Bratislavský krajský prokurátor Rastislav Remeta zvolal tlačovú konferenciu, na ktorej verejnosti ozrejmil, že zastavenie trestného stíhania vo veci darovania vojenskej techniky zo strany predstaviteľov niekdajšej vlády pod vedením bývalého hnutia OĽaNO bolo nielen v poriadku, ale dokonca sa vláda zachovala ako „dobrý hospodár“.
Prokurátor Remeta potvrdil zákonnosť postupu vyšetrovateľa, ktorý pri zastavení trestného stíhania rozhodol, že skutok nie je trestným činom. Voči tomuto rozhodnutiu podalo ministerstvo obrany sťažnosť, o ktorej rozhodoval práve Remeta, a ten sa stotožnil so závermi vyšetrovateľa. Minister obrany Kaliňák chce ešte preskúmať rozhodnutie prokuratúry, no právoplatnosť zastavenia trestného stíhania už nastala.
Krajský prokurátor však zastavenie stíhania odôvodnil takými „kreatívnymi“ myšlienkami a právnymi závermi, že sa nezaujatý pozorovateľ musí pýtať, či skutočne verí v zákonnosť postupu Krajskej prokuratúry v Bratislave, alebo či nejde o možnú zaujatosť prokuratúry v prospech vyšetrovaných osôb.
Kandidát OĽaNO vyšetruje nominanta OĽaNO
Bolo to totiž pôvodné hnutie OĽaNO, ktoré prostredníctvom poslancov Igora Husa a Jána Krošláka navrhlo Rastislava Remetu na post generálneho prokurátora vo voľbe v roku 2020, ktorú napokon vyhral Maroš Žilinka. Hoci je Matovičova strana známa tým, že zbiera svoje „osobnosti“ priamo z ulice, pri kandidátovi na taký vážny a vysoký post je absolútne vylúčené, že by Remeta bol len nejaký „náhodný“ kandidát.
Rovnako je vylúčené, aby vtedajšie OĽaNO a jej predstavitelia s Remetom v tomto smere neviedli aspoň minimálne rokovania. Pri danej nominácii nemožno vylúčiť ani iný, prípadne bližší vzťah prokurátora k tejto strane.
Tieto podozrenia mohol rozptýliť samotný Remeta, ak by pred vysvetľovaním prípadu vysvetlil, prečo vlastne rozhodnutie neprezentuje príslušný prokurátor ale on sám. Vylúčila by sa tak možná zaujatosť a prípadný vplyv Remetu v tomto verejne sledovanom prípade. Nadriadený orgán by posúdil, či je alebo nie je neprípustne previazaný so stranou a jej bývalými predstaviteľmi, ako je Jaroslav Naď, ktorý bol pre tieto skutky vyšetrovaný.
Práve bizarné dôvody, ktoré Remeta vysvetľoval verejnosti pri zastavení trestného stíhania, vyvolávajú otázky o jeho motivácii.
Neschopnosť zverejniť uznesenie už dáva zmysel
Denník Štandard sa zaujímal o rozhodnutie vyšetrovateľa tímu Darca (ÚBOK), že v prípade darovania vojenských stíhačiek na Ukrajinu skutok nie je trestným činom a že ani nikto nepochybil, hoci množstvo odborníkov vrátane NKÚ tvrdilo opak.
Napriek žiadosti o sprístupnenie uznesenia o zastavení trestného stíhania v danej veci spred niekoľkých mesiacov doposiaľ nebolo ministerstvo vnútra schopné uznesenie zverejniť, a to z dôvodov, ktoré sú mimoriadne úsmevné, napríklad ako „ochrana obvinených“, voči čomu denník Štandard podal rozklad.
Riaditeľ odboru strategickej komunikácie Peter Ihnatišin namiesto zákonného postupu a sprístupnenia uznesenia informoval, že na žiadosť denníka Štandard museli prizvať rozkladovú komisiu, aby posúdila jednoduchú žiadosť (pričom celé konanie už trvá mesiace), a hoci je trestné konanie právoplatne zastavené, „odborníci“ na ministerstve vnútra doteraz nedokázali vydať právoplatné rozhodnutie v celej veci.
Vzhľadom na nelogické a právne sporné argumenty prokurátora Remetu je už zrejmé, prečo muselo ministerstvo vnútra (bez relevantných právnych dôvodov) tajiť dôvody zastavenia trestného stíhania pred verejnosťou. Nedávajú totiž žiadny zmysel.
Podľa prokurátora Remetu sa nič nestalo
Remeta informoval o právoplatnom uzavretí prípadov darovania stíhačiek MiG-29, protileteckého systému S-300 aj o prípade vypovedania zmluvy s ruskou firmou zabezpečujúcou servis stíhačiek.
Záver znie, že členovia dočasne poverenej vlády SR (vrátane ministra obrany) nekonali v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, nekonali v rozpore so zákonom ani neprekročili svoju právomoc, rovnako nekonali protiprávne a nespôsobili Slovenskej republike škodu.
Pri vypovedaní zmluvy s ruskou firmou ide o pomerne zrozumiteľný a logický záver, nakoľko zmluva obsahovala ustanovenie, že v prípade zásahu vyššej moci (vis maior) ju možno ukončiť.
Za vis maior zmluva považovala vypuknutie vojenského konfliktu a slovenská aj ruská strana akceptovali realitu invázie na Ukrajinu, a preto bola zmluva na pokyn vtedajšieho ministra obrany Jaroslava Naďa zrušená bez námietok strán či uplatňovania náhrady škody.
Nepochopiteľné závery prokurátora však obsahujú skutky týkajúce sa darovania protivzdušnej obrany a vojenských lietadiel MiG-29.
Naďa usvedčujú z klamstva vlastní spojenci
Darovanie systému S-300 na Ukrajinu bolo vyšetrované ako podozrenie z trestného činu sabotáže. Minister obrany Naď mal uviesť vládu do omylu tým, že predstieral zabezpečenie trvalého riešenia ochrany slovenského neba, čo sa však nestalo, a tým mal úmyselne oslabiť obranyschopnosť SR.
Krajská prokuratúra sa však stotožnila s tvrdením vyšetrovateľa, že o darovaní rozhodla vláda ako kolektívny orgán, pretože S-300 bol technicky zastaraný, nekompatibilný s NATO a bez funkčných rakiet (po životnosti), a namiesto neho ochranu vzdušného priestoru zabezpečovalo NATO.
Minister podľa Remetu vládu neuviedol do omylu, lebo mala stanoviská Generálneho štábu Ozbrojených síl SR, a teda mala „úplné informácie“. Pod pojmom „úplné informácie“ je potrebné rozumieť odborné stanovisko generála Daniela Zmeka.
Naď sa na Zmeka a Generálny štáb odvolával ako na odborníkov, ktorí potvrdili, že darovanie techniky bolo v poriadku. V minulosti pritom Jaroslav Naď generála Zmeka ostro kritizoval a označil ho za človeka „tretej okresnej súťaže“. Po tom, ako sa Naď stal ministrom obrany, svoj postoj náhle zmenil a začal Zmeka verejne chváliť a označovať za profesionála, hoci tento obrat nikdy dôveryhodne nevysvetlil okrem tvrdenia, že sa „osvedčil“.
V tejto veci nebol vyhotovený žiadny znalecký posudok ani odborná analýza, postačoval len odborný záver novobjaveného „profesionála“ Zmeka, že celý systém S-300 je vlastne nepoužiteľný. Vláda tak prostredníctvom ňou spravovaného subjektu zjednodušene a expresne vystavila sama sebe potvrdenie o tom, že slovenské nebo je aj tak nechránené.
A keďže bola protilietadlová technika údajne nepoužiteľná, vláda ju darovala Ukrajine, kde bola používaná v boji. V tomto bode je zarážajúce, že takýto neprofesionálny prístup OČTK odobrili a uspokojili sa s jediným „odborným stanoviskom“.
Žiadna relevantná analýza – alebo aspoň nejaká predstieraná (ako to urobil Naď pri stíhačkách) – ktorá by potvrdila oprávnenosť takého zásadného kroku, nebola potrebná. Vyšetrovateľ tímu Darca (ktorý je na vojenské systémy a ich hodnotenie zjavne expert) zhodnotil, že dokument vyhotovený vládou je v poriadku a že vláda nemala povinnosť konať s náležitou starostlivosťou a odbornosťou.
Prokurátor Krajskej prokuratúry vo svojich záveroch uvádza, že slovenské nebo bolo zabezpečené „lietadlami NATO, prioritne lietadlami krajín V4 až do 31. decembra 2025“. Či tomu tak skutočne bolo a z čoho prokurátor vychádzal, zrejme nepovažoval za podstatné, keďže to nijako nevysvetlil.
Rovnako neboli vyhodnotené ani verejné tvrdenia Naďových koaličných partnerov Richarda Sulíka a Igora Matoviča, že „Naď oklamal celú vládu pri darovaní protivzdušnej obrany“ a následne nezabezpečil náhradu v podobe systému Patriot. Vyšetrovateľ ani prokurátor nikoho z nich nevypočuli, hoci ide o priamych svedkov skutku a konania ministra Naďa, a tvrdia presný opak – teda že Naď uviedol vládu do omylu.
Najväčšie perly pri darovaní stíhačiek
Najväčšiu pozornosť rozhodne vzbudilo odôvodnenie vo veci darovania MiG-29 (13 kusov), ako aj odpaľovacích zariadení KUB a radarovej stanice KUB.
V tejto veci Remeta uviedol, že „členovia vlády pri darovaní vojenskej techniky Ukrajine nekonali v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, ani nevykonávali svoju právomoc v rozpore so zákonom, ani ju neprekročili. Rovnako nebolo preukázané, že by darovaním vojenskej techniky Ukrajine vznikla Slovenskej republike škoda“.
Prvým zásadným problémom dočasne poverenej vlády bola absencia jej ústavnej kompetencie darovať vojenskú techniku. Závery o nemožnosti darovania vojenského majetku štátu vládou v demisii vyslovili ústavní právnici aj Právnická fakulta UK, keďže ide o zásadnú otázku zahraničnej a obrannej politiky, o ktorej nemôže vláda v demisii rozhodovať.
Naproti tomu vystupoval Jaroslav Naď s vymyslenou „analýzou“, ktorú nikto nevidel, a z ktorej sa napokon vykľul niekoľkostranový nepodpísaný dokument tváriaci sa ako analýza. Ani tento rozpor nebol problémom – prokurátor síce konštatoval, že „otázka kompetencie nebola jednoznačne vyriešená“, no napriek tomu sa priklonil na stranu bývalej vlády.
Doteraz vypracované analýzy odborníkov zjavne vo svojej odbornosti neobstáli oproti kalibru subjektívneho tvrdenia vyšetrovaného Naďa. Doslova čarovný bol dodatok Remetu, že „posúdenie ústavnosti by zo strany súdu prišlo až po uzavretí zmluvy“, a preto vraj stačilo, aby túto otázku vyriešilo stanovisko ministerstva zahraničných vecí pred jej uzavretím.
Opäť tak došlo k situácii, keď si vláda dala sama sebe „pečiatku“ zákonnosti, hoci v tom čase neexistoval jediný relevantný odborný právny názor, ktorý by sa s týmto postupom stotožnil.
Žiadna škoda pri technike, no jej kompenzácia je v stovkách miliónov
Remeta pri darovaní lietadiel pokračoval argumentáciou, že hoci mal majetok štátu podľa záverov NKÚ účtovnú hodnotu (ktorá sa časom neodpisuje) okolo 500 miliónov eur, reálna škoda nevznikla, lebo technika bola nefunkčná a extrémne nákladná na údržbu.
Keďže bola technika údajne nefunkčná (pričom fungovať začala až na Ukrajine), vláda sa rozhodla darovať ju prostredníctvom medzivládnej zmluvy, aby obišla zákonný režim nakladania s prebytočným majetkom štátu.
Za pozornosť pritom stojí aj skutočnosť, že táto „nefunkčnosť“ sa podľa tvrdení Remetu prejavila napríklad odletom desiatich stíhačiek na Ukrajinu, pričom iba tri mali byť odvezené po zemi, alebo tým, že niektoré lietadlá nemali rakety.
Štát totiž nemôže majetok – ani ten, ktorý považuje za prebytočný – len tak darovať, ale musí ho zhodnotiť. Zákon o majetku štátu vyžaduje rozhodnutie o prebytočnosti pred darovaním, no Remeta tvrdí, že medzivládna zmluva má v tomto prípade prednosť pred zákonným postupom.
V danom prípade platí, že aj keby boli MiGy ohodnotené na akúkoľvek sumu, darovanie by nebolo možné a musel by sa použiť zákonný postup (analýza hodnoty, dražba a podobne). Je pritom zrejmé, že lietadlá „neboli nepoužiteľný šrot“, ako sa to snaží vykresliť bývalá vláda, keďže do susedného štátu odleteli vlastnými silami a následne boli použité v bojových operáciách.
Namiesto zákonného postupu prišla vláda s „fintou“ medzivládnej dohody (takto dohodu označuje samotná vláda) a bez akéhokoľvek znaleckého posudku, trhového ocenenia či inej analýzy dospela k záveru, že vojenská technika má nulovú hodnotu.
Podľa Remetu však bola za túto „nulovú hodnotu“ Slovensku sľúbená kompenzácia z Európskeho mierového nástroja vo výške približne 46,5 percent účtovnej hodnoty. Tento neuveriteľný obchod Remeta nijako bližšie nevysvetlil (a netrápi ho, že kompenzácia doteraz nebola vyplatená, aj keď pre externé dôvody), no v tomto bode jeho výrok o vláde ako o „dobrom hospodárovi“ nadobúda skutočne absurdný rozmer.
Vláda vyrábala sama sebe dôkazy o zákonnosti
Nechať si preplatiť stovky miliónov eur za vec s nulovou hodnotou je mimoriadny ekonomický zázrak. Ako Remeta dospel k záveru, že technika mala nulovú vojenskú hodnotu? Nechal sa presvedčiť tvrdeniami podozrivých bez toho, aby mal k dispozícii akýkoľvek objektívny dôkaz – analýzy už vraj neboli možné, lebo technika „nebola na území SR“.
Záver prokuratúry a polície teda znie, že hoci bol darovaný majetok štátu v hodnote stoviek miliónov eur (ak berieme do úvahy kompenzáciu z EÚ), žiadna škoda nevznikla, lebo jeho hodnota bola nulová. Tvrdia to samotní podozriví, a iné analýzy buď nemohli byť vykonané (technika je na Ukrajine), alebo neboli vzaté do úvahy (závery NKÚ).
Bývalá vláda neprekročila svoje právomoci, pretože to tvrdí samotná bývalá vláda prostredníctvom stanovísk. Slovenská obranyschopnosť nebola ohrozená, lebo to tvrdia podozriví z jej oslabenia a stanoviská bývalej vlády. Tvrdenia jej konkrétnych členov, ako Sulík a Matovič, prokuratúra vôbec nezohľadnila.
To sa podobá situácii, ako keby trestne stíhaný podvodník sám sebe vystavil čestné vyhlásenie, že podvod nebol spáchaný a prokuratúre by to stačilo ako dôkaz jeho neviny. A tí, ktorí boli podvedení, by zo strany polície ani neboli vypočutí.
Jedno z najbizarnejších odôvodnení zo strany prokuratúry, ktoré ide proti právu, názorom odborníkov, vyjadreniam bývalých koaličných partnerov, faktom aj finančným záverom EÚ, by bolo ešte ako-tak prijateľné, keby Remeta nebol niekdajším nominantom OĽaNO na generálneho prokurátora.
Bez tejto skutočnosti by si verejnosť síce ťukala na čelo nad „právnymi“ závermi prokuratúry, no aspoň by nemala dôvodné podozrenia z účelovosti neobhájiteľných záverov.