Ako pravoslávna cirkev porazila skorumpovanú prozápadnú vládu

Čierna Hora má od piatku nový kabinet, ktorý svojim vznikom ukončil takmer tri desaťročia vlády formálne prozápadnej, avšak skorumpovanej Demokratickej strany socialistov Čiernej Hory (DPS) prezidenta Mila Djukanoviča.

Mohlo by sa zdať, že v tomto mladom balkánskom štáte nastupuje nová éra. Z momentálnej zostavy síl vládnej koalície však nateraz nie je zrejmé, aký bude jej charakter a či sa vôbec bude konať.

Vláda oxymoronov

Novým premiérom Čiernej Hory sa stal uznávaný profesor strojného inžinierstva bez predchádzajúcich politických skúseností Zdravko Krivokapič. Stáť bude na čele kabinetu technokratov, v ktorom zasadne aj úspešný investičný bankár Goldman Sachs a mnoho iných špecialistov so vzdelaním zo západných univerzít. Niektorí analytici preto novú vládu vnímajú ako reformnú silu, ktorá krajinu dostane bližšie k Európskej únii, než to bolo v silách skorumpovanej Djukanovičovovej garnitúry. Aj keď niektoré médiá Krivokapičovú vládu označujú ako prosrbskú, pravdou je, že už avizovala pokračovanie v prebiehajúcej integrácii do západných štruktúr.

Korešpondent stanice Deutsche Welle Miodrag Soric v tejto súvislosti dokonca očakáva, že nová vláda nebude musieť bojovať len s čiernohorskými socialistami, ale aj so srbským prezidentom Aleksandarom Vučičom. Pre srbského lídra, ktorý podľa slov Sorica ovláda štát mafiánskymi praktikami, by úspech Krivokapiča v boji s korupciou v Čiernej Hore mohol znamenať ohrozenie jeho vlastného režimu. Medzi novým čiernohorským premiérom a srbským lídrom už skutočne stihlo dôjsť aj k slovnej prestrelke.

Inak vidí situáciu Ján Cingel z think tanku Strategic Analysis. Nová vláda podľa jeho slov síce potvrdzuje stanovenú európsku a transatlantickú orientáciu, „ideovo a vzťahmi ju to však skôr ťahá k Srbsku, Rusku a ortodoxnej sfére vplyvu“.

Analytik v tejto súvislosti zdôraznil, že dve silnejšie politické strany vo vládnej trojkoalícii, „Za budúcnosť Čiernej Hory“ a „Mier je náš národ“ sú samy koalíciami menších strán a hnutí, ktoré v sebe zahŕňajú „prúdy siahajúce od umiernených konzervatívcov, ľudí blízkych Srbskej ortodoxnej cirkvi v Čiernej Hore, srbských nacionalistov až po prosrbských oportunistov bez ideologického zafarbenia“. Jazýčkom na váhach je podľa jeho slov občianska čiernohorská strana s názvom „Čierne na bielom“, čo je opäť „koalícia straničiek siahajúcich od zelených cez etnické menšiny, liberálov, až po umiernených politikov napravo od stredu“. 

Nemenej rozporuplná je aj osoba Krivokapiča. Ten je etnickým Srbom s veľmi úzkymi väzbami na Srbskú pravoslávnu cirkev (SPC). Zároveň je to ale nestraník a technokrat, ktorý prežil časť svojho života na Západe. Podstatou problému však podľa Cingela je, že Krivokapič bol vybratý ako ústupok strane Čierne na bielom, ktorá by sa inak k dvom prosrbským stranám nepridala. Premiér však ako nepolitik nemá žiaden reálny vplyv na koaličné strany, pričom jeho „výtlak“ je mizivý aj v koalícii Za budúcnosť Čiernej Hory, ktorá ho nominovala.

Aj vo vzťahu k Srbsku sa nový premiér síce môže vyhraňovať proti Vučičovi a verbálne odporovať jeho štýlu vlády, nemení to však nič na tom, že niekoľkí z jeho spolustraníkov boli, prípadne stále sú, väznení v súvislosti s vyšetrovaním pokusu o štátny prevrat z októbra 2016, za ktorým mala byť ruská vojenská tajná služba GRU. Podľa Cingela tak celý spor mohol byť len kalkulom dvoch prosrbských strán s cieľom neodradiť od podpisu koaličnej zmluvy stranu Čierna na bielom. Tá totiž bola pod extrémnym tlakom časti svojich podporovateľov, predovšetkým etnických Čiernohorcov a niektorých menšín, vrátane Albáncov, ktorí si koalíciu s prosrbskými silami neželali. Novú vládnu koalíciu preto len ťažko možno označiť za prozápadnú alebo prosrbskú. Ide o svadbu z rozumu, kde partnerov s neraz protichodnou ideológiou okrem odporu voči doterajšej garnitúre mnohé nespája.

Triumf srbskej pravoslávnej cirkvi a vplyv Ruska

DPS na čele s Djukanovičom vládla Čiernej Hore bez silnejšej opozície už od rozpadu Juhoslávie na začiatku 90. rokov. V roku 2016 sa v krajine odohral pokus o prevrat, do ktorého boli zapojení údajne aj občania Srbska, ako aj agenti GRU s cieľom dostať k moci proruskú vládu ešte pred tým, ako krajina vstúpila o rok neskôr do NATO.

Djukanovič strávil tri desaťročia odkláňaním krajiny od Srbska a upevňovaním jej nezávislosti, prostriedkom k čomu bolo aj systematické posilňovanie čiernohorskej identity podporovaním miestnej autokefálnej cirkvi, ktorá by bola nezávislá na SPC. Práve otvorený boj s vplyvnou SPC, ku ktorej sa v Čiernej hore hlásia viac než dve tretiny veriacich, sa tomuto dovtedy neohrozenému vládcovi Čiernej Hory stal osudným.

Prvým výstrelom vojny svetskej a cirkevnej moci v Čiernej Hore sa stal socialistami prijatý zákon, na základe ktorého musia náboženské spoločenstvá predložiť dôkazy o vlastníctve ich terajšieho majetku ešte pred rokom 1918, keď sa Čierna Hora stala súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov.

SPC sa už krátko po avizovaní zákona začala obávať, že Podgorica ju chce týmto zákonom pripraviť o majetky vrátane niektorých chrámov, čím sa na jej úkor pokúsi posilniť čiernohorskú pravoslávnu cirkev. Miestnej odnoži SPC na čele s metropolitom Amfilohijem sa v nasledujúcich mesiacoch podarilo nebývalým spôsobom zmobilizovať opozíciu voči Djukanovičovmu režimu. Podľa Cingela to bol moment, keď začala byť miestna prosrbská opozícia ochotná pristúpiť ku kompromisom a vytvoriť koalíciu s čiernohorskou občianskou opozíciou. Aj podľa korešpondenta stanice Slobodná Európa (RFE/RL) Andyho Heila sa práve cirkvou iniciované demonštrácie a mobilizácia opozičných síl stali rozhodujúcim faktorom, ktorý v Čiernej Hore umožnil opozícii po prvý raz zostaviť vládu.

Blízke vzťahy mnohých ministrov Krivokapičovho kabinetu so SPC pritom môžu mať za následok aj vytvorenie nových kanálov, cez ktoré môže do tejto balkánskej krajiny začať prenikať ruský vplyv. SPC je totiž do značnej miery predĺženou rukou Ruskej pravoslávnej cirkvi, ktorá úzko spolupracuje s režimom Vladimira Putina. Nárast ruského vplyvu však nemusí prebiehať len v prostredníctvom cirkvi, ale badateľný môže byť aj priamo na politickej úrovni.

Ako upozorňuje Cingel, súčasťou vládnej koaličnej strany Za budúcnosť Čiernej Hory je aj srbská nacionalistická strana Demokratický front, ktorej predstavitelia mali „dokázateľne styky s operatívcami GRU pred pokusom o prevrat v októbri 2016“. Okrem toho boli iniciátormi viacerých násilných protestov proti vstupu krajiny do Severoatlantickej aliancie v rokoch 2015–2016.

Koniec éry, ktorý nemusí nastať

Otázkou nezostáva len to, aké zmeny nová vláda v skutočnosti plánuje, ale aj to, či ich vôbec dokáže zrealizovať. Djukanovič bude ešte dva roky prezidentom, a hoci ide o ceremoniálnu funkciu, za tri desaťročia dokázal dosadiť svojich ľudí na takmer všetky kľúčové pozície v politike, úradoch aj na súdoch. Vládna koalícia disponuje väčšinou len jedného hlasu, pričom riadiť musí štát zdevastovaný korupciou aj ekonomickými dôsledkami pandémie ochorenia COVID-19. Jedinou témou, ktorá opozíciu spája, je jej odpor k Djukanovičovim socialistom a jej vágne formulovaná ambícia bojovať s korupciou a „ukradnutým štátom“.

V zahraničnej politike Čiernej Hory je pri súčasnom rozložení síl možné očakávať nanajvýš prešľapovanie na mieste charakteristické spomalením európskej integrácie bez výrazného a otvoreného príklonu k Srbsku alebo Rusku. Tesná väčšina, ktorou nová vláda disponuje, by pravdepodobne uskutočnenie potrebných, no bolestivých reforiem, neumožňovala ani pri najlepšej politickej vôli. Preto, ak by aj súčasná vládna koalícia prežila celé svoje funkčné obdobie, čakať razantný nástup novej éry v Čiernej Hore by pravdepodobne bolo predčasné.