Moldavská prezidentka Maia Sanduová v reakcii na deklaráciu uviedla, že Moldavsko ostáva verné mierovému vyriešeniu podnesterského konfliktu. Dodala pri tom, že jej vláda len „podniká kroky smerom k ekonomickej reintegrácii krajiny“. Práve neúprosne akcelerujúca ekonomická reintegrácia oboch brehov Dnestra je však tým, čo vládu v Tiraspole desí viac než čokoľvek iné.
Keď má ekonomika úspech tam, kde zlyhali zbrane
Moldavsko je spomedzi postsovietskych krajín s odtrhnutým separatistickým regiónom anomáliou. Po tom, ako v roku 1992 Kišiňov prehral vojnu s Ruskom podporovaným Podnesterskom, okamžite zvolil cestu trpezlivej, strategickej a pragmatickej spolupráce so separatistickými orgánmi.
Tento prístup kontrastoval so stratégiou Gruzínska a Azerbajdžanu, ktoré sa v minulosti o reintegráciu svojich separatistických regiónov alebo ich častí opakovane pokúšali za pomoci hrubej sily. Baku nakoniec vďaka dlhoročným a dôkladným vojenským, ako aj diplomatickým prípravám, dokázalo v roku 2023 využiť výhodnú geopolitickú situáciu na opätovné pripojenie Náhorného Karabachu – hoci za cenu etnickej čistky.
Gruzínsko sa v roku 2008 tiež pokúsilo ruské provokácie využiť na silové pripojenie de facto Južného Osetska a bolo porazené. Následne sa Tbilisi rozhodlo v otázke separatistických regiónov zvoliť moldavskú cestu. Urobilo tak však až potom, ako bola väčšina mostov k Osetíncom a Abcházcom spálená – v prenesenom zmysle aj doslovne.
V Moldavsku však k takémuto vývoju nikdy nedošlo a faktická hranica ostala otvorená. Ľudia z oboch brehov Dnestra často pracovali na druhej strane, navzájom sa stretávali, ženili a zakladali rodiny. Politici z Kišiňova a Tiraspolu sa medzitým popri pragmatickej spolupráci obohacovali na spoločných korupčných schémach, spojených najmä s predajom podnesterskej elektriny do Moldavska.
S postupujúcimi rokmi tak dochádzalo k prirodzenej ekonomickej integrácii oboch brehov. Po tom, ako Moldavsko v roku 2014 získalo vďaka podpisu tzv. prehĺbenej a komplexnej dohody o voľnom obchode možnosť exportovať do EÚ, urobilo jedno nenápadné rozhodnutie s ďalekosiahlymi dôsledkami. Namiesto toho, aby Podnestersko z takejto možnosti škodoradostne vylúčilo, poskytlo mu možnosť exportovať na európsky trh za podmienok ešte výhodnejších než vlastným podnikateľom.
Podnikateľským subjektom a spoločnostiam z Podnesterska stačilo zaregistrovať sa v moldavskom obchodnom registri a stať sa takzvanými podnesterskými ekonomickými agentami. Tieto spoločnosti následne získali možnosť exportovať na trhy EÚ. Navyše na základe platnej moldavskej legislatívy nemuseli na rozdiel od moldavských spoločností Kišiňovu platiť za obchod s výrobkami a tovarom daň z pridanej hodnoty (DPH), spotrebnú daň, clo ani poplatok za vykonávanie colného konania. Dostávali sa tak oproti moldavským podnikateľom do mimoriadne výhodnej pozície.
Napríklad spoločnosti napojené na takmer všemocný holding Šerif tak podľa[2] investigatívcov systematicky importovali z EÚ do Podnesterska cigarety, ktoré boli následne pašované naspäť na pravý breh, kde ich predávali. Vďaka tomu, že podnesterskí importéri nemuseli platiť takmer žiadne dane ani clá, takto pašované cigarety boli omnoho lacnejšie než tabakové výrobky dovážané moldavskými spoločnosťami.
Daný stav, silno kritizovaný moldavskými podnikateľmi, mal jeden zásadný dosah. Ekonomika Podnesterska sa z hľadiska obchodu v priebehu desiatich rokov prakticky úplne preorientovala z Ruska na EÚ. Medzi rokmi 2021 a 2022 stúpol export do EÚ o desať percentuálnych bodov a dosiahol úroveň 67 %. Medzi hlavných partnerov patrili Rumunsko, Poľsko, Taliansko, Nemecko a Slovensko. Z EÚ smerovalo do Podnesterska v tom istom roku aj 50 % všetkého importu. Podnestersko a jeho podnikateľské a mocenské kruhy sa tak stali fakticky závislými od európskeho trhu a ochoty moldavskej vlády ho naň pustiť.
Paralelne s nárastom závislosti Podnesterska od EÚ došlo v posledných rokoch aj k omnoho silnejšiemu ekonomickému prepojeniu oboch brehov Dnestra. Podľa vyjadrenia moldavského ekonóma Veaceslava Ionita pre miestny portál Zona de Securitate by vzájomná obchodná výmena medzi Moldavskom a Podnesterskom mala v tomto roku dosiahnuť až 570 miliónov dolárov (približne 526 miliónov eur). „Jediné, čo sa [Podnestersku, pozn. redakcie] v posledných rokoch podarilo, bolo zvýšenie predaja na pravý breh – a podarilo sa mu to poriadne. Teraz už k nim polovica peňazí prichádza od nás – odtiaľto z pravého brehu Dnestra a zvyšok zo zahraničia,“ uviedol[3] Ionita. Separatistický región do Moldavska exportuje najmä elektrickú energiu, oceľ a spotrebiteľský tovar.
Moldavská vláda preberá iniciatívu
Prozápadná vláda PAS čelila prvé roky po svojom nástupe k moci značnej kritike časti občianskej spoločnosti za svoj údajne laxný a pasívny prístup k Podnestersku. Nielen že vláda doteraz nevypracovala žiaden plán reintegrácie separatistického regiónu, ale až do polovice minulého roku bola vo vzťahu k nemu v jasnej defenzíve. Tiraspolu sa dlhodobo darilo určovať témy a vytvárať problémy, na ktoré musela vláda PAS zamestnaná veľkým množstvom paralelných sociálno-ekonomických kríz neochotne reagovať.
K náznakom zmeny tohto kurzu došlo v lete minulého roku, keď moldavská vláda na podnesterských ekonomických agentov náhle uvalila povinnosť uhrádzať daň za vykonanie colného konania. Vzhľadom na objemy a charakter dovážaného a vyvážaného tovaru z PMR, ako aj malú výšku dane, išlo len o symbolický krok. Bol to však krok smerom, ktorý úrady v Podnestersku okamžite znepokojil.
Ako ukázal január 2024, ich obavy boli opodstatnené. Ešte na konci decembra 2023 Kišiňov rozhodol, že od nového roka budú musieť podnesterskí ekonomickí agenti po novom platiť aj clá – rovnako ako ich moldavské náprotivky. Naďalej však ostávajú oslobodení od povinnosti platiť DPH a spotrebnú daň. V prvom mesiaci roku 2024 sme sa tak stali svedkami toho, ako Kišiňov vo vzťahu k Tiraspolu prevzal to, čo sa vo vojenskej terminológii nazýva strategickou iniciatívou. Moldavská vláda si uvedomila mieru, do akej sa separatistický región stal z hľadiska exportu tovarov od Moldavska závislý. Spustila ekonomickú ofenzívu, určuje témy a núti Podnestersko reagovať.
Moldavská odborníčka na Podnestersko Irina Tabaranuová pre denník Štandard uviedla, že doterajšie kroky moldavskej vlády voči podnesterským ekonomických agentom majú prevažne kozmetický charakter a na ekonomiku regiónu nebudú mať zásadný vplyv. Kišiňov však už podľa jej slov avizoval, že v budúcnosti plánuje v rámci ekonomickej integrácie oboch brehov na podnesterských biznismenov uvaliť aj povinnosť platiť DPH a spotrebnú daň. Ak by sa tak stalo, miestne podniky by nemali inú možnosť, ako sa plne začleniť do moldavského hospodárstva, alebo čeliť hrozbe zániku.
V danom kontexte treba pravdepodobne chápať aj včerajšie zasadnutie Kongresu poslancov Podnesterska a jeho rezolúciu. Tiraspol sa takýmto krokom môže pokúsiť vyvolať umelú krízu a zastrašiť moldavskú vládu do takej miery, že sa neodhodlá k zavedeniu ďalších povinností pre podnesterských exportérov pristúpiť. Skôr než o skutočné želanie pripojiť sa k Rusku, tak zo strany podnesterskej de facto vlády ide skôr o snahu získať prostredníctvom nastoľovania vlastných tém späť strategickú iniciatívu.
Gordický uzol vzájomných závislostí
Hoci sa môže zdať, že osud Podnesterska je už spečatený podobne ako osud Náhorného Karabachu, k jeho zániku v dôsledku moldavskej ekonomickej ofenzívy nemusí nevyhnutne dôjsť.
Moldavskej vláde chýbajú pre rýchlu a nenásilnú integráciu separatistického regiónu za pomoci ekonomiky dostatočné páky. Závislosť oboch brehov Dnestra je totiž vzájomná. Platí, že Moldavsko umožňuje Podnestersku export do EÚ prostredníctvom výhodných podmienok pre jeho ekonomických agentov, ako aj udeľovaním ekologického certifikátu Moldavskému metalurgickému závodu, ktorý je druhým najväčším podnikom na ľavom brehu Dnestra. Podnestersko je však pre Moldavsko vďaka elektrárni Kučurgan jediným potenciálnym dodávateľom lacnej elektrickej energie. Prerušenie dodávok elektriny z ľavého brehu na pravý by síce separatistický región ekonomicky položilo, avšak poštvalo by proti moldavskej vláde nie len obyvateľov Podnesterska, ale v dôsledku nevyhnutnej sociálno-ekonomickej krízy spôsobenej prudkým nárastom energií aj vlastný elektorát.
To je scenár, ktorý čoraz nepopulárnejšia vláda PAS pravdepodobne nebude pred tohtoročnými prezidentskými ani budúcoročnými parlamentnými voľbami riskovať. Súčasný nárast napätia medzi Tiraspolom a Kišiňovom tak možno interpretovať skôr ako zvyšovanie stávok pred novými rokovaniami o cene dovážanej elektrickej energie než ochotu jedného z brehov vstúpiť do otvorenej konfrontácie.
O ďalšom bytí alebo nebytí Podnesterska preto pravdepodobne rozhodne výsledok rusko-ukrajinskej vojny (hoci aj umelá eskalácia sa môže vymknúť spod kontroly). V prípade ruskej porážky a neschopnosti Moskvy intervenovať v tomto vzdialenom regióne by časť podnesterských elít mohla dať prednosť zarábaniu peňazí v Moldavsku pred pokračujúcou faktickou nezávislosťou. V prípade ruského triumfu by, naopak, mohol podnesterským elitám hroziť osud ich niekdajších separatistických náprotivkov z Donbasu – vyhnanstvo, strata politickej a ekonomickej moci, prípadne smrť. V takomto prípade by Moskva nad regiónom prevzala priamejšiu kontrolu a mohla by jeho prostredníctvom aj naďalej ovplyvňovať vnútornú a zahraničnú politiku Moldavska.
