklad povinné vzdelávanie. U nás je desaťročné, čo je už dávno prežitý pojem. Máme povinnosť chodiť do školy, ale nemusíme byť vôbec aktívni. Deti odchodia desať rokov, posedia najlepšie pri nejakom radiátore, aby im nebola zima, ale neurobia si domáce úlohy a to, čo ich nebaví, nerobia.

Štát do toho investuje kopec peňazí a energie a povinné vzdelávanie sa končí po prvom roku strednej školy. Povedzte mi, či a ako viete potom zmerať výsledok. Trend vo svete je pritom taký, že povinné vzdelávanie sa končí vtedy, keď máte osvojenú nejakú zručnosť, ktorú dokážete nejako overiť.

Navrhovali by ste teda dlhšiu povinnú školskú dochádzku?

Áno. Nemuselo by to znamenať koniec povinnej školskej dochádzky na konci strednej školy. Existujú aj dvojročné „efkové“ odbory, kde sa po základnej škole učia študenti za pekára alebo pracovníka v lesnom hospodárstve.

Zmyslom vzdelávania je, aby sme pomohli človeku nadobudnúť také zručnosti a vedomosti, aby sa o seba dokázal postarať. Keď toto dokážeme, bude to fajn. Ale dnes to nevieme.

Namiesto toho je u nás základom školskej reformy povinnosť chodiť do materskej školy od troch rokov, zoštátnenie cirkevných a súkromných škôl, ktoré stratia svoj charakter. Školy, ktoré budú musieť vyberať ešte vyššie poplatky – lebo im minister zníži financovanie o 20 percent –, sa stanú pre mnohé deti ešte nedostupnejšie.

V čom vidíte pozitíva a negatíva povinnej školskej dochádzky pre deti od troch rokov?

Nie je to kapacitne ani personálne pripravené, najmä na východe Slovenska, kde pri tomto nariadení začnú chodiť do škôlok aj trojročné rómske deti, ktoré dosiaľ boli doma a prichádzali spravidla až v poslednom povinnom ročníku.

Už niekoľkokrát som hovoril, že oni z Bratislavy hovoria o niečom, čo u nás v reálnom živote nemôže fungovať.

Máme osadu Jarovnice, ktorá má osem a pol tisíca rómskych obyvateľov. Alebo obec Lomničku, kde sa rodí 140 detí ročne. Keď je tam toľko trojročných, štvorročných a päťročných detí, potrebujete len škôlku s kapacitou päťsto detí.

Takisto nové nariadenie ide proti filozofii, že rodič je ten, ktorý garantuje výchovu dieťaťa a škola je rodičovi dobrý partner. Štát nemôže rodičovi rozkazovať, kedy musí dať svoje dieťa do škôlky a ešte jeho zotrvanie v domácom prostredí podmieňovať stredoškolským vzdelaním rodiča.  

Ján Horecký ešte ako bývalý minister školstva zaviedol to, aby každé dieťa malo možnosť ísť do predškolského zariadenia. A to je rozdiel medzi nami a komunistami. Oni ľudí nútia a my dávame možnosť, pričom rešpektujeme práva rodičov. Ak vie mamka zabezpečiť výchovu doma, nemusí silou-mocou dávať dieťa do škôlky.

Aká je teda podľa vás motivácia ministerstva na takýto krok?

Motivácia ministerstva je dostať do škôl deti z marginalizovaných rómskych komunít, aby vyrastali v zdravšom prostredí. Čo podporujeme, no kritizujeme spôsob, akým to rodičom vnucujú. Cez materské školy rómske komunity neopravíte, to je potrebné robiť spoločne.

Kto by mal byť do tohto procesu zapojený?

Musia sa do toho zapojiť všetky zložky. Občianske združenia, cirkvi, úrady, komunitné centrá a najmä rodičia. Dodnes sa takáto spolupráca niekde deje pekne, niekde sa nedeje vôbec. Nie je v tom prehľad, chýba jednotné riadenie a míňajú sa milióny na zbytočné projekty, na ktorých si niekto zarobí a nič sa nezmení. Napríklad Rómsky mediálny dom alebo výsadba stromčekov za 60 miliónov eur.

Okrem nezmyselných projektov máme dva úrady, ktoré sa o potreby Rómov majú starať. Prvým je Úrad splnomocnenca pre rómske komunity a druhým Úrad splnomocnenca pre národnostné menšiny.

Dnes je realita aj taká, že na jednej ulici máte školu, kde chodia Rómovia a cez ulicu je komunitné centrum, ktoré sa im má venovať, no navzájom vôbec nespolupracujú. Kto to koordinuje? Kto za čo zodpovedá? Kto zodpovedá za to, aby sme túto komunitu naučili žiť tak, aby sa dokázali postarať sami o seba?

Otázna je aj samotná výstavba škôlok a škôl, kto by to mal robiť, keďže obce na to peniaze nemajú?

Toto azda nejako dobehneme projektami. Ale tiež si bude musieť pán minister zodpovedať otázku, či segreguje, nesegreguje, robí inklúziu, nerobí inklúziu a či je to vôbec možné. Ja hovorím, že ak zmiešate polovicu rómskych detí a polovicu nerómskych, nebude to fungovať. A to by museli všetci inklúziu najprv chcieť, ale neviem, či sa ich niekto na to vôbec pýtal.  

V čom vidíte Achillovu pätu inklúzie?

Učitelia, vychovávatelia, asistenti a podporné tímy veľmi rýchlo vyhoria, ak nedostanú podporu. Je ich primálo a práca je extrémne vyčerpávajúca.

Ďalej nefungovanie pravidiel, ako napríklad nulová tolerancia agresie. Dnes akoby verejné orgány nemali jasný manuál a ako keby boli bezzubí a nevedia, čo majú robiť.

Na základnej škole zlomí siedmak asistentke učiteľa ruku, policajt pohrozí, že keď to urobí ešte raz, tak uvidí. Pohrození ale bolo viacero, no napokon nikto nič reálne neurobil a žiak pokračoval ďalej vo svojom správaní.

Ďalej je situácia taká, že ak rodičia zanedbávajú povinnosti, ktoré majú voči škole, tak im stopnú rodinné prídavky. Potom ale stačí, že dieťa príde párkrát do školy a všetky rodinné prídavky majú späť. Čo to je za trest? Tieto tresty vôbec nebolia a neúčinkujú.

Pravidlá musia byť nastavené a odkomunikované tak, že bezpečnosť na školách musí byť dodržaná, ako aj hygiena.

Aké máte konkrétne skúsenosti s inklúziou na východnom Slovensku?

Už pred dvoma rokmi som upozorňoval na obec Gaboltov, kde nežije ani jedna rómska rodina. Ale okolo nej je asi päť dedín s rómskymi komunitami. Deti z nich chodia do gaboltovskej základnej školy. Ich počty stúpali a stúpali, až to došlo do štádia, keď nerómske deti postupne zo školy odišli.

Čiže obec, ktorá nemá ani jedného rómskeho obyvateľa, vzdeláva všetky rómske deti z okolia, pričom gaboltovské deti dochádzajú do Bardejova, kam ich rodičia všelijako vozia alebo chodia autobusmi. Takýchto obcí je už v súčasnosti omnoho viac.

Z akých dôvodov nerómske deti odišli?

Ako rodič by som svoje dieťa zobral z troch dôvodov – ohrozenie – buď šikana, alebo vyhrážky. Druhý dôvod – zdravie a hygiena – a tretí dôvod je kvalita výučby, ale nie preto, že by to učitelia zanedbávali. Ale v takých podmienkach a pri žiakoch s takými veľkými rozdielmi, sa to jednoducho naraz zvládnuť nedá.

Dohovor o právach dieťaťa vraví, že každé dieťa má právo sa vzdelávať na úrovni maxima svojho potenciálu. A teraz, ak chceme rómske deti vzdelávať na úrovni ich potenciálu, musíme znížiť úroveň potenciálu nerómskych detí. Na inklúziu nemôžu doplácať nerómske deti. Pre všetky deti to musí byť prospešné, teda win-win princíp.

Čo by mohlo pomôcť rómskym aj nerómskym deťom v adekvátnom vzdelávaní v inkluzívnom priestore?

Najprv musíme vedieť, čo chceme dosiahnuť, a musíme mať na to nástroje. Ministrovi Druckerovi vyčítam, že nemá nič pripravené. V Británii funguje inklúzia úplne inak ako na Slovensku.

Ako?

Naša škola má v Británii tri partnerské školy. Súčasťou školy je akési centrum pre inklúziu. Sú tam deti  s rôznymi potrebami, problémami. V tom pavilóne majú svoje miesto, podporné tímy v oveľa väčšom objeme ako u nás. Deti sú časť vzdelávacieho procesu u špecialistov a na predmety, na ktoré je to vhodné, tam ich asistent privedie, je tam s nimi na jednu, dve, tri hodiny spolu s ostatnými spolužiakmi a potom opäť pracujú na svojej úrovni.

To, čo chce Drucker spraviť, je zmiešať dve nehomogénne skupiny a myslí si, že to bude fungovať. Inklúzia je o prijatí, že sa naučíme spolu žiť, že si vieme vyjsť v ústrety, že nebudeme cez múr zazerať na druhého. Takto násilne a bez prípravy sa to nepodarí.

Snahu o dobré inkluzívne podmienky vidíme v projekte asistentov učiteľa. S narastajúcim počtom detí so špeciálnymi potrebami je ich však málo a využívaní sú aj na iné výkony ako na to, na čo majú byť určení.

Pravidlá sa musia dodržiavať a tu to nefunguje. Potvrdzujem, je čoraz viac detí so špeciálnymi potrebami a kapacita našich asistentov na školách je nedostatočná. Ministrovi vyčítam aj to, že si nevydupal viac peňazí do školstva, ktoré by použil napríklad aj na asistentov.  

Mohol?

Tam je to obrovský boj. Ale máme dva úrady splnomocnenca, zbytočné ministerstvo cestovného ruchu a športu, 37 štátnych tajomníkov... Cesta je v zoštíhlení aparátu a ušetrení peňazí. Brusel netuší, aká je situácia u nás v osadách a hlavne na východe Slovenska. Tak, ako to netuší ani Bratislava.

Pomôžme rómskym deťom, ak na to máme silu a prostriedky. Ale riešením nemôže byť, že spadnú do priepasti aj rómske, aj nerómske deti.

Poďme ešte k obvodom. Ako budú školy po novom fungovať?  

Pre cirkevné a súkromné školy bude reforma znamenať, že buď sa stanú obvodovými školami a nebudú vyberať poplatky, alebo im štát zníži financovanie o 20 percent.

Predstavte si mesto ako pizzu rozrezanú na osem kúskov. Obvodová škola musí poskytnúť 70 percent svojej kapacity len jednému vybranému kúsku – obvodu. Lenže na súkromnú či cirkevnú školu sa hlásia deti z celého mesta či dokonca okresu pre ich výnimočný spôsob práce, pre duchovnosť, ktorá ide ruka v ruke so vzdelávaním, a podobne. Takto si napríklad veriaci rodičia z inej časti mesta v budúcnosti už nebudú môcť zvoliť cirkevnú školu z kapacitných dôvodov.

Ak súkromné a cirkevné školy neprijmú pravidlo obvodov a nezrušia poplatky, štát im vezme dvadsať percent peňazí. Pre cirkevnú školu so štyristo žiakmi im štát zoberie 250-tisíc eur. To školu jednoducho zničí. 

Druckerova motivácia bola, aby si školy nevyberali žiakov a brali ich podľa obvodu. Ale v našej cirkevnej škole to funguje opačne. My si nevyberáme, ale nás si vyberajú rodičia pre to, čo poskytujeme.

V akom štádiu je kurikulárna reforma? V školách prebiehali v uplynulom školskom roku školenia a od septembra sa malo začať vyučovať po novom. Ako to aktuálne vyzerá? Začali?

Veľká časť Slovákov to nevie ani vysloviť a druhá časť nemá ani šajnu, čo to znamená. Chceme vzdelávať po novom, aby sa naše deti učili viac kriticky myslieť, tvoriť, spájať, nie bifľovať sa. Podstatne sa mení nie len obsah, ale aj spôsob vzdelávania.

Pripravovala sa niekoľko rokov a spustil ju kolega Ján Horecký. Získať na to učiteľov bolo nesmierne ťažké. Očakával som, že v tom Drucker bude pokračovať, že nenechá učiteľov v štichu, že sa začne venovať zmene kurikula na stredných školách. Namiesto toho prichádza s nepremyslenými krokmi, ktoré nášmu školstvu uškodia.

Pomenovali ste niekoľko vecí, ktoré sú v školských zákonoch nešťastné. Existuje podľa vás nejaká šanca na ich úpravu?

Pripravujeme podania a skúsime to zmeniť. Mali by sme zriadiť pracovné tímy naprieč politickými stranami a začať na týchto veciach pracovať.

Niektoré veci ale minister Drucker urobil dobre. Napríklad niektoré zmeny vo vysokých školách či novelu zákona o podpore práce s mládežou. Mládežnícke organizácie sú pre spoločnosť veľmi prospešné a za málo peňazí prinášajú veľké hodnoty.

Mnohé však bude potrebné opraviť. Už teraz pracujeme na materiáloch a témach, ktoré predstavíme pred voľbami.