Moldavská prezidentka Maia Sanduová vyhlásila, že pokiaľ by sa v Moldavsku konalo referendum o opätovnom zjednotení 2,4-miliónového Moldavska s 19-miliónovým Rumunskom, hlasovala by za. Svoje rozhodnutie odôvodnila v britskom podcaste The Rest is Politics (RIP, Zvyšok je politika) historicky aj pragmaticky.
Jej rumunský náprotivok Nicușor Dan reagoval diplomaticky, vyhlásiac, že kým o zjednotenie neprejavujú záujem samotní občania Moldavska, nie je na zjednotenie dôvod. Podľa posledného prieskumu z leta vlaňajšieho roku, ktorý sa uskutočňoval na vzorke 1 116 opýtaných, podporuje zjednotenie s Rumunskom 26 percent Moldavčanov.
Nie je nezávislosť ako nezávislosť
Väzby medzi krajinami sú napriek medzištátnej a schengenskej hranici medzi nimi tradične vrelé. Pripomeňme, že na Ukrajine v rámci dobrovoľníckych jednotiek bojujú občania Moldavska a Rumunska pod zástavou jednej Rumunskej bojovej skupiny „Getica“, ktorá pozostáva z rumunsky hovoriacich občanov oboch krajín a úzko spolupracuje s Ruským dobrovoľníckym zborom (RDK).
„Prežitie demokracie a nezávislosti malých krajín, ako je Moldavsko, je čoraz náročnejšie, takisto ako odolávanie vplyvu Ruska,“ povedala Sanduová v rámci odpovede na otázku, prečo by hlasovala za zlúčenie s Rumunskom, ktoré by znamenalo zánik jej prezidentského mandátu.
Moldavská republika je podobne ako Gruzínsko či Srbsko na papieri (de iure) väčšia ako v skutočnosti (de facto). Tenký dlhý pás územia medzi riekou Dnester na západe a moldavsko-ukrajinskou hranicou na východe spadá pod sporné Podnestersko.
Hoci krajiny OSN považujú územie za súčasť Moldavska, od 90. rokov, keď separatistov podporilo Rusko, ide o neuznaný štát s väzbami na Moskvu, ktorá v oblasti drží asi 500-člennú posádku „mierotvorcov“.
Na bojoch na strane separatistov sa vtedy zúčastnil okrem iných aj vojnový zločinec a neskorší minister obrany samozvanej Doneckej ľudovej republiky Igor Vsevolodovič Girkin, známy ako Igor Ivanovič Strelkov.
Pripomeňme, že 16. marca 2022 prijalo Parlamentné zhromaždenie Rady Európy rezolúciu, ktorou označilo územie samozvanej republiky za Ruskom „okupované územie“ – dovtedy bolo vedené ako nachádzajúce sa „pod účinnou kontrolou Ruskej federácie“.
„Vedenie Ruskej federácie svojím postojom a konaním predstavuje otvorenú hrozbu pre bezpečnosť v Európe a ide cestou, ktorá zahŕňa aj akt vojenskej agresie proti Moldavsku a okupáciu jeho podnesterského regiónu,“ uvádza sa v stanovisku Rady Európy.
Bývalý moldavský premiér Dorin Recean ešte v júni 2025 varoval, že Rusko sa snaží ovplyvniť septembrové parlamentné voľby v Moldavsku s cieľom nastoliť vládu, ktorá by umožnila nasadenie 10-tisíc ruských vojakov. Tí by mali obsadiť región Podnestersko.
Recean pre Financial Times povedal, že Moskva vynakladá značné prostriedky na propagandu, online dezinformácie a nelegálne financovanie politických strán. „Ich propaganda a komunikačné mechanizmy sú veľmi silné. Míňajú veľa peňazí," spresnil. Len v roku 2024 minul podľa neho ruský režim na vplyvové operácie v Moldavsku sumu zodpovedajúcu jednému percentu HDP krajiny.
Krátko pred parlamentnými voľbami dokonca tlačové oddelenie Služby vonkajšej rozviedky (SVR) Ruskej federácie uviedlo, že bez ohľadu na ich výsledok NATO pristúpi k faktickej okupácii krajiny.
„Zľaknúc sa priameho stretu s veľkým Ruskom, Európania sa rozhodli vybiť si to na malom Moldavsku. Utvrdzovanie sa na úkor slabých bolo vždy neoddeliteľnou súčasťou európskeho kolonializmu,“ písalo sa na webe ustanovizne. K okupácii Moldavska po voľbách, samozrejme, nedošlo.
Víťazstvo proeurópskej vládnej Strany akcie a solidarity (PAS) prezidentky Maie Sanduovej znamenalo pre Moldavsko pokračovanie eurointegrácie, ktorú si Moldavčania v roku 2024 tesnou väčšinou vyžiadali v referende. Moskvu výsledok volieb nepotešil, rovnako ako ani prezidentkina podpora myšlienky jednotného Rumunska.
Dejiny hovoria jasne
Západná časť historického Moldavska (Moldova) je v súčasnosti s Valašskom (Țara Românească) a Sedmohradskom (Transilvania) súčasťou Rumunska, zatiaľ čo východná časť tejto historickej krajiny má vlastnú štátnosť.
Súčasným hraniciam položilo základ divoké 20. storočie. Po boľševickom prevrate a rozpade Ruskej ríše sa v roku 1918 východná časť Moldavska stala súčasťou Rumunského kráľovstva, čo bolo v roku 1920 potvrdené na medzinárodnej úrovni v Parížskej dohode, podobne ako bolo v rámci Trianonskej a Versailleskej dohody uznané Česko-Slovensko.
Tajný dodatok sovietsko-nemeckej zmluvy o neútočení z roku 1939 sa netýkal iba rozdelenia Poľska či okupácie pobaltských krajín Sovietskym zväzom – východná časť Moldavska na jeho základe pripadla Sovietskemu zväzu. Kremeľ na jej území v roku 1940 zriadil Moldavskú sovietsku socialistickú republiku.
Krátko po začatí nemeckého útoku na Sovietsky zväz 22. júna 1941 sa rumunským jednotkám podarilo vytlačiť z Moldavska Červenú armádu, avšak už v lete 1944 bola krajina opäť pod kontrolou Moskvy a aj po skončení druhej svetovej vojny si Kremeľ územie východného Moldavska nechal pre seba, presadiac hranice z roku 1940.
Pomaly, ale isto?
Kišiňov vyhlásil nezávislosť v roku 1991, keď sa už Sovietsky zväz rozpadal. Súčasťou Moldavskej SSR bola od roku 1940 aj Moldavská autonómna sovietska socialistická republika, pôvodne ukrajinské územie, ktorého národnostné zloženie a národné povedomie sa počas sovietskej prítomnosti výrazne pretváralo a v súčasnosti je pod názvom Podnestersko opäť pod ruskou okupáciou.
V roku 2023 sa v Moldavsku úradný jazyk premenoval z moldavčiny na rumunčinu, ktorá v moldavskom variante obsahuje menšie množstvo slov prevzatých z ruštiny, čo je dôsledok porušťovacej politiky v republikách Sovietskeho zväzu. Jeho súčasťou bolo aj pretváranie regionálnej identity moldavských Rumunov na moldavskú národnú identitu.
„Proruské sily v Moldavsku a Kremeľ… vždy spochybňovali názor, že väčšinové obyvateľstvo je etnicky rumunské a hovorí po rumunsky,“ poznamenal po prijatí zákona o premenovaní štátneho jazyka Cristian Cantir, moldavský docent medzinárodných vzťahov na Oaklandskej univerzite.
Nemecký sociológ Max Weber vystihol, že „celé dejiny ukazujú, ako ľahko vie politická vôľa prebudiť vieru v pokrvné príbuzenstvo, ak tomu nestoja v ceste veľké antropologické rozdiely“. Hoci v prípade rumunského národa rozdeleného do dvoch štátov zatiaľ politická vôľa k zjednoteniu chýba, pokrvnosť medzi nimi je nespochybniteľná.
Posledné slovo však budú mať tak či onak moldavskí občania, ktorí o pripojení či nepripojení k Rumunsku možno raz budú hlasovať v rámci referenda. Prípadný koniec štátnej samobytnosti Moldavska v rámci jeho pripojenia k Rumunsku by mnohí Moldavčania ani nepocítili, keďže približne 60 percent z nich má už teraz okrem moldavského aj rumunské občianstvo.