Novela ústavy ako posledný štít pred aktivizmom Bruselu

Rozsudok veľkej komory Súdneho dvora EÚ (SD EÚ) vo veci C-713/23 Trojan proti Wojewoda Mazowiecki zo dňa 25. novembra 2025 je skutočne prelomový. Podstata výnimočnosti rozsudku nie je ani tak v povinnosti uznávať zväzky párov rovnakého pohlavia, ktoré európske súdy razia dlhodobo. Tentokrát však súd zasiahol do oblastí, v ktorých má výlučné právo formovať legislatívu členský štát.

Súd tým vytvoril dilemu, či národné štáty ešte majú nárok formovať si vlastnú identitu podľa kultúrnych nastavení, alebo musia - pod hrozbou sankcií z EÚ - prijať diktát na jednoliatu masu bez vlastnej suverenity. Národy Európy boli svojou kultúrou vždy odlišné a jedinečné, a nie je možné tvarovať ich do jedného celku na úrovni federácie.

V prípade Slovenskej republiky sa rozhodnutie SD EÚ dostane do priameho konfliktu s nedávnou novelou Ústavy SR, pre ktorú už Európska komisia začala konanie proti Slovensku.

Podstatou sporu bolo právo na pohyb a pobyt

Rozsudok SD EÚ vo veci Trojan sa týka dvoch poľských homosexuálnych mužov, Jakuba Cupriaka Trojana a Mateusza Trojana, ktorí žili v jednom zväzku. Poľská ústava, rovnako ako naša, uznáva v prípade manželstva iba zväzok muža a ženy.

Obaja muži sa preto rozhodli uzavrieť manželstvo v Berlíne (Nemecko uznáva homosexuálne manželstvá) a následne sa vrátili do Poľska so žiadosťou o zapísanie manželstva v podobe sobášneho listu do matričného úradu vo Varšave. Táto žiadosť bola zamietnutá pre rozpor s poľskou ústavou.

Dotknutí muži sa preto obrátili so žalobou na vnútroštátne súdy a Najvyšší správny súd sa v tejto veci obrátil s prejudiciálnou otázkou na SD EÚ. Podstata sťažnosti oboch pánov Trojanov bola v tom, že neuznanie ich manželstva predstavuje neprimerané obmedzenie ich slobody pohybu a pobytu na území členských štátov. Jadro argumentácie spočívalo v tvrdení, že ako manželia nebudú môcť spolu žiť v Poľsku.

Súdny dvor EÚ následne rozhodol, že právna úprava členského štátu (napríklad Ústava SR) nesmie s ohľadom na Chartu základných práv EÚ a Zmluvu o fungovaní EÚ brániť uznávaniu manželstiev osôb rovnakého pohlavia.

Súdny aktivizmus v dvoch rovinách

Rozhodnutie súdu tak predstavuje priamy konflikt s najvyšším zákonom nielen Poľska, ale aj Slovenskej republiky, nakoľko hovorí, že štát musí uznávať tento typ manželstva, no nemusí ho automaticky zaviesť do svojho právneho poriadku. Štát musí umožniť, aby manželstvo uzavreté inde bolo uznané aspoň na účely práv vyplývajúcich z práva EÚ.

O aktivizme európskeho súdu hovorí aj bývalý predseda SAK Viliam Karas, ktorý poukazuje na problém, ak citlivé otázky rodinného práva rozhoduje namiesto vnútroštátneho parlamentu a občanov výklad súdov na úrovni EÚ. O nesprávnom právnom názore SD EÚ hovorí vo svojom stanovisku aj generálny advokát SD EÚ Richard de la Tour s tým, že právo EÚ nezaväzuje členské štáty k uznávaniu manželstiev rovnakého pohlavia.

V tomto prípade sa prílišný aktivizmus SD EÚ prejavil v dvoch rovinách. Prvú rovinu predstavuje skutočnosť, že súd sa mohol zamerať iba na problematiku slobody pohybu a pobytu párov rovnakého pohlavia – to bola totiž podstata sťažnosti. Stačilo, ak by priznal homosexuálnym párom právo na pobyt – hoci to už je doterajšou judikatúrou európskych súdov dávno priznané vo forme práva na rodinný život.

Napriek tomu išiel SD EÚ oveľa ďalej a zasiahol do oblasti manželstva, v ktorej majú štáty výsostné právo určovať pravidlá. Samotný súd vo svojom odôvodnení tento „prešľap“ priznal tvrdením, že štáty nemusia meniť štatút manželstva, iba „šalamúnsky“ musia uznávať aj tie homosexuálne. Ako je to možné bez zásadnej zmeny štátnej legislatívy, nie je známe.

Dané rozhodnutie priamo podkopáva suverenitu štátu a jeho výlučné právomoci v tejto oblasti tým, že mu európsky súd diktuje, aké všetky manželstvá musí uznať.

Mali by štáty uznávať aj polygamiu ?

Tento aktivistický počin môže pokojne otvoriť otázku mnohoženstva, ktoré je bežne prítomné v moslimských krajinách. Mali by byť členské štáty, tradične kresťanské, povinné uznávať manželstvá muža s viacerými ženami (polygamia) alebo naopak? Veď aj v takomto prípade by bolo možné tvrdiť, že by osoby v takom manželskom zväzku „nemohli žiť v danom štáte“, ak by ten neuznal tento typ manželstva.

Zásadné prekračovanie kompetencií európskych súdov v oblastiach, ktoré im neprináležia, je prítomné dlhodobo. V minulosti možno upriamiť pozornosť na konflikty Poľska, Nemecka či Maďarska v oblasti vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá sa dostala do konfliktu s právom EÚ. Poľský aj nemecký ústavný súd následne konštatoval, že európske súdy prekročili svoje právomoci.

Najvypuklejšie tento problém v súčasnosti vnímajú vo Veľkej Británii, kde sa pod tlakom súdnych aktivistov reálne uvažuje o odstúpení od medzinárodných dohovorov. Krajina totiž nevie dostatočne fungovať pri nezvládnutej migrácii a bezpečnosti, keď jej právomoci okliešťujú európski sudcovia, a to v tak zásadnej miere, že ich rozhodnutia stoja nad zákonmi prijatými demokraticky zvolenými zákonodarcami v krajine.

Problém v definovaní otázky kompetencií

Tento problém zasahovania súdov EÚ do oblastí, v ktorých nemajú žiadne kompetencie, predstavuje druhú rovinu ich aktivizmu.

Zásadný spor je totiž v určení, akú otázku (a akým spôsobom) možno priradiť pod právo EÚ alebo pod výlučné právomoci členských štátov, do ktorých nemožno zasahovať. Práve problematika homosexuálnych manželstiev je oblasť, ktorú možno zaradiť aj pod oblasť ľudských práv, ale aj pod oblasť kultúrno-etických otázok členského štátu.

Denník Štandard na tento problém upozornil hneď po tom, ako Slovensko prijalo novelu Ústavy SR, ktorá presadila zvrchovanosť štátu v jeho výlučných kompetenciách. Už vtedy bolo zrejmé, že skutočný stret sa odohrá pri prvej spornej otázke na medzinárodnom poli. Uznávanie homosexuálnych manželstiev zrejme bude takýmto stretom.

Je potrebné stále pripomínať, že rešpektovanie národnej identity štátov (kultúrno-etické otázky) je garantované v Zmluve o Európskej únii v článku 4. Ústavná novela teda iba zvýraznila daný článok aj vo vnútroštátnom práve.

Uznanie homosexuálnych manželstiev by znamenalo priamy rozpor s Ústavou SR. Tá pozná manželstvo iba medzi mužom a ženou. V prípade sťažnosti pred SD EÚ možno očakávať, že súd by špecificky vo vzťahu k Slovensku vyslovil nesúlad práva EÚ s Ústavou SR a požadoval by, aby sa krajina prispôsobila jeho predchádzajúcim rozhodnutiam a uznala homosexuálne manželstvá.

Má ale SD EÚ právo takto formovať jednotlivé ústavy členských štátov a tým pádom aj ich národnú identitu?

Národná identita je formovaná výlučne štátom

Národná identita je garantovaná v zakladajúcej zmluve EÚ, ktorou sa musí riadiť aj európsky súd a musí rešpektovať odlišné formy nazerania na to, čo štát považuje za prípustné vo svojom priestore.

Zmluva o Európskej únii v článku 4 špecificky hovorí, „že Únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu, obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv".

Pluralita názorov a kultúrna rozmanitosť – hodnoty, ktoré bruselskí aktivisti tak radi zdôrazňujú – by sa nemali končiť vo chvíli, keď narazia na národnú identitu. Tá nemôže byť potláčaná v mene jednotnej európskej politiky ľudských práv.

Práve preto sa ukazuje, aká dôležitá je slovenská ústava. V čase, keď sa európske súdy púšťajú do oblastí, kam Komisia ani Parlament siahnuť nemôžu, je ústava poslednou hrádzou chrániacou národnú identitu. A na tú by nik nemal siahať.

Ak si milióny voličov demokraticky zvolia politiku vychádzajúcu z tradícií krajiny, niekoľko európskych sudcov nemá mandát takýto smer otočiť jedným rozsudkom a nanútiť presný opak toho, čo ľudia podporili vo voľbách.

Áno, právo EÚ má prednosť – no iba tam, kde na to EÚ má aj kompetencie. V otázkach kultúrno-etických či v záležitostiach národnej identity to tak nie je. A čo pod tieto pojmy patrí, má určovať predovšetkým ústavný súd daného štátu, nie sudcovia z iných krajín, ktorí nemusia poznať jej špecifiká ani spoločenské pomery.

Jednostranné zameranie súdneho aktivizmu

V poslednom období vidno, že súdny aktivizmus sa sústreďuje najmä na jeden okruh ľudských práv, zatiaľ čo iné ostávajú bokom. Práve to viedlo Britániu k úvahám o odstúpení od medzinárodných dohovorov – pocit, že európske súdy chránia migrantov či páchateľov trestnej činnosti na úkor práv občanov.

Podobné otázniky vyvoláva aj nedávny rozsudok vo veci Trojan. Kde zostáva právo na náboženskú slobodu a presvedčenie? Majú ustupovať vždy, keď sú v rozpore s požiadavkou uznávať manželstvá rovnakého pohlavia?

A čo krajiny, kde je náboženstvo zásadnou súčasťou spoločenského života? Majú zo dňa na deň prevrátiť svoj hodnotový systém len preto, že to určil súd zasahujúci do oblastí, kam by nemal ? Bolo by zaujímavé sledovať, ako by sa podobný postup ujal v štáte s väčšinovým moslimským obyvateľstvom.

Test zákazom potratov

Je možné si v tomto prípade urobiť opačný test. Čo ak by v rámci svojho práva na náboženské vyznanie chcel niekto presadiť zákaz potratov?

Rozhodli by súdy v tom zmysle, že nakoľko ide o základné právo sťažovateľa, v spojení s právom na život dieťaťa, je neprípustné, aby vnútroštátna legislatíva povoľovala potraty? Zrejme iba ťažko. V odôvodnení by stálo, že je potrebné nazerať aj na práva druhej strany.

Práve to je problém v súčasnom súdnom aktivizme. Nazerá sa iba na práva jednej strany bez relevantného zohľadnenia práv a záujmov strany druhej. To potom vytvára značný nepomer v chápaní rôznych spoločenských tém a pnutie medzi právom štátu a právom EÚ.

Štát je suverén a nie podriadená entita európskych súdov v oblasti, v ktorej má výlučné právo rozhodovať.

Právnym základom je v tomto smere práve Ústava, a je preto mimoriadne podstatné, že je táto otázka vyriešená z pohľadu Slovenskej republiky.

Konanie Komisie voči Slovensku nemá právny základ

Nemalo by to zmeniť ani následné, často politicko-právne konanie zo strany európskych inštitúcií, ako nedávny infringement zo strany Komisie proti Slovensku práve pre novelu Ústavy SR. Rovnaké konanie možno čakať aj v prípade, ak Slovenská republika nebude rešpektovať uznávanie homosexuálnych manželstiev.

Podobné konania nie sú ničím výnimočným a Komisia vedie konania o porušení povinnosti voči všetkým členským štátom takmer neustále – za energiu, životné prostredie, dane, implementáciu smerníc atď. Je to jej „normálna“ agenda.

Európska komisia pre novelu ešte nežaluje Slovensko, iba zisťuje (zaslala žiadosť o vysvetlenie), aký je súčasný právny stav a či nie je v rozpore s právom EÚ.

Otázka národnej identity však nikdy nemôže byť v rozpore s právom EÚ, nakoľko ju garantujú zakladajúce zmluvy.

Komisia skutočne môže podať žalobu na Súdny dvor EÚ, ak by dospela k záveru, že Slovensko nemá mať prednostné právo v oblastiach národnej identity, ale tú má formovať bruselský úradník alebo sudca. Súhlasné stanovisko SD EÚ s takýmto pohľadom následne bude znamenať aj finančné sankcie, kým sa krajina nepodriadi.

V takom prípade už však nemožno hovoriť o suverenite či národnej identite. Možno však hovoriť o spochybnení samotných základov (zmlúv), na ktorých stojí Európska únia.