Mýtus čurillovcov o šikane rozbil Ústavný súd SR

Bývalí vyšetrovatelia NAKA, známi ako čurillovci, boli obvinení zo zneužitia právomoci verejného činiteľa. Inšpekcia obvinila vyšetrovateľov Jána Čurillu, Pavla Ďurku, Štefana Mašina, Milana Sabotu, Branislava Dunčka a Róberta Magulu. Ďurka je zároveň obvinený aj z trestného činu marenia úlohy verejným činiteľom.

Obvinení policajti zároveň požiadali o status chránených oznamovateľov protispoločenskej činnosti, ktorý odôvodňovali oznámením závažných podozrení z páchania trestnej činnosti v kauze Rozuzlenie. Všetky trestné stíhania osôb v tejto kauze však boli zastavené pre nezákonnosť.

Právna skratka so statusom oznamovateľa

Namiesto vyšetrovania týchto podozrení v zmysle zákona sa čurillovci rozhodli využiť právnu skratku s ochranou Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Týmto spôsobom chceli docieliť stav, v ktorom by ich nebolo možné pre obvinenia postaviť mimo služby bez súhlasu úradu.

Zákon o štátnej službe totiž explicitne uvádza, že ak je policajt dôvodne podozrivý, že spáchal trestný čin, musí mu byť dočasne pozastavený výkon štátnej služby. Zákon pritom nepozná žiadne výnimky, a to ani z dôvodu udelenia ochranného statusu.

Zákon o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti poskytuje ochranu osobám, ktoré v dobrej viere oznámia závažné protiprávne konanie. V prípade čurillovcov však vyvstala otázka, či ich oznámenia neboli motivované snahou o zachovanie si vlastných pozícií.

Vtedajší prokurátor Harkabus priznal, že pri posudzovaní ich žiadostí skúmal len formálne náležitosti, nie obsah oznámení. Vyšetrovanie neskôr ukázalo, že informácie policajtov nemali žiadne relevantné opodstatnenie, pretože obvinenia - majúce súvis s ich oznámeniami - boli nakoniec všetkým osobám zrušené.

Pre podozrenie z páchania trestnej činnosti boli obvinení čurillovci skutočne postavení mimo služby zo strany Ministerstva vnútra, a to napriek udelenému statusu chránených oznamovateľov.

Obvinenia čurillovcov mali byť pomstou

Čurillovci, ako aj ich právny zástupca Peter Kubina, opakovane verejne tvrdili, že takýto postup ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka bol nezákonný. Trestné stíhanie voči ich osobám, ako aj postavenie mimo služby, vysvetľovali tým, že ide o pomstu a šikanu za vyšetrovanie korupčných káuz a odhaľovanie trestnej činnosti „na najvyšších miestach“. Svoje postavenie mimo služby označili za účelové a politicky motivované.

Obhajca policajtov, Peter Kubina, tento krok zo strany Ministerstva vnútra opakovane označil za nezákonný a za zneužitie právomocí, pričom avizoval v tejto veci právne kroky. Advokát sa v minulosti snažil prostredníctvom súdov a podaných návrhov na nariadenie neodkladného opatrenia dosiahnuť návrat obvinených policajtov na svoje miesta, no súdy to odmietli ako neprípustnú skratku.

O nezákonnom postupe hovorí aj samotný Úrad na ochranu oznamovateľov, ktorý prostredníctvom svojej predsedníčky Zuzany Dlugošovej udelil ministerstvu pokutu vo výške 90 000 eur. Ako dôvod Dlugošová uvádza, že išlo o hromadné porušenie zákona a ministerstvo vnútra podľa úradu pochybilo pri každom jednom prípade postavenia čurillovcov mimo služby tým, že si nežiadalo súhlas Úradu s takýmto krokom.

Ministerstvo vnútra pokutu zaplatilo a rozhodlo sa zvrátiť rozhodnutie Úradu prostredníctvom správnej žaloby.

Zásadný zlom v celom probléme s postavením mimo služby policajtov so statusom chráneného oznamovateľa prinieslo rozhodnutie Ústavného súdu SR.

Ústavný súd SR rozhodoval sťažnosť čurillovcov

Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS/220/2025 zo dňa 27. 03. 2025 posudzoval sťažnosť policajta, ktorý bol postavený mimo služby personálnym rozkazom ministra vnútra, a to až do právoplatného skončenia trestného stíhania vedeného proti jeho osobe „za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa“.

Uznesenie je síce anonymizované, no z jeho obsahu a dátumov je zrejmé, že ide o sťažnosť niektorého z obvinených čurillovcov. V sťažnosti je okrem iného uvedené, že tento policajt sa domáhal ochrany svojich práv návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia na Mestskom súde Bratislava IV, ktoré opieral o diskrimináciu svojej osoby, ako aj o udelený status chráneného oznamovateľa.

Práve tento postup a argumentáciu zvolil advokát Kubina pri zastupovaní obvinených policajtov na Mestskom súde Bratislava IV.

V danej ústavnej sťažnosti sa policajt rovnako domáha ochrany pred diskrimináciou a argumentuje svojím statusom chráneného oznamovateľa.

Sťažovateľ vychádzal z mylných domnienok

Ústavný súd SR pri posudzovaní tejto sťažnosti v úvode svojej argumentácie vyslovil záver, že sťažovateľ sa ako policajt mylne domnieva, že jeho pomer je pracovnoprávny, na ktorý by sa vzťahovala pôsobnosť civilných súdov.

Súd v tomto smere pripomína, že pomer medzi policajtom a jeho zamestnávateľom – ministerstvom vnútra – je pomerom služobným, a úkony vykonané v tomto pomere musí preskúmavať správny súd.

Ústavný súd tak potvrdil rozhodnutie bratislavských súdov, ktoré zamietali Kubinove návrhy na vydanie neodkladných opatrení s tým, že ide o neprípustnú skratku. Súd v tomto smere poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR či Ústavného súdu SR, ktorí tento záver viackrát zopakovali.

Pred Ústavným súdom neobstála ani argumentácia sťažovateľa o tom, že postavenie policajta mimo služby v prípade jeho obvinenia, ale zároveň statusu chráneného oznamovateľa, je nezákonné.

Postaviť obvinených policajtov mimo služby je povinnosť

Ústavný súd SR pripomína, že postavenie policajta mimo služby má iba dočasný charakter. Minister je povinný tento nástroj využiť, ak by ponechanie policajta vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby, alebo priebeh objasňovania jeho konania a ak je dôvodne podozrivý, že porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom alebo spáchal trestný čin.

Súd zdôrazňuje, že takýto postup ministra vnútra nemôže byť sám osebe stigmatizovaný vadou nezákonnosti.

Okrem toho Ústavný súd SR zdôraznil, že zo žiadneho ustanovenia zákona o ochrane oznamovateľov nemožno vyvodiť, že bol prijatý s cieľom poskytovať ochranu trestne stíhaným osobám.

Dané rozhodnutie teda znamená, že nemožno zneužívať status chráneného oznamovateľa na to, aby obvinený policajt bol ponechaný v službe, hoci je podozrivý zo zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Pomerne logický záver aj pre laikov musel nakoniec záväzne vysloviť až najvyššie postavený ochranca ústavnosti v krajine.

Zjavne neopodstatnená sťažnosť pre snahu obísť súdy

Ústavný súd SR odmietol túto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Urobil tak aj z dôvodu, že ňou chcel sťažovateľ opäť vykonať neprípustnú právnu skratku, keď oslovil Ústavný súd SR ešte predtým, ako bolo vybavené ním podané dovolanie na Najvyššom súde SR v danej veci.

Ide teda o totožný a neprípustný postup, akým chcel advokát Kubina uspieť na civilnom súde. Advokát zastupujúci obvineného policajta v ústavnej sťažnosti je anonymizovaný, a preto sa verejnosť môže iba domnievať, kto v tomto prípade zvolil rovnako nesprávny prístup.

Rozhodnutie Ústavného súdu SR bude mať zásadný vplyv na konania nižších súdov.

Rozhodnutie bude mať dosah na prebiehajúce žaloby

Správna žaloba Ministerstva vnútra voči pokute zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov bude s poukazom na toto rozhodnutie zrejme úspešná.

Ak Ústavný súd konštatuje, že minister bol povinný postaviť obvinených policajtov mimo služby a zároveň status chráneného oznamovateľa nemôže poskytovať ochranu trestne stíhaným osobám, argumentácia Úradu na ochranu oznamovateľov o nutnosti ich súhlasu je bezpredmetná.

Uvedené znamená, že ministerstvo bude so svojou žalobou zrejme úspešné a úrad bude musieť zaplatenú pokutu vrátiť.

Úrad má poskytovať ochranu osobám, ktoré oznamujú trestnú činnosť, no tá nesmie byť v rozpore s inými zákonnými ustanoveniami. A rozhodne by mal úrad zvažovať svoje kroky pri poskytovaní ochrany osobám, ktoré sú samy obvinené.

Uznesenie Ústavného súdu bude rozhodne aj predmetom avizovaných správnych žalôb zo strany obvinených čurillovcov, v ktorých sa chcú domáhať zrušenia rozkazu o postavení policajtov mimo služby.

Argumenty o nezákonnosti tohto kroku totiž súd vyvrátil a naopak potvrdil zákonnosť postupu ministra vnútra. Je len veľmi ťažko predpokladať, že sa správne súdy nestotožnia s argumentáciou Ústavného súdu SR a odklonia sa od jeho záverov.

Tvrdenia čurillovcov, advokáta Kubinu či ich priaznivcov o prenasledovaní či šikane policajtov zo strany štátnej moci zmietol súd zo stola. Zástancovia policajtov síce prezentovali verejnosti viac subjektívne dojmy o „boji dobra so zlom" ako relevantné právne argumenty v prípade súdnych konaní, a preto bude zaujímavé sledovať, ako sa vysporiadajú s rozhodnutím Ústavného súdu SR.

Záver súdu znie krištáľovo jasne.

V prípade obvinených vyšetrovateľov nešlo o šikanu, ale o dodržiavanie zákonnosti.