Zelenskému údajne hrozí puč. Kam by ušiel v prípade hrozby nacionalistov?

Prvé stránky svetových médií v posledných dňoch zapĺňajú informácie a úvahy o americko-ruskom návrhu mierovej dohody medzi Kyjevom a Moskvou. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj na 28-bodový plán Donalda Trumpa reagoval slovami, že napadnutá krajina môže stratiť „buď dôstojnosť, alebo kľúčového partnera“.

Sám Zelenskyj pritom v novoročnom príhovore avizoval, že Ukrajina „urobí všetko pre to, aby sa vojna skončila v roku 2025“. Podobne sa vraj vyjadril aj mocný šéf ukrajinskej vojenskej rozviedky HUR Kyrylo Budanov, no s tým, že ak sa tak nestane do leta, bude ohrozená existencia ukrajinskej štátnosti.

Na slová hlavného špióna, ktorého agentúra dronmi bombarduje rafinérie za Uralom, zatiaľ nedochádza, hoci ukrajinská armáda pomaly stráca záchytné body v Doneckej oblasti, ako sú Pokrovsk a Myrnohrad. Budanov posunul predpokladaný časový rámec na február 2026, a to s Trumpovou pomocou.

Hrozba prevratu

Američania tlačia na Ukrajinu, aby spomínaný 28-bodový plán prijala, hoci ten počíta s uznaním niektorých ukrajinských území za „de facto ruské“. To je požiadavka, ktorá je pre vládu v Kyjeve neprijateľná, tá dokonca viackrát rázne odmietla formát „územia za mier“.

S blížiacou sa zimou, ktorá má byť podľa analytikov najtuhšia od začiatku vojny, sa dostáva do pozornosti otázka opakovane bombardovanej energetickej infraštruktúry – elektrárne a rafinérie ukrajinských štátnych podnikov sú takmer každú noc terčom ruských rakiet a dronov.

Práve v súvislosti so zraniteľnosťou civilného obyvateľstva podľa amerického prezidenta súvisí nevyhnutnosť prijatia rusko-amerických podmienok. V prípade, že by na ne Zelenskyj ako ukrajinský líder prikývol, mu však hrozí tvrdý domáci odpor zo strany nacionalistov a časti armády.

Najčastejšie sa skloňuje scenár, podľa ktorého by tento odpor viedol veliteľ 3. armádneho zboru Andrij Bileckyj. Ten má podľa zdroja Štandardu „najväčšiu autoritu“ na vedenie prevratu, „a ak sa pre túto možnosť rozhodne, má veľmi vysokú šancu uspieť“, dodal anonymne vojak v aktívnej zálohe.

Bileckyj je jedným z prominentných ukrajinských nacionalistov, známy aj ako zakladateľ dobrovoľníckeho práporu Azov, ktorý sa v priebehu vojny rozrástol na pluk či brigádu a dnes je súčasťou ukrajinských pozemných síl. Práve tento bojovník je predpokladaným vodcom ozbrojeného domáceho odporu voči prezidentovi.

Nahráva tomu aj fakt, že nie je a nebol súčasťou vnútorného kruhu okolo Zelenského, ktorý sa za posledné týždne stal terčom obvinení z rozsiahlej korupcie. Bývalí prezidentovi muži, ako Timur Mindič a Olexandr Cukerman, sa stali terčom sankcií voči „občanom Izraela“ a exminister spravodlivosti Herman Haluščenko rezignoval.

Bileckyj neťažil ani z poslednej vládnej rošády, ktorá odsunula z premiérskeho postu Denysa Šmyhaľa a povýšila „Jermakovho človeka“ Juliju Svyrydenkovú – tá je podľa ukrajinských médií blízkym spojencom šéfa prezidentskej kancelárie Andrija Jermaka.

Ak by táto aliancia Zelenského verných prijala ruské podmienky a ustúpila by z nedobytých území, prezidentovi by mohlo ísť o život. Naposledy to v auguste naznačil známy ukrajinský extrémista Denys Sternenko.

Bývalý člen nacionalistického združenia Pravý sektor, ktorý sa zúčastnil na zrážkach s proruskými separatistami v meste Odesa v roku 2014, sa v rozhovore pre britský denník Times vyjadril, že ak by Zelenskyj v rámci mierovej dohody odstúpil územia, ktoré Rusi nedobyli, „bol by mŕtvolou – politicky, a potom aj skutočne“.

Rovnako sa pre Štandard vyjadril aj známy britský historik Peter Hitchens. Ten v rozhovore pripomenul, že ešte po voľbách v roku 2019, v ktorých Zelenskyj kandidoval ako prezident mieru a faktický podporovateľ rámca minských dohôd, ho nacionalisti z Azova varovali pred „kapituláciou“.

„Takže si nemyslím, že by prežil, keby sa pokúsil uzavrieť mier. Akákoľvek jeho mierová dohoda, ktorá by bola realistická, by bola označená za kapituláciu. Neviem, čo by sa s ním politicky stalo, keby to urobil,“ povedal Hitchens v rozhovore.

Blíži sa Zelenského pád?

Júlový pokus prezidenta Ukrajiny o obmedzenie nezávislosti protikorupčných úradov vyvolal najväčšie protesty od Majdanu, nad Kyjev zavesil Damoklov meč v podobe európskej hrozby pozastavenia financií a podnietil vyšetrovanie, ktorého terčom boli jadrové podniky aj Zelenskému blízki oligarchovia.

Do množiny takzvaných prezidentových mužov na Ukrajine spočiatku patrili najmä podnikatelia z filmárskeho prostredia, ako bratia Boris a Serhij Šefirovci, spomínaný Mindič alebo šéf Zelenského kancelárie Jermak. Po zverejnení kauzy Pandora Papers a novembrovom vyšetrovaní vo firme Enerhoatom však jeden po druhom popadali – okrem Jermaka.

Spoluzakladateľ televízie Inter je Zelenského posledným „oligarchom“ a v súčasnosti je jedným z mála ľudí z prezidentského okruhu, ktorý nie je predmetom korupčného vyšetrovania. Personálny vplyv na vládny kabinet, ktorý je v jeho prípade mierne premrštený, totiž nie je tak jednoducho možné označiť za trestný čin, a z finančných machinácií podozrivý nie je [článok vznikal pred začatím Jermakovho vyšetrovania a odvolania, pozn. red.].

Napriek tomu, že po poslednej vládnej rošáde Jermakov vplyv posilnil, ukrajinské zdroje pre britský magazín Economist zhodne tvrdili, že šéf kancelárie nespraví nič bez vedomia svojho priameho nadriadeného. Moc „všemocného“ Andrija Jermaka je tak priamo naviazaná na politickú kariéru Volodymyra Zelenského.

A práve v tejto otázke momentálne panuje neistota. Zelenského vládnutie doteraz podporovali alebo aspoň „tolerovali“ spomínaní nacionalisti v radoch ukrajinskej armády. Ak by však pristúpil na hru Spojených štátov a Ruska s výmenou územia za mier alebo aspoň prímerie, ich podporu by stratil a na základe spomenutých vyjadrení mu môže hroziť atentát.

Zelenského oponenti, ako exprezident Petro Porošenko či starosta Kyjeva Vitalij Kličko, dlhodobo upozorňovali na prezidentove „autokratické“ tendencie. Západ však na tieto obvinenia nereagoval a ďalej Ukrajinu vo vojne s Ruskom podporoval.

Je preto otázne, akú podporu by Zelenskyj dostal v prípade puču nacionalistov. Predstava, že by ho napríklad britská tajná služba eskortovala vrtuľníkom z prezidentského paláca v Kyjeve a odviezla ho na utajené miesto, nie je veľmi realistická. Na druhej strane, na sociálnych sieťach sa už v minulosti objavovali teórie, že prvý pár Ukrajiny vlastní obytné budovy v zahraničí, kam plánuje ujsť.

Na pravú mieru treba uviesť, že tieto tvrdenia sa ani raz neukázali ako pravdivé a v niektorých prípadoch dokonca viedli k ruskej propagandistickej mašinérii. Zelenskyj raz údajne kúpil vilu na Floride za 20 miliónov dolárov, inokedy hotel s kasínom v meste Kyrénia v neuznanej Severocyperskej tureckej republike a dokonca sídlo Highgrove, ktoré prezidentovi vraj predal britský kráľ Karol III. za 20 miliónov libier.

Olena Zelenská síce v roku 2013 uskutočnila podozrivú kúpu trojizbového dizajnérskeho bytu, ten sa však nachádza na okupovanom Krymskom polostrove. V prípade úteku pred potenciálnymi pučistami by bolo veľmi nepravdepodobné, že by manželia Zelenskí ušli na územie jednostranne anektované nepriateľskou veľmocou, ktorá napadla Ukrajinu.

Existujú aj zdokumentované prípady, keď poslanec Zelenského strany Sluha národa kupoval luxusné rezidencie v Dubaji, a sám prezident vystupoval v kauze Pandora Papers. V jeho prípade išlo o vlastníctvo firiem v Britských Panenských ostrovoch a s nakupovaním nehnuteľností spojený nebol.

Práve bratia Šefirovci ako spoločníci filmárskeho štúdia Kvartal 95 boli zároveň hlavnými aktérmi v kauze Pandora Papers, v rámci ktorej previedli Zelenského financie do offshoreových firiem na Britských Panenských ostrovoch. Je teda možné, že mu ako koncovému užívateľovi výhod na svoje meno kúpili najmenej jednu nehnuteľnosť.

Tézy o úteku do akejsi „vily v Izraeli“, v Londýne či hocikde inde však zatiaľ stoja na vode. Už v novembri 2022 sa objavili aj informácie, podľa ktorých dom v meste Rišpon vlastnia prezidentovi rodičia. Otec Olexandr a matka Rymma vraj nehnuteľnosť kúpili za osem miliónov dolárov, čo sa ukázalo ako falošné tvrdenie.

Hrozba ozbrojeného povstania je však reálna a Zelenskému by v skutočnosti nič nebránilo v tom, aby po príchode (napríklad) do Londýna kúpil byt na mieste. Aj v minulosti bolo bežné, že hlava štátu po prehratej vojne ušla do zahraničia.

Pripomeňme, že v prvom týždni novembra 1918 sa v meste Kiel začala generálna stávka a štrajk lodiarov v prístavoch vojenského námorníctva Kriegsmarine. Po neveľmi úspešnej ofenzíve generála Ericha Ludendorffa bolo jasné, že Nemecká ríša vojnu prehrá – hoci ani jeden vojak Dohody nevstúpil na jej územie.

Práve kielská vzbura – ktorá sa začala 1. novembra neposlušnosťou nemeckých námorníkov – stála na začiatku revolúcie, ktorá zvrhla cisársku dynastiu Hohenzollernovcov a nastolila systém neskôr známy ako Weimarská republika. Cisár Wilhelm II. ušiel do Holandska, hoci v tom čase tiež nevlastnil v susednej krajine žiadne nehnuteľnosti.

Zelenského by zase celkom pravdepodobne mohli prichýliť v Poľsku, odkiaľ by mohol smerovať do Británie. Práve tamojší expremiér Boris Johnson počas jednej z mnohých návštev Kyjeva sľuboval prezidentovi neochvejnú podporu „kolektívneho Západu“, ktorá v konečnom dôsledku viedla k odmietnutiu istanbulského rámca dohody o mieri s Ruskom.

Ukrajinský líder preto zrejme čoskoro začne oživovať kontakty u svojich „spojencov“, ktorí podporovali jeho stranu počas takmer štvorročného konfliktu. Aj v USA by sa našlo niekoľko dobrodincov z radov neokonzervatívnej kliky, ktorí by Zelenského bez problémov hostili.

Do úvahy prichádzajú ľudia ako syn „krstného otca neokonzervativizmu“ Bill Kristol, jeho kolega z Projektu pre nové americké storočie (PNAC) Robert Kagan s manželkou Victoriou Nulandovou či jeho brat Frederick Kagan, zakladateľ Inštitútu pre štúdium vojny (ISW), a mnohí ďalší.

Treba však v každom prípade sledovať, ktorý Zelenského krok bude u nacionalistov dostatočne nepopulárny na to, aby ho stál stoličku – a v krajnom prípade aj život.