Zakladateľka domu pre obete násilia: Videla som ženy, ktoré neverili, že prežijú. Dnes sa usmievajú

Chceli sme mať materské centrum, lebo som videla, že v Holandsku takéto centrá fungujú. Tak sme si ho v roku 2000 aj založili, neskôr ich vznikalo viacero. Jedným z prvých projektov centier bol projekt „Dovoľte nám vstúpiť s dieťaťom“, lebo v tom čase sme sa usilovali o to, aby matky s deťmi boli viac viditeľné vo verejnom priestore. Riešili sme teda aj otázku, ako priblížiť mužov viac ku starostlivosti o deti, aby žena mohla byť aktívnejšia vo verejnom živote.

Ako sa z materského centra stalo krízové útočisko pre ženy?  

Všimla som si, že do centra začali chodiť ženy, ktoré neboli šťastné vo vzťahu. Potrebovali si ujasniť v hlave, či chcú žiť ďalej v nepriaznivých podmienkach, alebo chcú rozvod, riešili, čo bude s deťmi a ďalšie životne dôležité otázky. Moja mama bola celý život sudkyňa a ja som ako vyštudovaná sociálna pracovníčka okrem poradenskej sociálnej agendy riešila vďaka jej pomoci aj základnú právnu pomoc.

Po rokoch som si uvedomila, že je to celkom "úchylná" voľnočasová aktivita, tak som sa vyškolila v oblasti strániaceho krízového poradenstva. Filozofiou bolo stáť na strane slabšieho a vyrovnávať nerovnováhu vo vzťahu. S kolegyňou sme rozbehli poradenstvo, časom sme pribrali na spoluprácu ďalšie odborníčky.

Uvedomovali sme si, že ženy nepotrebujú len sociálne poradenstvo, ale aj právničku, poprípade advokátsku pomoc, deti potrebujú špeciálne pedagogičky, psychologickú pomoc, aby ich vedeli pripraviť na to, čo ich po odchode od otca detí čaká. Takúto multidisciplinárnu pomoc poskytujeme v našom poradenskom centre aj ubytovacom zariadení v Prešove dodnes.

Odkiaľ sa o vás klientky dozvedajú?

Sme súčasťou stránky www.beznasilia.sk, kde si nás vedia vyhľadať. Niektoré ženy nás nájdu cez odporúčania iných, ktoré už s nami skúsenosť mali. Často nás kontaktujú aj terénne pracovníčky, kolízne opatrovníčky alebo pracovníci či pracovníčky z úradu práce či národnej linky. Ozývajú sa aj iné organizácie nášho typu, keď napríklad potrebujú poslať vysoko rizikovú klientku, keď ide o zneužívateľa, ktorý ohrozuje ich život, tak ich presunú k nám, aby boli čo najďalej a v bezpečí.

Ženy v akom rozpoložení za vami prichádzajú?

Je to rôzne. Štandardne celý proces začína v poradenskom centre. Tam identifikujeme, či skutočne ide o nerovnováhu moci a násilie. Ak sa žena rozhodne, že nemá inú možnosť, ako byť v bezpečí do času rozvodu, prípadne majetkového vyrovnania a rozhodnutia o starostlivosti o deti, tak sa rozhodne bývať u nás. Vtedy pripravujeme bezpečnostný plán, čiže plán, ako odísť z domácnosti tak, aby to bolo bezpečné.

Môžete prezradiť, čo bezpečnostný plán obsahuje?

Je to veľmi individuálne a v každom prípade špecifické. Ide hlavne o to, aby obeť odišla bezpečným spôsobom, aby na to zneužívateľ nebol pripravený, aby nemohol urobiť kroky, ktoré by jej zabránili v odchode alebo by zvýšili riziko fyzického napadnutia.

V extrémnych prípadoch žiadame o spoluprácu políciu. Už boli aj také prípady, keď išlo o mamu ťažko postihnutého dieťaťa, kde nie je možné nenápadne odísť aj s polohovateľnou posteľou a všetkými zariadeniami. Vtedy je polícia nápomocná.

Chodia vám niekedy opustení muži búchať na dvere zariadenia, v ktorom sú ich manželky a družky?

Áno, stáva sa to. Väčšinou sú ale násilníci machri vtedy, keď tam nie je nikto, iba obeť.

Keď je už klientka v bezpečí u vás, ako s ňou pracujete?

Realizujeme kroky, pre ktoré sa žena sama rozhodne, najčastejšie pomáhame s návrhom na rozvod, zverením detí do opatery, vysporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

To sú procesy, ktoré niekedy trvajú aj roky...

Áno, ale styk s deťmi musí byť upravený. To je zároveň tá najošemetnejšia časť. Nemôžeme ženám zabezpečiť, že už nikdy svojho násilného partnera neuvidia, lebo stále je to tak, že deti majú právo na oboch rodičov a obaja rodičia majú právo na svoje deti. Takto sa na to teraz pozerá slovenská legislatíva.

V posledných rokoch nám veľmi stúpa rozvodovosť a je tu tendencia udržať tradičné rodiny. Mnohokrát aj vzťahy, kde je násilie, musia absolvovať poradenstvo a pokúšať sa o zmier, čo je z môjho pohľadu sypanie soli do rany. Nehovoriac o tom, že deti sú nútené ku styku, či sa s otcom stretávať chcú alebo nie. Niekedy aj s matkou v prípade, že je násilná matka, aj to sa stáva.

Ženy nerady počujú, ale je to tak, že do osemnásteho roku veku dieťaťa styk s násilnou osobou musí byť napriek všetkému zabezpečený. Za celé tie roky si pamätám, že od roku 2003 sa nám tuším v dvoch alebo troch prípadoch podarilo dosiahnuť zákaz styku. Ale to je extrémne opatrenie, ktoré sa veľmi často neuplatňuje.

V akých prípadoch sa uplatňuje?

To je skôr otázka na právnika, musí sa naplniť mnoho dôvodov. Súd musí vidieť, že skutočne dochádza k ohrozeniu zdravého vývoja dieťaťa, pričom nemusí ísť len o fyzické napádanie, ale aj o psychický teror. Mnohokrát sa na dokazovaní musia zúčastňovať aj samotné deti. Je to veľmi ťažké a niekedy, keď zneužívateľ miluje boj, násilie pokračuje cez deti aj ďalej, aj keď žena od muža odíde.

Preto sa mnohé ženy rozhodnú zo vzťahu neodísť, vyhnúť sa tomu a ochrániť deti pred týmito procesmi. Ťažko povedať, čo je lepšie. V každom prípade, ak má žena smolu a zle sa zaľúbi a vezme si človeka, ktorý miluje boj, tak naše možnosti ochrániť ju a jej deti pred ďalším násilím sú obmedzené.

Hovorí sa tomu model troch planét. Na jednej strane polícia chce, aby žena zbierala dôkazy o tom, že trpí násilím, my chceme, aby sa posilnila a žila samostatný život a súdy chcú, aby pripravovala deti na styk s otcom, aby rodičovstvo fungovalo. Ako má jedna osoba splniť všetky tri úlohy?

Prichádzajú k vám ženy, ktoré trpia násilie roky, alebo také, ktoré dostali prvý úder?

Štatisticky je to veľmi individuálne. Po tých rokoch som však veľmi rada, keď prídu ženy po prvej facke, lebo majú v sebe ešte silu, šancu na nový život. Keď majú vzdelanie, podporu v rodine, tak si myslím, že sa ozaj dá veľa vyriešiť. Mnohé k nám prídu len raz, lebo sú rozhodnuté a vedia, čo chcú, chcú len odkonzultovať konkrétne kroky.

Horšie je, keď prídu ženy po dlhoročnom násilnom vzťahu a sú zničené po fyzickej aj psychickej stránke. Trápi ma, keď prídu dokonca ženy v mojom veku a staršie, len s igelitkou svojej spodnej bielizne zo svojej veľkej vily, kde boli vymenené za mladší model. A aj to po tom, čo boli dlhé roky zneužívané v zmysle ponižovania, psychického teroru aj bitiek, vychovali tri-štyri deti, ktoré sú dospelé, a keď je muž ten, ktorý drží kasu, a pani nikdy nepracovala a nemá žiadne zdroje. To sú najsmutnejšie príbehy.

Preto mladým dievčatám v rámci preventívnych stretnutí hovoríme, že nie je dobré celý svoj život staviť na jednu kartu a veriť, že sa dobre vydajú a „princ“ sa o nich postará. Je to veľmi riskantné. Človek musí mať zabezpečenú prácu, hobby, priateľov a rodinu. Lebo keď niečo z toho zlyhá, tak tie ostatné „veci života“ vás podržia.

Už ste to síce trochu načrtli, no aké formy násilia existujú a pri akých prejavoch je potrebné spozornieť?

Násilie je násilím vtedy, keď vy cítite, že ste v násilí. Keď vám napríklad prekáža, že vám niekto hovorí, že ste hlúpa, neschopná, zakáže vám styk s rodinou, lebo povie, že sú všetci blbci, odstrihne vás od priateľov a vy sa v tom cítite nekomfortne a aj keď to vyslovíte, na druhej strane nedôjde k zmene. Vtedy ide o násilie.

Nemusí vás hneď biť. Ale vy čoraz viac cítite, že nemáte nikoho, kto by vás bránil. Že je jediný, s kým sa vlastne stýkate a ešte vám znižuje sebavedomie do takej miery, aby ste nenašli v sebe odvahu vykročiť z tohto kruhu. Ak si poviete, že takto ďalej žiť nechcete, už je to signál, že niečo nie je v poriadku.

Sociálna pracovníčka alebo sudca môžu povedať, že nič hrozné sa síce nedeje, lebo nemáte modriny, máte čo jesť, kde bývať, deti majú ovocné jogurty a štyri páry topánok a nechápu, čo chcete. To potom ženy zneistí a kladú si otázky, či to ozaj takto má byť a či to je tá láska, ktorú si sľubovali.

Násilie má rôzne formy. Najľahšie dokázateľné je fyzické násilie kombinované s psychickým, lebo pri zlomených sánkach, vykĺbených rukách, hrčiach na hlave a rezných ranách je to „šťastie“, že ich obeť vie dokázať. Vie ich nafotiť, ísť k lekárovi a urobiť záznam.

Násilie sociálne je o odstrihávaní od podpory zvonku. Násilník ohovorí všetkých okolo, všetkých zneistí, navonok sa tvári, že je všetko v poriadku, no pritom žena nemá možnosť sa s nikým stretávať, čo znižuje jej dôveryhodnosť a šancu na pomoc.

Násilie ekonomické sa týka prideľovania peňazí, obmedzovania prístupu k peniazom. Násilník napríklad bráni obeti v tom, aby išla do práce, chce, aby ostala doma. Čo ale neznamená, že ženy, ktoré sú doma, sú všetky týrané. Ak je to vec dohody, ak sa dvaja ľudia majú radi a tak im to vyhovuje, tak je to fajn.

Ďalšou formou je sexualizované násilie, kde sú otázky intimity používané ako nástroj nátlaku, napríklad neželané sexuálne praktiky, sex za odmenu a podobne.

Aká je tendencia počtu žien, ktoré trpia násilím? Zvyšuje sa, stagnuje alebo počty klesajú?

Naše štatistiky hovoria, že počet klientok stúpa. Pozitívna správa je, že sa o túto tému zaujímajú muži aj ženy, ktorých sa to týka. Ak niekto pozná v okolí niekoho, kto takto trpí, chce vedieť, ako mu pomôcť, tak sa informuje. Je to aj tým, že sa o tejto téme omnoho viac rozpráva ako kedysi. Robíme osvetu, chodíme po školách, rozprávame sa s úradníkmi, policajtmi, téma sa omnoho viac otvára.

Čo vám hovoria ženy, ktoré si celým procesom prešli a zvládli ho? Prípadne ako dlho trvá žene, ktorá zažívala násilie, postaviť sa na vlastné nohy?  

S väčšinou z nich sa stretávame ešte na podporných skupinách, na ktoré chodia, aj keď už je takpovediac po všetkom. Tie, ktoré sa s tým vysporiadali, našli podporu, hovoria o tom, že sú šťastné, že urobili tento krok, a žijú spokojný život plný sebaurčenia.

Ak nejde o nejaké extrémne brutálne prípady, život ide ďalej. Každý deň musíte vstať, dať deťom raňajky, vychystať ich do školy a zažiť s nimi niečo pekné. Máme aj opakované klientky, ktoré do toho zase spadli. Máme napríklad aj tri klientky, ktoré boli zneužívané tým istým mužom.

Spravidla od prvého poradenstva, kde zistia, že sú obeťami násilia, im trvá približne rok, kým si to poskladajú v hlave, či s tým chcú niečo robiť. Čo s tým robiť ďalej, je na ich rozhodnutí.

Ak sa rozhodnú odísť, odchádzajú aj do iných miest alebo zostanú v mieste, v ktorom bývali?

Väčšina z nich ostáva tam, kde bývali. Deti tam totiž majú školy. Ale máme aj ženy, ktoré sú presunuté k nám z iného kúta krajiny. Tým potom pomáhame nájsť školu a prácu tu. Ženy sa snažia do maximálnej miery udržať si svoj predchádzajúci život.

Je ťažké nájsť im prácu?

Stále platí, že kto chce pracovať, prácu si nájde. Ale je to ťažšie v súvislosti s tým, že je veľmi málo ponúk na čiastočný úväzok. Je to dôležité preto, aby ženy, ktoré sú už samoživiteľky, stihli deti odniesť do školy, vyzdvihnúť ich a vykonávať všetky ďalšie organizačné veci. V našej krajine nemáme dostatočný podporný systém pre jednorodičovské rodiny – kĺzavý pracovný čas, dostupné podporné služby a podobne.

Čo všetko prežívajú deti mám, ktoré sa rozhodnú odísť od násilníka?

Otca ľúbia. Rodičia sú naši referenční dospelí, ktorí nám predstavujú svet dospelých. A keď deti vidia, že to medzi rodičmi nefunguje, je to pre ne zraňujúce, spôsobuje im to neistotu. Neveria svetu dospelých a častokrát sa ich správanie mení. Deti veľmi dobre vedia, čo sa deje, cítia, aj keď sú dvere zatvorené alebo je noc. Keď vidia mamu ráno zbitú alebo uplakanú, počujú čudné zvuky, všetko na nich zanecháva následky.

Často regradujú, upadnú do skoršieho vývinového štádia, alebo, naopak, snažia sa byť strašne dobrí. Lebo deti si myslia, a malo by to tak byť, že sú stredobodom vesmíru svojich rodičov. Keď to medzi nimi nefunguje, tak to vyhodnotia tak, že problémom sú oni.

Následne sa buď priveľmi snažia, sú premianti triedy a všetko robia na 150 percent, alebo nastane opačný scenár – kašlú na všetko, nič neplnia, sú záškolákmi, začleňujú sa do nevhodných skupín, aby sa cítili aspoň niekde prijatí. Nehovoriac o tom, že všetky tieto deti majú poruchy správania a poruchy učenia.   

Zahrnúť všetku pomoc do jedného celku musí byť náročné. Vnímate svoju prácu ako misiu?

Musím si odpovedať pravdivo, že sa mi páči byť tak trocha v undergrounde. To ale neznamená, že robíme veci protisystémovo. S mojimi kolegyňami máme silne vyvinutý zmysel pre spravodlivosť, máme potrebu v rámci svojho života a práce stáť na strane slabších, aj preto, že to má zmysel.

Lebo keď vidím ženu, ktorá príde prvýkrát, ako vyzerá, ako sa správa, čoho všetkého sa bojí a je presvedčená, že sa nič nedá a následne príde po rozvode na podpornú skupinu, vidím úplne inú osobu a poviem si, že to má zmysel. Videla som ženy, ktoré neverili, že prežijú, a dnes sa usmievajú.

Robíme to aj preto, že sa tu máme spolu dobre, lebo sme si tu vytvorili nejaký ostrov pozitívnej deviácie, kde platí slovo, ktoré si dáme, kde platia pravidlá slušného správania, kde platí, že sme tu jedna pre všetkých a všetky za jednu, za jedného. Neviem si predstaviť fungovať v nejakom korporáte alebo veľkej inštitúcii.

Chceli by ste niečo odkázať všetkým ženám?

Láska je krásna vec a rozhodne ju všetkým prajem. Ale chcela by som vysloviť prosbu, aby sa ženy rozhodli mať deti naozaj až vo chvíli, keď sú si stopercentne isté svojím životným partnerom. Ak cítia akékoľvek kontrolky, ktoré im blikajú, alebo sa im z externého prostredia dostávajú informácie, že niečo nie je v poriadku, tak aby si rozmysleli hlavne rodičovstvo.

Lebo nie je ťažké odísť z násilného vzťahu, ak nemáte deti. Ale ak sú tam deti, hra je omnoho ťažšia. Želám všetkým, aby si užili lásku a nech sa im darí privádzať deti do vzťahov, ktoré sú funkčné a nezraňujúce.