Tomuto príbehu nahráva fakt, že Trump je obchodník, ktorý koná a uzatvára dohody, z ktorých chce, aby Amerika profitovala. Svedčí o tom aj jeho rétorika a kroky po zadržaní Madura – napríklad stretnutie so šéfmi ropných spoločností či slová o prevzatí desiatok miliónov barelov venezuelskej ropy.
Pri venezuelskom čiernom zlate však vyvstávajú desiatky otáznikov.
„Neinvestovateľný“ projekt
Predstava Donalda Trumpa je na pohľad jednoduchá. Hoci nemení venezuelský režim, nová tvár na jeho čele má s Američanmi korektnejšie vzťahy. Od hrozieb a prísľubov ekonomických benefitov očakáva, že Delcy Rodríguezovú popchnú k tomu, aby otvorila dvere spoločnému biznisu a najmä americkým ropným spoločnostiam.
Od tých zase Trump chce, aby do venezuelskej ropnej infraštruktúry naliali desiatky miliárd dolárov a obnovili jej zašlú slávu spred dlhých desaťročí. Dnes totiž krajina vyťaží približne milión barelov denne (zhruba percento globálnej ponuky), zatiaľ čo v 70. rokoch pumpovala do sveta troj- až štvornásobne vyššie objemy, čo vtedy predstavovalo až sedem percent ponuky na trhu.
Tento plán však stojí a padá na ochote súkromných aktérov investovať. Na obnovu venezuelského ropného priemyslu bude treba v najbližších rokoch okolo 100 miliárd dolárov. Z viacerých dôvodov však ide o extrémne neistú investíciu.
Šéf najväčšej ropnej spoločnosti v USA to Trumpovi povedal rovno: „Ak sa pozrieme na právne a obchodné modely, rámce, ktoré existujú vo Venezuele, v súčasnosti je to neinvestovateľné.“
Bezpečnosť a politicko-právna stabilita
Ak majú veľké spoločnosti riskovať svoj kapitál, potrebujú vnímať situáciu ako stabilnú. Venezuelská vláda musí byť schopná zabezpečiť riadne fungovanie štátu. Zároveň musí existovať vymožiteľný právny rámec, podľa ktorého sa všetci riadia.
Veľké firmy túto hru nebudú chcieť hrať bez záruk zo strany amerického aparátu, pretože Venezuela má od bezpečnostnej a politicko-právnej stability ďaleko.
No aj keď Trump môže sľúbiť, že firmy „budú v bezpečí“ a v minulosti mali problémy len preto, že ho „nemali za prezidenta“, je to málo platné. Spoločnosti totiž nevedia, ako sa k Venezuele budú stavať ďalšie americké administratívy a pri investíciách do tamojšej infraštruktúry sa musia pozerať dekády dopredu.
Ekonomicky neživotaschopný projekt
To platí aj pri hodnotení rentability investície. Jednoduchšou rečou, koľko im každé vložené euro zarobí.
Práve v tomto smere je prekážka najväčšia. Pozoruhodný je už len samotný rozpor v tom, čo chce Trump dosiahnuť.
Ropných hráčov tlačí do riskantného a drahého zvyšovania ťažby v nestabilnom štáte, aby dosiahol nízke spotrebiteľské ceny v Amerike. Tento predvolebný cieľ vo svojej kampani dookola omieľal. „Drill, baby, drill“ ostane v pamäti ešte poriadne dlho.
Lenže kto bude investovať do projektov, v ktorých sú náklady na ťažbu ropy výrazne vyššie než inde? A to v čase, keď sú ceny ropy najnižšie za ostatných päť rokov a pre ďalšie zvyšovanie ponuky sa trend nielenže neotočí, ale pokles bude pokračovať...
Háčik spočíva v tom, že speňažiť venezuelskú komoditu vôbec nie je jednoduché a lacné. Drvivú väčšinu tamojších zásob tvorí ťažká ropa z rieky Orinoko. Tá je taká hustá, že bez zahriatia ostáva v polotuhom až tuhom skupenstve. Je porovnateľná s bitúmenom z ropných pieskov v Kanade.
Husté typy ropy sa síce dajú rozkladať na ľahšie produkty, no na to treba spracovateľské kapacity. Tie má Venezuela niekde na úrovni presahujúcej jeden milión barelov denne, no sú v havarijnom stave a vyžadujú si obrovské investície.
Ak chcú dnes spoločnosti z Venezuely ropu vyviezť, musia ju zriediť. Napríklad ľahkou naftou, a to približne v pomere tri ku jednej. Ide o drahú záležitosť, keďže takáto komodita sa v krajine v podstate neťaží a riedidlo treba doviezť.
A keďže kupec potom musí venezuelskú kyslú a ťažkú ropu nákladne spracovať, jej cena na trhu je podľa Bloombergu o 7 až 10 dolárov nižšia než vlajková americká ropa WTI.
Portál tak odhaduje, že v súčasnosti sa musí cena ropy na trhu pohybovať okolo 50 dolárov, aby sa oplatilo udržiavať terajšiu hladinu venezuelskej produkcie (v priemere necelý milión barelov denne). Na lepšiu predstavu, barel WTI stojí aktuálne takmer 62 dolárov, zatiaľ čo severomorská Brent je zhruba o štyri doláre drahšia.
Na to, aby sa americkým firmám vrátila zhruba stomiliardová investícia do obnovy venezuelskej infraštruktúry a rafinácie produktov priamo v krajine, by sa však trhová cena ropy musela podľa konzultačnej spoločnosti Wood Mackenzie držať až na 80 dolároch, čomu v najbližších rokoch nič nenasvedčuje.
V praxi tak ropní hráči po stretnutí s Trumpom hrali skôr na krátkodobé zbieranie zostávajúcej smotany. Na vydolovanie zbytkov, ktoré Venezuela ponúka. Spoločnosť Chevron, ktorá vo Venezuele dlhodobo operuje, avizovala, že by mohla do dvoch rokov zvýšiť aktuálnu produkciu na úrovni 240-tisíc barelov denne o polovicu.
O dlhšom horizonte nehovorí nikto. Pri Trumpovej požiadavke na hĺbkovú obnovu infraštruktúry je to totiž úplne iná pesnička.
Jeho administratíva si to uvedomuje. Minister financií Scott Bessent v januári uviedol, že kým kolosy ako Exxon Mobil, Chevron či ConocoPhillips váhajú, omnoho dravší sú menší hráči, ktorí sú ochotní ísť do rizika.
Trump tak chce speňažiť 50 miliónov barelov zadržaných zásob venezuelskej ropy práve preto, aby proces urýchlil a znížením počiatočných nákladov motivoval k dlhodobému záväzku aj gigantov.
O zamlčaných dôvodoch
Zhrnuté a podčiarknuté, venezuelská ropa momentálne nie je žiadne terno, pre ktoré by sa Amerike oplatilo riskovať vojnu a diplomatické konflikty vo svete. Je to skôr pridružený (potenciálny) benefit, ak sa podarí užšie spolupracovať s novou hlavou Venezuely.
Skutočné dôvody intervencie načrtáva najmä nová bezpečnostná stratégia Spojených štátov, ako aj opätovne zvýšený záujem o Grónsko. Biely dom 7. januára informoval, že Trump zvažuje rôzne možnosti jeho získania. Okrem kúpy či dohody o voľnom pridružení, ktorá by Grónsku ponechala určitú mieru samostatnosti, je vraj v hre aj vojenská anexia. O závažnej otázke už prebiehajú rozhovory na najvyššej úrovni medzi dánskymi, grónskymi a americkými diplomatmi.
Obraz len dokresľujú obavy Kanady, o ktorej sa Trump v priebehu minulého roka vyjadroval ako o 51. americkom štáte.
Bob Rae, tamojší bývalý veľvyslanec pri OSN, povedal, že USA pod vedením Trumpa uprednostňujú presadzovanie svojej dominancie nad západnou hemisférou bez „akéhokoľvek zmyslu pre legálnosť“.
Inými slovami, Trump niekde čistí (Venezuela), inde preventívne pripravuje (Grónsko, Kanada) priedomie USA, ktoré chce mať v multipolárnom svete pod kontrolou. A kde nechce prsty iných svetových veľmocí.
Hoci neobnovil svoje hrozby, že urobí z Kanady 51. štát USA, tak ako v prípade Grónska, podľa kanadského veľvyslanca to nie je pre Ottawu dôvod na uspokojenie.
„Ak si nemyslíte, že sme na zozname, len preto, že nespomenul slová ‚51. štát‘, myslím si, že vám uniká podstata tejto administratívy,“ vyhlásil.
