Ešte väčší problém

No povedzme teda, že by sa aj v Česku podarilo zaangažovať do veci plne nezávislých expertov. Na rad prichádza druhý problém. Slepý fond je totiž „slepý“ aj z druhého neodmysliteľného dôvodu. A tým je to, že politik ani iný verejný činiteľ doslova „nevidí“ – nemôže „vidieť“ a vedieť –, čo sa s jeho niekdajším majetkom vo fonde deje.

To je možné napríklad vtedy, ak sú obsahom fondu potrebné akcie a akciové portfóliá, napríklad aj rozsiahle. V takom prípade správca slepého fondu po prevzatí kontroly nad ním môže pokojne celé politikovo akciové portfólio rozpredať a nahradiť akcie, ktoré ešte politik sám kupoval, úplne novými, o ktorých už nič nevie. Pretože o nich nevie, nemôže byť ani v strete záujmov. Nemôže vo svojich rozhodnutiach favorizovať tú či onú firmu alebo sektor z toho dôvodu, že by vedel, že vlastní príslušné akcie.

Správca skutočne slepého fondu napríklad teoreticky môže konkrétne akcie, napríklad Applu či Microsoftu, rozpredať, pričom za utŕžené peniaze môže nakúpiť do toho istého fondu podielové listy burzovo obchodovaného fondu, ktorý svojím zložením kopíruje index Standard & Poor's 500, teda vyjadruje výkonnosť piatich stoviek najvýznamnejších firiem v USA. Pritom politik, pôvodný disponent akcií Applu či Microsoftu, sa vôbec nedozvie, že k predaju došlo, a nevie ani to, z čoho nový majetok fondu pozostáva.

To je však možné v prípade akcií či iných cenných papierov. Možno si to predstaviť napríklad aj v prípade investičných nehnuteľností. Ťažko však v prípade celých firiem, obzvlášť potom v takom rozsiahlom holdingu, akým je Agrofert. Ten sa radí medzi desať najväčších českých firiem, má hodnotu okolo 100 miliárd českých korún a pracuje v ňom viac než 30-tisíc zamestnancov.

Predávať Agrofert nie je ako predávať rožok v obchode alebo podobne anonymne a likvidne akciu typu firmy Apple na burze. Holding typu Agrofert nie je nahraditeľný, nie je zameniteľný. Nie je možné ho predať a nahradiť holdingom iným, ako je možné v okamihu nahradiť akciu Applu za inú akciu.

Náročný predaj holdingu

Prípadný pripravovaný predaj takého rozsiahleho holdingu, akým je Agrofert, sa dá ťažko utajiť, zvlášť nie v malom českom rybníčku. Veľmi pravdepodobne by o ňom vedel aj pôvodný majiteľ, aj keby nechcel. Firma v hodnote stoviek miliárd korún a s desiatkami tisíc zamestnancov, rozkročená naprieč niekoľkými odbormi, nie je príliš likvidná, teda ani ľahko speňažiteľná. Môže trvať roky, kým sa nájde kupec.

Práve náročná speňažiteľnosť holdingu typu Agrofert predstavuje objektívny dôvod, prečo nemusí byť uspokojivým riešením možného stretu politika dokonca ani predaj takejto firmy ešte pred jej začlenením do slepého fondu. Veď politik, ktorý sa uchádza o hlasy voličov v demokratických voľbách, vopred nevie, či vo voľbách uspeje alebo nie.

Pokiaľ je zároveň veľkopodnikateľom, ťažko sa môže zbaviť svojho majetku vopred. Prečo by sa ho zbavoval, ak ani nemusí byť zvolený? Pokiaľ vo voľbách uspeje a má prevziať verejnú funkciu, ocitá sa, prirodzene, v časovom tlaku.

Ak by mal takú rozsiahlu spoločnosť typu Agrofert predávať v krátkom časovom okne v čase medzi úspechom vo voľbách a prevzatím verejnej funkcie, pre ťažkú speňažiteľnosť celého holdingu objektívne nemusí uspieť, teda nemusí nájsť kupca.

A pokiaľ sa aj kupec nájde, môže využiť časový tlak, v ktorom sa predávajúci nachádza, a zatlačiť na novopečeného politika, končiaceho veľkopodnikateľa, aby predával hlboko pod cenou. V takom prípade je veľkopodnikateľova sloboda nakladať so svojím majetkom už natoľko oklieštená, že je otázkou, či fakticky nie je vylučovaný z demokratickej súťaže.

Na všetky eventuality života v demokracii skrátka paragrafy napasovať nemožno. Rozhodujúcim posudzovateľom nakoniec aj tak nemajú byť právnici a súdy, ale samotný volič – najvyšší suverén demokracie je predsa ľud. Volič vie, komu dáva svoj hlas.

Pokiaľ veľkopodnikateľ dostal vo voľbách toľko hlasov, že uspel, je to vlastne signál, že pre podstatnú časť verejnosti nie je jeho potenciálny stret záujmov to najpodstatnejšie.

„Krátkozraký“ fond a Jimmy Carter

Ostatne vkladať celé firmy – nielen akcie, teda drobné podiely vo firmách – do slepého fondu sa v súlade s akýmsi paragrafovým ideálom, nie nutne ideálom rýdzej demokracie, nedarí ani v Spojených štátoch.

Veď sa to nepodarilo ani prezidentovi Jimmymu Carterovi. Ten svoj rodinný arašidový biznis, ktorému šéfoval od začiatku 50. rokov minulého storočia, obratom aj počtom zamestnancov o niekoľko rádov menší ako Agrofert, previedol do „slepého fondu“ krátko pred inauguráciou v januári 1977.

Fond spravoval jeho dlhoročný priateľ, atlantský právnik Charles Kirbo. Carter zostal vlastníkom, ale nemal kontrolu nad každodenným chodom firmy. V skutočnosti teda nešlo o fond slepý, ale „krátkozraký“. Carter po celý čas vedel, čo je jeho obsahom. A správcom fondu rozhodne nebola osoba od neho nezávislá, naopak. Pritom Carter sám v roku 1978 podpísal zákon o etickom konaní vo funkciách federálnej administratívy, ktorý stanovil inštitút kvalifikovaného slepého fondu. Tým však fond spravovaný jeho priateľom Kirbom nikdy nebol.

A vlastne je aj nemožné, aby ním bol. Pretože Carter skrátka nemohol opomenúť, že rodinný arašidový biznis do fondu vložil. To by musel byť nepríčetný, aby zabudol na niečo také, čo by ho z prezidentskej funkcie právom diskvalifikovalo. Takže by ani prevod do slepého, skôr však krátkozrakého fondu riešiť nemusel. Carter svoj arašidový biznis predal až v roku 1981, krátko po tom, ako v Bielom dome skončil.

Vloženie majetku do slepého trustového fondu skrátka nie je zázračným riešením, ako zamedziť stretu záujmov, ani v rozvinutých demokraciách a krajinách so zavedeným a stabilným inštitucionálnym a právnym rámcom, ktorými sú nielen Spojené štáty, ale napríklad aj Kanada či Spojené kráľovstvo.

V týchto štátoch politici pri nástupe do verejnej funkcie celkom bežne umiestňujú svoj majetok do slepého trustového fondu. V poslednom období takéto riešenie uplatnil napríklad niekdajší britský premiér Rishi Sunak alebo jeho súčasný kanadský náprotivok Mark Carney. Lenže, zopakujme si, v prípade akcií je to oveľa jednoduchšie, oveľa ľahšie uskutočniteľné, než pokiaľ ide o firmy.

Trump sa slepému fondu vyhol

Ostatne americký prezident Donald Trump sa na rozdiel od niektorých zo svojich predchodcov v Bielom dome riešení na báze slepého trustového fondu vyhol. Jeho majetok, konglomerát Trump Organization, teraz riadia jeho deti Donald junior a Eric. Takže o zaslepení zvereneckého majetku nemôže byť reči už len z tohto dôvodu.

A tak americký prezident môže vo svojej funkcii neformálne ďalej ovplyvňovať to, čo sa s jeho majetkom deje, cez rodinnú väzbu na synov. Navyše zostáva konečným vlastníkom Trump Organization. Preto nezachádza tak ďaleko ako jeho spomínaný predchodca Carter a už vôbec nie tak ďaleko ako Babiš.

Limity riešenia

Ústrednou ideou slepého trustového fondu je teda to, že s cieľom jeho zaslepenia bude na čele osoba, ktorá nemá s osobou, ktorej majetok sa vo fonde ocitá, nič spoločné. Ani z hľadiska rodinného, ani obchodného a finančného. Aj vierohodné zaslepenie trustového fondu má však svoje limity, najmä čo sa týka snahy úplne predísť potenciálnemu stretu záujmov. Pretože napríklad politik, ktorý svoj majetok do slepého trustového fondu vkladá, pochopiteľne vie, aký majetok doň vkladá.

Aj v praxi pokročilých západných demokracií pritom môže politik určiť základné mantinely chodu slepého trustového fondu. Teoreticky by síce trebárs správca zvereneckého fondu mohol nahradiť zverené akciové portfólio politika úplne inými akciami, no v praxi k takýmto radikálnym zmenám nedochádza.

Zverenecký správca podobu zvereného majetku svojimi predajmi i nákupmi premieňa bez toho, aby o konkrétnych zmenách politík vo verejnej funkcii vôbec vedel (v tomto zmysle ide vskutku o zaslepenie), ale zriedkakedy ide o úplne prevratné zmeny.

Politik totiž môže správcovi zvereneckého fondu oznámiť ešte pred prevedením majetku svoje základné požiadavky, napríklad že si neželá, aby zaslepený fond investoval do kryptomien alebo firiem ťažiacich uhlie. Oznámenie nemusí mať priamu povahu. Komunikácia medzi politikom a trustovým správcom prebieha v pokročilých demokraciách cez ďalšiu osobu či skupinu osôb, napríklad príslušnú komisiu.

Politik aj v rozvinutých západných demokraciách tak môže fakticky zamedziť, aby správca majetok zvereneckého fondu celý predal.

Dva typy trustových fondov

Existujú pritom dva základné typu slepých trustových fondov. Zriadením prvého z nich sa politík vzdáva kontroly nad svojím majetkom nenávratne až do svojej smrti, zriadenie druhého typu znamená vzdanie sa kontroly napríklad iba počas výkonu verejnej funkcie.

V oboch prípadoch síce politik nevie, k akým zmenám vo fonde dochádza, má však možnosť nahliadnuť do základných, spravidla štvrťročných finančných výkazov a zistiť si, ako sa vyvíjajú základné parametre fondu, akými sú príslušný celkový zostatok alebo aktuálna hodnota zvereného majetku.

Do slepého zvereneckého fondu sa v západných demokraciách umiestňuje najmä majetok typu akciových portfólií alebo portfólií iných cenných papierov, menej už nehnuteľností alebo obchodných spoločností.

Zriadenie slepého trustového fondu môže paradoxne znamenať stratu transparentnosti. Politik sa totiž zverením majetku takémuto fondu aj v pokročilých západných demokraciách vyväzuje z povinnosti priznávať svoj majetok verejnosti, pretože majetok zverený fondu formálne prestáva byť jeho.

Verejnosť tak je vlastne zriadením fondu „oslepená“ tiež, pretože prestáva mať vhľad do vývoja politikovho majetku. Ak pritom politik počíta s tým, že nad majetkom vo zvereneckom fonde opäť získa kontrolu po skončení verejnej funkcie, stráca verejnosť kontrolu nad majetkom, ktorý bude po určitom čase zase celý politikov. V tom teda tkvie zásadný rozpor mnohých slepých trustových fondov: majú eliminovať konflikt záujmov, ale vlastne verejnosť zbavujú kontroly nad tým, či sa tak skutočne deje. Verejnosť musí slepo veriť, že sa tak deje.

Zaslepiť fond, do ktorého vkladá svoj majetok Babiš, vlastne nejde, aj keby to český právny poriadok plne umožňoval. Žiadať niečo také je nezmysel. Babiš vie a bude vedieť, že obsahom fondu je stále Agrofert – a že tento majetok po jeho smrti pripadne deťom. Takéto základné mantinely určené politikom smerujúcim do verejnej funkcie – to, že sa nemajú (niektoré) zverené aktíva predať a iné zase kupovať, či to, komu pripadne majetok po politikovej smrti – je však možné určiť aj v pokročilých západných demokraciách.

Babiš ide, naopak, ešte ďalej ako početní politici na Západe, ktorí využívajú inštitút slepého trustového fondu, a to v tom, že sa na rozdiel od nich sa zverovaného majetku vzdáva nenávratne.

Text, ktorý je krátený, pôvodne publikovali na webe lukaskovanda.cz.