Liečba neplodnosti dnes nie je len medicínskou otázkou. Zasahuje do identity páru, ich vzťahu, intimity aj psychiky. Štandard oslovil medicínskych aj psychologických odborníkov, ktorí hovoria o tom, prečo sa plodnosť stáva jednou z najcitlivejších tém súčasnosti.
V roku 2024 zaznamenalo Národné centrum zdravotníckych informácií (NCZI) nárast záujmu o liečbu neplodnosti metódami asistovanej reprodukcie. Do Národného registra asistovanej reprodukcie bolo nahlásených 8 288 cyklov, čo predstavuje zvýšenie o štyri percentá oproti roku 2023 a až o štvrtinu oproti roku 2022.
Najpočetnejšou skupinou boli ženy vo veku 30 až 34 rokov, najmenej bolo žien pod 25 rokov. Pomoc pri otehotnení vyhľadalo najviac žien z Bratislavského kraja, najmenej z Trnavského kraja.
Zo všetkých realizovaných cyklov tvorili najväčší podiel cykly s vlastnými oocytmi (ženskými pohlavnými bunkami), ktoré predstavovali 74 percent.
Zvyšné cykly sa týkali podpory dozrievania viacerých oocytov počas jedného cyklu, oplodnenia darovanými oocytmi a metódy intrauterinnej inseminácie, pri ktorej sa spermie priamo zavádzajú do maternice ženy v čase ovulácie.
Dáta NCZI ďalej hovoria, že z hľadiska indikácií dominoval vo všetkých skupinách andrologický faktor, pri ktorom je príčina neplodnosti na strane muža (38 percent), a ovariálny faktor, keď je príčina neplodnosti na strane ženy (32 percent).
Odkladáme tehotenstvo na neskôr
Podľa Európskej spoločnosti pre ľudskú reprodukciu a embryológiu je v Európe neplodný každý šiesty pár. Dnes už nie je jasne rozdelené percentuálne vyjadrenie, ktoré pohlavie má na príčinách neplodnosti väčší podiel.
„Dnes si prakticky neplodnosť ‚vyrábame‘ sami. Tá istá žena vo veku 25 rokov má úplne inú plodnosť ako vo veku 40 až 45 rokov. Odsúvaním snahy otehotnieť do vyššieho veku sa nám zvyšuje počet párov, ktoré s tým majú problém,“ uvádza vedúci lekár centra asistovanej reprodukcie zo Sanatória Helios SK v Martine Peter Krajkovič.
Za najčastejšiu príčinu neplodnosti označuje odkladanie tehotenstva a vek. Ženy majú vajíčka vo vaječníkoch od narodenia, nové sa netvoria a so stúpajúcim vekom klesá ich počet aj kvalita.
„Bežne sa stretávame so ženami, ktoré chcú otehotnieť pred 50. rokom veku života a vtedy je prirodzená plodnosť a rezerva počtu vajíčok minimálna alebo žiadna. Naopak, u mužov sa neustále tvoria nové spermie, takže 40-ročný muž môže mať lepší spermiogram ako dvadsiatnik,“ hovorí odborník.
Príčinou neplodnosti u žien môžu byť aj diagnózy ako endometrióza, polycystické vaječníky, upchaté vajíčkovody alebo hormonálne poruchy. U mužov sú to genetické ochorenia, kryptorchizmus, hormonálne poruchy. A často sa príčina horšieho spermiogramu nezistí. Do veľkej miery ju dokáže ovplyvniť aj životný štýl, stres a fajčenie.
Kedy navštíviť odborníka
Lekár s dvadsaťročnými skúsenosťami radí, že u mladších žien je vhodné prísť na vyšetrenie v centre asistovanej reprodukcie po roku neúspešnej snahy o dieťa. U párov, ktoré vedia o probléme s otehotnením, alebo u starších žien, sa odporúča vyšetrenie hneď na začiatku snahy o otehotnenie.
Mužom vykonajú spermiogram a odoberú krv. U žien je to zložitejšie, pretože v priebehu menštruačného cyklu sa im menia hladiny hormónov, dozrieva folikul s vajíčkom a prebieha ovulácia, preto sú potrebné viaceré vyšetrenia.
K prvým krokom patrí plánovanie pohlavného styku a spomínaná inseminácia – čiže zavedenie spermií do dutiny maternice –, ktorá má úspešnosť 10 až 15 percent. Pri umelom otehotnení, takzvanom IVF (in vitro fertilizácia), je úspešnosť v priemere okolo 50 percent, u mladších žien dokonca 70 až 80 percent.
Za posledných dvadsať rokov sa podľa slov lekára postoj k umelému oplodneniu v spoločnosti zmenil. Dvojice už nemajú problém priznať, že majú dieťa vďaka asistovanej reprodukcii.
„Táto téma sa určite odtabuizovala, čo je dobré. Na druhej strane epidémia covidu ovplyvnila populáciu negatívne v zmysle zakladania rodín a plánovania materstva,“ naznačil vznik nového trendu.
Tvrdí, že počas svojej dvojdekádovej praxe zažil v centre dva zázraky, keď už medicína zlyhávala, no páru sa napriek tomu podarilo otehotnieť. Všetkým odporúča najmä nevzdávať sa.
Psychologička: Neplodnosť zasiahne do jadra identity páru
Prijať informáciu o neplodnosti je pre každý pár mimoriadne náročné. Psychologička z Poradne komplexnej pomoci v Prešove Martina Šlosárik Žilková hovorí, že pre mnohých ľudí nie je rodičovstvo iba jednou zo životných rolí, ale aj súčasťou predstavy o tom, kým sú ako ženy, muži, partneri a partnerky.
Po vypočutí diagnózy sa u nich môžu objaviť pocity smútku, hanby, viny, zlyhania, bezmocnosti, úzkosti, niekedy až depresívne prežívanie. V páre sa tiež môže oslabiť pocit bezpečia – istoty, že to spolu zvládnu.
Po prekonaní šoku a smútku z diagnózy nasledujú náročné očakávania a opakované neúspechy v liečbe.
„Ide o dlhodobý stres prameniaci z opakovaných cyklov nádeje a sklamania. Telo aj psychika sa zakaždým znovu mobilizujú, aby vzápätí čelili neúspechu a pocitu zlyhania. Tento kolobeh je mimoriadne vyčerpávajúci a často vyúsťuje do frustrácie a beznádeje. Nezaťažuje len jednotlivca, ale stáva sa aj vážnou skúškou pre partnerský vzťah,“ hovorí odborníčka s dôvetkom, že obaja partneri túto záťaž prežívajú odlišne.
Ženy prežívajú neplodnosť a jej liečbu nielen psychicky, ale aj fyzicky, pretože podstupujú hormonálne zmeny a lekárske zákroky.
„Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že muži neprejavujú emócie alebo to až tak neprežívajú, trpia pocitom bezmocnosti, že nevedia partnerke pomôcť a vyriešiť túto situáciu. Ich bolesť býva menej viditeľná, no o to osamelejšia,“ upozorňuje.
Vzťah ako projekt
Liečba neplodnosti ovplyvňuje aj intimitu či blízkosť vo vzťahu, ktorá býva často podmienená výsledkom.
„Sex sa plánuje, stráca sa spontánnosť a vzťah sa stáva akýmsi projektom zameraným na výkon. Partneri sa môžu dostať do negatívneho cyklu – jeden viac tlačí, kontroluje a hľadá riešenia, druhý sa sťahuje, chráni sa únikom pred tlakom a zahltením,“ približuje úskalia náročného obdobia psychologička s dôvetkom, že táto situácia vytvára konflikty vo viacerých oblastiach.
„Najmä okolo financií, hraníc, tlaku okolia, ale aj v spôsobe, akým zvládajú emócie. Jeden potrebuje o veciach viac hovoriť, druhý radšej mlčí. Takýto negatívny cyklus oslabuje emočné spojenie, aj keď tam láska je. V skutočnosti však nejde o konflikt názorov, ale o boj o pochopenie, blízkosť a istotu, že v tom nie som sám,“ vysvetľuje Šlosárik Žilková.
Ak sa celý život partnerov začne točiť len okolo liečby, termínov, výsledkov a rozhovory sa obmedzia na riešenia, zo vzťahu sa stane „projekt dieťa“ a zmizne radosť a spontánnosť. „Partneri prestávajú byť milujúcim párom a stávajú sa pracovným tímom,“ opisuje odborníčka.
„Kedy bude dieťa?“
Psychologička vníma veľký tlak okolia na páry, ktoré prechádzajú liečbou, ale aj na bezdetných ľudí, ktorí nemajú zdravotné ťažkosti. Otázky typu „kedy bude dieťa?“ označuje za zraňujúce a nevhodné.
„Môžu byť prejavom záujmu a starostlivosti, no ľudia si často neuvedomujú, že vyvolávajú nepríjemné ticho, hanbu, smútok a takéto otázky môžu otvárať rany zo straty napríklad po spontánnom potrate,“ upozorňuje.
Závisť voči iným rodičom označuje za prirodzenú reakciu na nenaplnenú túžbu po dieťati. Keď si človek pocity viny a zlyhania prizná namiesto ich potláčania, postupne strácajú svoju silu a vytvára sa priestor pre súcit k sebe samému a prijatie situácie.
Opakované neúspešné pokusy podľa jej slov zvládnu lepšie tí, ktorí sú v tejto veci spolu ako pár. Odporúča hovoriť o svojich emóciách otvorene a bez obviňovania.
Nečakajte na vyhorenie
Podľa Šlosárik Žilkovej treba vyhľadať pomoc, ak sa veci vymykajú kontrole.
„Keď vidia na sebe zmenu v prežívaní, bojujú s úzkosťami, neustálym smútkom, nezáujmom venovať sa svojim koníčkom, rodine a priateľom. Keď sa vzťah začne ochladzovať. Netreba čakať na moment vyhorenia, toto sú signály, že jednotlivec alebo pár potrebuje ochranu svojho vzťahu, ich duševného zdravia, jednoducho prevenciu,“ dopĺňa.
Párom, ktoré sa rozhodnú prestať s pokusmi o splodenie potomka, odborníčka zdôrazňuje, že prijatie tohto rozhodnutia je proces. Nepotrebujú rady, ale rešpekt, čas a citlivé sprevádzanie.
„Nejde len o racionálne rozhodnutie, ale o hlbokú stratu. Pár sa nelúči len s liečbou, ale s predstavou vlastného dieťaťa, ktoré žilo v ich nádejach a plánoch. Bez toho, aby si dovolili prejsť procesom smútenia, nie je možné prijať bezdetnosť ani adopciu ako slobodné rozhodnutie,“ dopĺňa psychologička.
Zo strany rodiny pomáha najmä tichá a rešpektujúca prítomnosť. „Povedať napríklad jednoduchú vetu: ‚Mrzí ma, že si tým prechádzate.‘ Stačí byť empatický, nič viac netreba,“ uzatvára odborníčka.