Vládny zákon o transformácii úradu prešiel, no stopol ho Ústavný súd SR. Ten pozastavil účinnosť zákona a prijal návrh opozičných poslancov na ďalšie konanie, aby preskúmal, či zákon v danej podobe neprekročil ústavné limity.

Skutočný problém pri oznamovateľoch sú čurillovci

Skutočný problém pri Úrade na ochranu oznamovateľov sú však bývalí vyšetrovatelia NAKA okolo Jána Čurillu, mediálne známi ako čurillovci. Tým bola poskytnutá ochrana oznamovateľov a úrad ako orgán vykonávajúci dozor nad ich ochranou je vedľajšou obeťou boja vládnej moci s obvinenými policajtmi.

Podstata daného boja spočíva v tom, či obvinený policajt môže ako chránený oznamovateľ ďalej vykonávať svoju funkciu, hoci je obvinený zo zneužívania právomocí verejného činiteľa.

Ústavný súd SR jasne povedal, že minister je povinný postaviť takého policajta mimo službu a že „zo žiadneho ustanovenia zákona o ochrane oznamovateľov nemožno vyvodiť, že bol prijatý s cieľom poskytovať ochranu trestne stíhaným osobám“.

Práve poskytnutá ochrana čurillovcom je jadrom problému, za ktorý však nemôže ÚOO, ale prokurátor, ktorý ju udelil. Týmto prokurátorom bol bývalý prokurátor zrušeného Úradu špeciálnej prokuratúry Matúš Harkabus, ktorý čurillovcom udelil ochranu nielen za výnimočných podmienok, ale podľa rozhodnutí súdov aj v rozpore so zákonom.

Matúš Harkabus opísal okolnosti udelenia ochrany

Advokát Peter Kubina zverejnil na svojej sociálnej sieti zápisnicu o výsluchu Matúša Harkabusa, v ktorej Harkabus opisuje podrobnosti okolo udelenia ochrany obvineným policajtom.

Výsluch sa týkal trestného oznámenia vo veci zneužívania právomoci verejného činiteľa zo strany ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka pre poskytnutie ochrany čurillovcom a podľa vyšetrovateľky bol v tomto prípade Harkabus v pozícii podozrivého.

Dnes už advokát Matúš Harkabus pri výsluchu vypovedal, že „ochranu priznal celkovo približne deviatim až desiatim policajtom, ktorí vypovedali alebo oznamovali skutočnosti v trestnej veci Rozuzlenie“. Celá kauza bola rozprášená rozhodnutiami súdov a orgánmi činnými v trestnom konaní s tým, že k ničomu, čo tvrdili čurillovci, nedošlo.

Možno dať bokom, že policajti sa namiesto vyšetrovania trestnej činnosti, tak ako im to ukladá zákon, rozhodli tieto skutočnosti oznamovať.

Podstatné sú detaily, ktoré Harkabus vo svojej výpovedi opisuje. Bývalý prokurátor totiž tvrdí, že všetci policajti za ním prišli po ochranu v rozsahu dvoch až troch týždňov, a nie naraz (tento časový rozsah treba podľa Harkabusa brať s rezervou).

Harkabus menuje osoby Ľubomír Daňko, Miroslav Chudý, Pavol Ďurka, Ján Čurilla, Milan Sabota, Štefan Mašín, Peter Juhás, Martin Juhás, Juraj Svitok, Ladislav Kotek a ďalšie, ktoré mali údajne poznatky o trestnej činnosti v kauze Rozuzlenie.

Odlišné odhalenia od dlhoročných kolegov

Zaujímavé však je, že títo policajti museli podľa Harkabusa prichádzať postupne, pár dní po sebe v priebehu dvoch až troch týždňov a oznamovať také odlišné skutočnosti (špecificky to spomína pri Mašínovi), že všetci dostali od prokurátora ochranu.

Policajti tak za Harkabusom chodili zrejme osobitne v priemere každý druhý deň a každý oznámil také unikátne zistenia, aké žiaden policajt pred ním – to všetko pri trestnej činnosti, ktorá sa nijako nepreukázala.

Policajti, ktorí boli kolegami v NAKA a vzájomne sa dobre poznali, zrejme úplne nezávisle od seba chodili a nahlasovali zhodou okolností tú istú fiktívnu trestnú činnosť, čo bolo podľa Harkabusa v poriadku, pretože „všetky tieto výpovede boli dôležité“ a bolo potrebné vypočuť všetkých.

Na základe toho Harkabus vyhodnotil, že tieto oznámenia sa vzájomne dopĺňajú a tvoria mozaiku trestnej činnosti a že si zaslúžia ochranu, ktorú im aj expresne priznával.

Zákon udeľuje ochranu pri zamestnávateľoch

Podstatné je aj vyjadrenie Matúša Harkabusa, že najprv si vyhodnotil, že „to nebude na udelenie ochrany, lebo zákon ukladá priznať ochranu len pre oznámenia voči zamestnávateľom“. Harkabus vo svojej prvotnej úvahe uvažoval správne, keďže táto skutočnosť je uvedená nielen v dôvodovej správe k danému zákonu, ale potvrdil ju aj Krajský súd v Bratislave vo veci pod sp. zn. 8CoPr/14/2023.

Krajský súd konštatoval, že z hľadiska legality udelenej ochrany „účelom ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov je ochrana zamestnanca ako oznamovateľa protispoločenskej činnosti voči zamestnávateľovi, ku ktorému je zamestnanec vo vzťahu podriadenosti“.

Čurillovci však oznamovali trestnú činnosť osôb, ktoré neboli ich nadriadenými, a preto im ochrana oznamovateľov podľa zákona, ako aj podľa rozhodnutia krajského súdu nemala byť nikdy priznaná.

Matúš Harkabus však svoj prvý správny právny názor nahradil iným, ktorý odvodil od zákonného ustanovenia, ktoré sa však rovnako týka „oznámenia v pracovnoprávnom alebo inom obdobnom vzťahu“.

Nie je celkom zrejmé, ako si z toho Harkabus vyvodil vlastný záver, že ochrana môže byť poskytnutá komukoľvek, kto nahlasuje kohokoľvek – čo je v rozpore so závermi súdu aj s účelom samotného zákona. V tom čase prokurátor dospel k záveru, že čurillovci si ochranu zaslúžia a splnili zákonné podmienky.

Harkabus ešte dodal, že čurillovci boli vystavení hrozbe postihu zo strany predstaviteľov politickej moci, o ktorých už bolo zrejmé, že zostavia vládu (súčasná vláda – v danom čase opozícia), hoci nešpecifikoval akej hrozbe.

Prečo nemali čurillovci vyšetrovať oznámené skutočnosti

Bývalý prokurátor reagoval aj na tvrdenia, že policajti mali podozrenia vyšetrovať, a nie ich oznamovať.

Podľa jeho názoru sa kauza Rozuzlenie týkala práve týchto policajtov, a preto ju nemali vyšetrovať. Toto tvrdenie by obstálo, ak by pre možnú zaujatosť posunuli vyšetrovanie kolegom, no čurillovci sa okamžite snažili o ochranu, na ktorú nemali žiadny právny nárok, a to na základe oznámenia o fiktívnej trestnej činnosti.

V druhej rovine Harkabus pripomenul prípad zastavenia vyšetrovania Štefana Mašína, ktorý si v tomto prípade plnil svoju policajnú povinnosť. Vyšetrovanie vo veci zrušil prvý námestník generálneho prokurátora Jozef Kandera, čo neskôr označil Ústavný súd SR za neústavný postup.

Tento príklad je absolútne korektný z hľadiska poukázania na to, že polícia bola protiprávne zastavená pri vyšetrovaní trestnej činnosti. No ani Mašín nemal právo na ochranu oznamovateľa, keďže podstata danej ochrany spočíva vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti oznamovateľa voči nahlasovanej osobe, a on nenahlasoval námestníka Kanderu. Ak došlo k nezákonnému konaniu nadriadeného, právny poriadok pozná iné opravné prostriedky.

Harkabus udeľoval ochranu prvýkrát v kariére

Podstatnou skutočnosťou pri ochrane udelenej čurillovcom zo strany Harkabusa je aj to, že Harkabus takúto ochranu „udeľoval vôbec prvýkrát vo svojej kariére“. Podľa vlastných vyjadrení „vôbec nevedel, ako sa to robilo predtým, a ani nemal vedomosti o internom predpise, podľa ktorého mal postupovať“.

Bývalý prokurátor Harkabus tak vôbec prvýkrát vo svojej kariére udeľoval ochranu policajtom, ktorí v priebehu krátkeho času chodili postupne, jeden po druhom a nezávisle nahlasovali závažné zistenia o fiktívnych zločinoch. Ochranu udeľoval mimoriadne rýchlo a všetkým oznamovateľom, pretože videl aj hrozbu voči ich osobám zo strany vládnej moci.

Konal tak v rozpore so zákonom a so závermi súdu.

Tak zákon, ako aj Krajský súd v Bratislave vyžadujú podmienku, aby sa ohlasovaná trestná činnosť týkala pracovnoprávneho alebo obdobného vzťahu. Ten pri nahlasovanej trestnej činnosti od čurillovcov ako oznamovateľov chýbal. Harkabus si ho však samostatne a po prvýkrát v kariére odvodil, pretože podľa neho policajti nahlasovali informácie, ktoré sa dozvedeli v rámci svojej pracovnej činnosti.

Podľa Harkabusovej logiky teda existoval medzi čurillovcami a napríklad nahlasovanými riaditeľmi SIS Pčolinským alebo Aláčom pracovnoprávny alebo obdobný vzťah (teda riaditelia SIS boli nadriadenými policajtov), pretože ich domnelé zločiny zistili pri svojej práci a nahlásili ich.

Takéto unikátne právne zhodnotenie by bolo možné prirovnať k situácii, ak by sa občan na ulici vydával za policajta preto, lebo bol niekedy oznámiť na policajnej stanici nejakú trestnú činnosť – a teda de facto mal do činenia s prácou polície.

Čurillovci nemali nárok na ochranu

Ochrana nemala byť policajtom nikdy udelená bez ohľadu na to, ako veľmi „boli ohrození predstaviteľmi politickej moci“. Podobné prispôsobovanie si práva môže niekto nazvať právnym názorom, a niekto zase ohýbaním práva.

Verejnosť by dnes len ťažko hľadala príklad podobne udelenej ochrany pri iných osobách. Oznámenie fiktívnej trestnej činnosti a to navyše voči osobám mimo pracovný vzťah (chýba teda podstatný prvok zákonnosti udelenia ochrany v podobe nahlasovania nadriadeného potvrdený súdom) a napriek tomu príde k expresnému udeleniu ochrany - to všetko navyše zo strany prokurátora, ktorý túto činnosť nikdy predtým nerobil.

Skutočne unikátny prístup zo strany bývalého prokurátora špeciálnej prokuratúry ukazuje, že právny názor sa dá formovať veľmi plasticky, ak ide o tých „správnych“ ľudí, ktorých treba chrániť.

Doplatil na to Úrad na ochranu oznamovateľov, ktorý v zásade ani nemohol konať inak pri súčasne nastavenej legislatíve, ak už raz bola ochrana policajtom udelená.

Problém bol totiž v počiatku celého príbehu – v prílišnej snahe Harkabusa „stáť na správnej strane dejín“ a tváriť sa ako ochranca policajtov, no bez jediného zákonného podkladu.