V rozhovore sa tiež dozviete, že tisíce Slovákov žijú s hepatitídou bez toho, aby o tom vedeli. Ale aj to, že výskyt hepatitídy je vo väzniciach výrazne vyšší ako v bežnej populácii, že malária je dnes reálnou hrozbou pre cestovateľov a či je cestovanie do exotiky s malými deťmi rozumné.
Objavili ste sa v rebríčku Forbes ako osobnosť medicíny 2025. Čo pre vás osobne toto ocenenie znamená a čo podľa vás hovorí o postavení infektológie na Slovensku?
Určite je to pre mňa veľká pocta, aj keď občas mám pocit, že niektorí kolegovia by si ju zaslúžili viac. Súčasne to vnímam ako uznanie nielen mojej práce, ale aj práce mojich kolegov, pretože medicína je do značnej miery tímová práca. Myslím si, že sa v posledných rokoch objavilo v rebríčku niekoľko infektológov, čo ma nesmierne teší a ukazuje to náš odbor v dobrom svetle.
Je pre vás väčším ocenením uznanie odbornej verejnosti, alebo pocit, že vaša práca má reálny dosah na životy pacientov?
Dobrý pocit z toho, keď sa vám podarí prispieť k uzdraveniu pacienta, sa nedá ničím nahradiť a nikdy nezovšednie. Samozrejme, veľmi si vážim aj uznanie kolegov.
Myslíte si, že verejnosť dnes viac chápe význam infektológie ako pred rokmi, napríklad pred pandémiou? Prípadne, ako jej podľa vás verejnosť rozumie?
Povedal by som, že mnoho ľudí získalo jasnejšiu predstavu o tom, že takýto odbor existuje a čomu všetkému sa venuje. Aj keď súčasná doba, ale aj všemocný internet niekedy dávajú ľuďom pocit, že sa rozumejú mnohým veciam, myslím si, že už viac dokážu vycítiť, kedy je lepšie neriešiť situáciu sami a radšej prísť k nám poradiť sa alebo vyšetriť.
Infektológia je na Slovensku vďaka dlhodobej dobrej práci všetkých našich kolegov dobre etablovaný a uznávaný odbor. Sieť infektologických pracovísk pokrýva všetky kraje a dostupnosť odbornej starostlivosti je pomerne dobrá.
To ale neznamená, že už nie je čo zlepšovať. Myslíme si napríklad, že v budúcnosti by mal v každej okresnej alebo väčšej nemocnici pôsobiť aspoň jeden atestovaný infektológ. Jeho úlohou by okrem štandardnej lekárskej práce bola aj rozhodujúca účasť na riadení antibiotickej politiky danej nemocnice.
S akými infekčnými ochoreniami sa dnes v ambulancii stretávate najčastejšie?
V súčasnom zimnom období dominuje jednoznačne chrípka. Celoročne sa striedajú niektoré akútne ochorenia podľa sezóny – črevné, respiračné, prenášané kliešťami a iné, zatiaľ čo chronické infekcie sú rozložené počas roka viac rovnomerne.
Existujú také, ktoré verejnosť podceňuje?
Asi podobne ako v iných odboroch, aj u nás sa viac podceňujú chronické ochorenia ako tie akútne a, samozrejme, tie, ktoré nebolia a nemajú nepríjemné príznaky. Medzi také patria aj chronické vírusové hepatitídy.
Chronické vírusové hepatitídy sú vašou hlavnou odbornou témou. Priblížte nám, koho sa najviac týkajú, aké sú ich príčiny a pri akých príznakoch má človek spozornieť?
Prenos hepatitíd B a C je možný krvným alebo sexuálnym spôsobom, zriedkavejšie aj z matky na dieťa, predovšetkým pri pôrode.
Na krvný prenos je potrebné, aby sa krv infikovaného dostala priamo do krvi alebo otvorenej rany človeka. Keďže na prenos stačí aj veľmi malé množstvo krvi, môže k tomu dochádzať pri zdieľaní ihiel u užívateľov drog, pri nesterilnom tetovaní alebo piercingu, ale aj náhodným pichnutím sa ihlou od infikovanej osoby, vrátane zdravotníckeho personálu.
Sexuálny prenos je takisto možný, pri hepatitíde C je zriedkavejší, pri hepatitíde B je najlepšou ochranou očkovanie. Za rizikové faktory tohto prenosu sa považujú promiskuita a homosexuálny kontakt medzi mužmi.
Prenos hepatitídy C z matky na dieťa počas pôrodu je zriedkavý. V prípade hepatitídy B je v prevencii veľmi účinné povinné testovanie tehotných žien a zabezpečenie očkovania novorodencov pozitívnych matiek.
Keďže príznaky infekcie často chýbajú, je potrebné myslieť na možnú infekciu práve v prípadoch, keď boli ľudia vystavení niektorému zo spomínaných rizík.
Prečo sa o nich na Slovensku stále hovorí málo, hoci môžu viesť až k cirhóze alebo rakovine pečene?
Myslím si, že v odbornej verejnosti sa téme venuje primeraná pozornosť. Iná situácia je v laickej verejnosti. Napriek spomínaným vážnym komplikáciám, ku ktorým môže dochádzať po rokoch infekcie, prebiehajú chronické vírusové hepatitídy dlhý čas veľmi nenápadne, často úplne bez príznakov.
Neprítomnosť ťažkostí a často len minimálne zmeny laboratórnych výsledkov nenútia pacientov vyhľadávať pomoc, niekedy môže dôjsť k podceneniu situácie aj zo strany lekára.
Koľko ľudí na Slovensku podľa odhadov žije s hepatitídou B alebo C bez toho, aby o tom vedeli?
Na základe realizovaných epidemiologických prehľadov sa odhaduje výskyt hepatitídy C v bežnej dospelej populácii približne na 0,2 až 0,3 percenta. Na jednej strane je to nízke číslo aj v porovnaní s inými krajinami, na druhej strane to znamená niekoľko tisíc infikovaných osôb na Slovensku.
Ďalším problémom je, že existujú rizikové skupiny obyvateľstva, kde je tento výskyt aj viac ako desaťnásobný. Patria sem hlavne vnútrožiloví užívatelia drog, ľudia s tetovaním alebo piercingom, ktoré boli vykonané za nesterilných podmienok, prípadne sexuálni partneri infikovaných osôb.
V prípade hepatitídy B je v súčasnosti na Slovensku zaočkovaná prakticky celá populácia mladých ľudí do 31 rokov vrátane, takže v tejto skupine je výskyt hepatitídy B takmer nulový. Na druhej strane, u ľudí vo veku nad 31 rokov je situácia podobná ako pri hepatitíde C, takže aj tu odhadujeme počet infikovaných na viac ako tisíc.
Veľká väčšina infikovaných, či už jedným alebo druhým vírusom, o svojej diagnóze nevie. Súvisí to práve s častým bezpríznakovým priebehom infekcie.
Niekedy sa chronické hepatitídy zvykli označovať aj ako „tichý zabijak“, hoci mne osobne sa toto prirovnanie až tak nepáči. V prevencii sa dosiahli významné pokroky (očkovanie proti hepatitíde B, testovanie darcov krvi, testovanie v tehotenstve a ďalšie), stále však zostáva priestor na zlepšovanie, hlavne v skupinách vysokorizikových osôb.
Dá sa dnes chronická hepatitída úspešne liečiť, prípadne úplne vyliečiť?
V prípade hepatitídy C je možné dosiahnuť úplné vyliečenie, teda trvalé vymiznutie vírusu z tela pacienta. Liečba je pritom relatívne krátka a s minimom nežiaducich účinkov.
Hepatitída B si spravidla vyžaduje dlhodobú liečbu, ktorá ale dokáže veľmi účinne brániť množeniu vírusu, takže koncentrácia vírusu v krvi pacienta klesne takmer na nulové hodnoty. Takáto kontrola vírusu je hlavným predpokladom úspešného predchádzania možným komplikáciám, ako sú cirhóza či rakovina pečene. Určitá časť pacientov, ktorých imunitný systém dokáže sám kontrolovať množenie vírusu, bezprostrednú liečbu nevyžaduje, je však nevyhnutné ich pravidelne monitorovať.
Mnohí pacienti tieto informácie nemajú a sú príjemne prekvapení, že im vieme pomôcť a že liečba vôbec nemusí byť pre nich nepríjemná. Navyše, pri správnej starostlivosti môžu žiť plnohodnotný život, prakticky bez obmedzení.
Mali by sme na Slovensku plošnejšie testovať populáciu na hepatitídy, podobne, ako je to v niektorých krajinách?
Myslím si, že vzhľadom na pomerne priaznivú epidemiologickú situáciu nemá plošné testovanie na Slovensku význam. Naopak, je potrebné výrazne zvýšiť testovanie a takzvané skríningové programy vo vysoko rizikových populáciách.
Asi najlepším príkladom by bolo zavedenie plošného testovania vo väzniciach, ako je to vo väčšine vyspelých krajín sveta. Výskyt chronických vírusových hepatitíd je tam mnohonásobne vyšší ako v bežnej populácii a sú tam aj vhodné podmienky na absolvovanie liečby skôr, než sa vrátia späť do civilného života.
Málokto si uvedomuje, že kým tento postup nezavedieme, budú každoročne z výkonu trestu prepustené desiatky až stovky infikovaných, ktorí budú ďalej roznášať hepatitídu a ohrozovať ostatných ľudí. Hľadať, testovať a liečiť ich až po prepustení je oveľa náročnejšie a v plnom rozsahu aj nemožné.
Podobne je potrebné zamerať sa aj na ďalšie rizikové skupiny s vysokým výskytom hepatitíd. Jednou z takých skupín sú komunity vnútrožilových užívateľov drog. Vo svete existujú účinné programy, v ktorých s lekármi spolupracujú dobrovoľné organizácie a spoločne pomáhajú testovať, liečiť a eliminovať hepatitídu v týchto skupinách.
Viem, že to môže na prvý pohľad znieť veľmi nepopulárne, aby sme sa zamerali práve na takéto rizikové skupiny. Ale v infektológii platí, že ak chcete skutočne účinne chrániť všetkých ľudí, začať musíte práve v ohniskách infekcie. Veď asi nikto z nás by nechcel, aby niekedy v budúcnosti, hoci len náhodou, nejaký rizikový neliečený pacient nakazil povedzme naše deti.
Ako vnímate každoročné šírenie hepatitídy A v marginalizovaných rómskych komunitách?
Za posledné tri roky na Slovensku prebehla epidémia hepatitídy A, ktorá počtom viac ako 7 500 nakazených určite patrila k najväčším v Európe v 21. storočí. Približne raz za štyri až sedem rokov, vždy keď vyrastie nová generácia malých detí, vzniknú podmienky na opakovanie menších lokálnych vzplanutí alebo väčších epidémií hepatitídy A v detskej vnímavej populácii, predovšetkým v sociálne slabších vrstvách obyvateľstva.
Je to prirodzený proces, ktorému je možné predchádzať všeobecnými opatreniami na zlepšenie hygienického štandardu týchto ľudí, ale aj očkovaním. Očkovanie proti hepatitíde A je nepovinné a vo všeobecnosti hradené samotným záujemcom o očkovanie.
Plošné očkovanie celej populácie by bolo zrejme ekonomicky aj technicky náročné. Ale opäť platí spomínaná zásada, že efektívne zakročiť musíme predovšetkým v ohniskách infekcie.
Na druhej strane vieme, že nie je jednoduché robiť akékoľvek skríningové alebo preventívne opatrenia v marginalizovaných komunitách. Takéto programy budú opäť potrebovať spoluprácu s terénnymi pracovníkmi priamo z komunít, trpezlivú edukáciu obyvateľstva a získavanie si ich dôvery v očkovanie. Preto treba privítať a podporiť každú aktivitu v tomto smere.
Má Slovensko všeobecne dostatočné nástroje na včasné zachytenie infekčných ochorení, alebo len reagujeme, keď už je problém veľký?
Vo všeobecnosti máme dostupné všetky potrebné nástroje. Máme možnosti diagnostiky, liečby aj izolácie pacientov, pri niektorých infekciách aj účinné očkovanie. Ak sa však stretnú viaceré nepriaznivé okolnosti, menším či väčším epidémiám sa zabrániť nedá. V tomto je to podobné aj v iných rozvinutých krajinách.
Ľudia dnes cestujú za hranice Európy viac ako kedykoľvek predtým. Je podľa vás dôležité nepodceniť riziká infekčných ochorení pri cestovaní?
Áno. Ľudia sú veľmi individuálni. Niektorí sa zodpovedne informujú a pripravujú na cesty, ale nájdu sa aj takí, ktorí, či už z nevedomosti alebo ľahkovážnosti, riziká ignorujú. Verím, že tých prvých je viac.
S akými „importovanými“ ochoreniami sa stretávate po návrate pacientov z dovoleniek najčastejšie?
Asi najčastejšie sa cestovatelia stretávajú s črevnými infekciami, ale rád by som upozornil na závažnejšie ochorenia, akým je napríklad malária.
Stretli ste sa s prípadom malárie na Slovensku? Ak áno, kedy naposledy, odkiaľ ju človek priniesol a ako ste pri jej liečbe postupovali? Dá sa v súčasnosti liečiť?
Na našom pracovisku sa stretávame priemerne s jedným až dvoma prípadmi malárie ročne, prichádzajú z rôznych malarických oblastí sveta, prevažne z Afriky. Nie všetky prípady súvisia s dovolenkami, niekedy ide aj o profesionálne nákazy, napríklad zdravotníkov alebo vojakov na misiách.
Malária je v súčasnosti liečiteľná, závažnosť priebehu a prognóza pacienta však závisia od včasnej diagnózy. Očkovanie proti malárii neexistuje, preto sa pri cestách do rizikových krajín odporúča profylaktické užívanie antimalarík. Pred takýmito cestami je potrebné konzultovať s odborníkmi a nespoliehať sa len na informácie z internetu.
Čo by mal každý Slovák absolvovať ešte pred cestou do exotických krajín a čo ľudia najčastejšie ignorujú?
Najlepšie je kontaktovať špecializované ambulancie cestovnej medicíny v dostatočnom predstihu pred cestou. Získajú tak odborné poradenstvo a možnosť preventívnych opatrení vrátane očkovania. Mnohí ľudia si neuvedomia, že deň pred odchodom už nemusí zostať dostatok času na všetko potrebné.
Aký je váš názor na cestovanie do exotiky s malými, aj niekoľkomesačnými deťmi?
Môj osobný názor je, že ak to nie je nevyhnutné, nerobil by som to. Pre dieťa je to záťaž, aj keby sa nič zlé neprihodilo, a v prípade ochorenia v cudzine je riziko značné. Taktiež si myslím, že v tomto veku dieťa ešte takúto dovolenku „neocení“.
Pôsobíte ako lekár, vedec aj vysokoškolský pedagóg. Ktorá z týchto rolí je dnes najnáročnejšia?
Všetky tieto role robím rád a práca ma baví. Ak sú úlohy v zvládnuteľnom množstve, nevnímam ich ako záťaž. Ale možno z pohľadu zodpovednosti je asi úloha lekára najnáročnejšia.
Ako vidíte súčasnú generáciu študentov medicíny? Sú dostatočne motivovaní zostať pracovať na Slovensku?
Rozhodovanie študentov bude asi veľmi individuálne. V dnešnej dobe majú mladí ľudia k dispozícii veľké množstvo informácií, pričom nie všetky sú rovnako dôveryhodné. Mnohokrát hrá úlohu aj skúsenosť kamarátov a spolužiakov.
V poslednom období sa urobilo viacero krokov, aby boli motivovaní zostať doma, a mnohí si to aj všimli. Našou povinnosťou je ukázať im, že aj na Slovensku sa dá robiť medicína na slušnej úrovni a hlavne v dobrej pracovnej atmosfére. Celková klíma na pracovisku a v spoločnosti môže mať dnes silnejšiu váhu ako povedzme ekonomické faktory.
Čo mladých lekárov najviac odrádza od práce v nemocniciach a čo by ich naopak mohlo udržať?
Zrejme najviac bude rozhodovať konkrétna situácia a vzťahy na pracovisku, možnosti odborného rastu, prijatie od starších kolegov a ochota im pomôcť, primerané zaťaženie pracovníkov, teda dostatok personálu do bežnej prevádzky aj do služieb. Platové podmienky sú síce dôležité, ale som presvedčený, že nie na prvom mieste.
Ak by ste mali pomenovať jeden systémový problém slovenského zdravotníctva, ktorý najviac brzdí kvalitnú starostlivosť o pacientov, čo by to bolo?
Na toto je veľmi ťažké odpovedať, ale asi by som spomenul dlhodobý investičný dlh, ktorý cítime v zdravotníctve, teda zastaralé budovy a čiastočne aj infraštruktúra.
Infektológovia sa v posledných rokoch stali terčom útokov zo strany faktami nepodporených kruhov, ale aj niektorých verejných činiteľov. Ako túto situáciu vnímate vy osobne?
Aj keď to niekedy nebolo príjemné, snažili sme sa so situáciou vyrovnať pragmaticky. Veď s nepochopením tohto druhu sa borilo ľudstvo aj v stredoveku, aj v minulom storočí, aj v súčasnosti.
Nie je dobré, keď rozhodovanie ľudí začne ovplyvňovať strach z neznámeho, pocit bezmocnosti alebo nedostatok informácií. Musíme si zachovať kritické myslenie.
Osobne nikdy nebudem pacienta nútiť do niečoho, s čím nesúhlasí. Na druhej strane mu musím trpezlivo vysvetliť, aké má alternatívy, keď moju radu prijme a keď nie. A v neposlednom rade sa mu snažím vysvetliť, že slobodná voľba ide ruka v ruke s prevzatím zodpovednosti za seba, za svoje zdravie, prípadne aj zdravie svojich blízkych.
Myslím si, že napriek ťažkému obdobiu, ktoré máme za sebou, si prevažná väčšina spoločnosti uvedomuje, že sme tu na to, aby sme im pomáhali, a že to robíme najlepšie ako vieme. Aktuálne necítim stratu dôvery ľudí v prácu lekárov.
Vidíte v ambulanciách konkrétne následky šírenia dezinformačných naratívov – napríklad oneskorené vyhľadanie pomoci alebo odmietanie liečby?
V čase pandémie sme sa, bohužiaľ, s takýmito prípadmi stretávali. Dnes je ich už, našťastie, veľmi málo. Ale je tu ešte skrytá hrozba do budúcnosti vo forme odmietania takzvaného povinného očkovania.
Prešlo 20 rokov od môjho nástupu do klinickej praxe, kým som mal možnosť naživo vidieť prvého pacienta s osýpkami, a iba rok nato už vypukla na východnom Slovensku epidémia osýpok (viac ako 400 prípadov). Preto by sme veľmi neradi onedlho znovu videli u nás diagnózy ako tetanus, detská obrna a mnohé ďalšie nebezpečné nákazy.
Mala by sa podľa vás odborná obec brániť proti systematickému spochybňovaniu medicíny?
V odborných a vedeckých kruhoch to nie je ťažké, každý skutočný odborník verí faktom a dôkazom. Zložitejšie je to vo verejnom prostredí, ktoré je veľmi často pod vplyvom sociálnych sietí. Aj tu je potrebné trpezlivo prinášať argumenty, podľa možnosti jasne a zrozumiteľne.
Na druhej strane si ale myslím, že niekedy už ani nie je možné a ani potrebné vyvracať niektoré neoverené tvrdenia iba pomocou dôkazov. Skúsim uviesť fiktívny príklad: ak by niekto na sociálnych sieťach vyhlásil, že na ulici v centre Bratislavy videl medveďa, bude asi zbytočné zorganizovať pátraciu akciu po celom meste, aby ste dokázali opak. Navyše, ak by ste aj žiadneho medveďa nenašli, stále by mohol niekto oponovať, že ste nehľadali dostatočne dlho a dostatočne pozorne. Takáto diskusia skrátka nemá zmysel.
Takisto som presvedčený, že niektoré odborné otázky by nemali byť predmetom prieskumov verejnej mienky alebo hlasovania. Myslím si, že práve v tomto hrajú veľkú úlohu a súčasne majú aj veľkú zodpovednosť médiá.
Aké sú vaše najbližšie plány, ciele a sny?
Bol by som určite rád, keby odbor infektológia, ale aj celkovo medicína na Slovensku, mali možnosť napredovať na vedeckých princípoch, ruka v ruke s ľudským prístupom zdravotníkov a primeraným materiálnym zázemím, aby si upevnili dôveru v spoločnosti.
Súčasným študentom a mladým lekárom by som prial, aby svoje rozhodnutie venovať sa medicíne nikdy neľutovali, aby ich práca bavila a napĺňala, aby chodili zbierať skúsenosti aj do zahraničia, ale vždy sa radi vracali domov.
Kto je Pavol Kristian
Pavol Kristian pôsobí ako infektológ a vysokoškolský profesor na Klinike infektológie a cestovnej medicíny Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach a zároveň zastáva funkciu prodekana na Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach.
Je vedeckým sekretárom Slovenskej spoločnosti infektológov a členom výboru Slovenskej hepatologickej spoločnosti SLS. Vo svojej lekárskej praxi sa venuje najmä diagnostike a liečbe chronických vírusových hepatitíd, na ktorú je zameraná aj jeho vedeckovýskumná práca.