Pápež, ideologická kolonizácia a slovenské kultúrne vojny

Foto: M. Baumann/TASR

Čo presne znamenajú dnešné slová pápeža Františka proti ideologickej kolonizácii a súčasne proti kultúrnym vojnám? Dve hádanky z dnešného rána.

Keď dnes ráno pápež prišiel na návštevu prezidentského paláca, Zuzana Čaputová (celá v modrom) sa mu hlbšie uklonila, privítanie bolo opäť srdečné. Aj potom, keď pápež kráčal pomalšie, prezidentka s ním zrovnala krok, počas hymien sa František pozeral trochu skleslo dole, k zemi, pôsobil unavene. Prezidentka zase vzpriamene, pozerala sa hore, na pohľad bolo cítiť a vidieť istý kontrast medzi mladou prezidentkou a starým pontifikom.

František a Zuzana Čaputová si rozumejú, bolo to vidieť aj počas jej prejavu, keď ju sústredene počúval a po skončení prekonal únavu, aby si vyjadrili priazeň a podali ruky.

Gestá hovorili jasne. A čo zaznelo v prejave?

Pápež nadviazal na včerajšiu tému, opäť pochválil náš národný charakter:

„Drahí priatelia, nech z vašich sŕdc nevymizne toto povolanie k bratstvu, ale nech vždy sprevádza sympatickú autentickosť, ktorá vás charakterizuje. Venujete veľkú pozornosť pohostinnosti, oslovuje ma typický spôsob slovanského privítania, pri ktorom sa návštevníkovi ponúkne chlieb a soľ.“ Potom sa venoval téme chleba a soli.

František sa snaží v pohľade na Slovensko zdôrazňovať témy, ktoré považuje vo svojom pontifikáte za dôležité. Už včera sa citátom básne Mor ho! dotkol témy migrácie, podobne aj dnes:

„Naozaj sa nachádzam v ‚strednej zemi‘, cez ktorú už toľkí prešli. Tieto územia tvorili hranicu Rímskej ríše a boli miestami vzájomného pôsobenia západného a východného kresťanstva; od Veľkej Moravy až po Uhorské kráľovstvo, od Československej republiky až po dnešok ste sa uprostred nie malého počtu skúšok dokázali pokojamilovným spôsobom integrovať a odlíšiť…“ a dodal vetu o pokojnom rozdelení Česko-Slovenska.

Keď to počúva našinec, tak cíti, že veta o „zemi, cez ktorú už toľkí prešli,“ sa azda viac vzťahuje na maďarské územie, napokon naše historické územie a etnická hranica – ako to kedysi povedal František Mikloško Margaret Thatcherovej – bola miestom, kde sa iní skôr zastavili, platilo to pre tých Rimanov, Turkov aj ďalších, pre naše dejiny viac platí tá druhá časť citátu, že sme uprostred väčších štátnych celkov (nie migračných pohybov) nestratili identitu. A to bez vlastného štátu, občas aj bez významnejšej elity. Navyše, ako súčasť väčších celkov, sme boli miestom, ktoré bolo nábožensky tolerantnejšie ako mnohé oblasti na západe kontinentu, celkom určite také Francúzsko, Anglicko, aj mnohé časti Nemecka. Na túto tradíciu zbytočne zabúdame, poľahky preberáme zjednodušené tvrdenia, že sme nejakým územím diskriminácie, ktorá je tu akosi odjakživa.

Od identity je krok k téme kultúrnych vojen, opäť citát z pápežovho prejavu:

„Dnes, ako vtedy, soľ viery nie je odpoveď podľa sveta, nespočíva v horlivosti viesť kultúrne vojny, ale v nenásilnom a trpezlivom rozsievaní Božieho kráľovstva, predovšetkým svedectvom lásky. Vaša ústava spomína túžbu budovať krajinu na dedičstve svätých Cyrila a Metoda, patrónov Európy. Oni bez nútenia a nátlaku zúrodnili evanjeliom kultúru, čím podnietili blahodarné procesy. Toto je cesta: nie boj o získanie priestoru a významu, ale cesta, ktorú ukázali svätí, cesta blahoslavenstiev. Odtiaľ, z blahoslavenstiev, pramení kresťanská vízia spoločnosti.“

Oplatí sa spomaliť a Františkove slová trochu rozobrať.

František sa tu prvýkrát dotkol témy kultúrnych vojen. Hovorí o nich s istým dištancom, a ako to už býva, z toho citátu si bude každý vyberať to, čo sa mu hodí.

Ktovie, ako tieto slová počuli tí, pre ktorých je už aj odkaz na dedičstvo Cyrila a Metoda v našej preambule práveže dôkazom kultúrnych vojen, niečoho, čo údajne kriví charakter nášho štátu.

Túto časť prejavu otvoril František biblickým citátom o soli – „Vy ste soľ zeme.“ (Mt 5, 13), – čím Kristus poukázal na odlišnosť a poslanie kresťanov v spoločnosti, že ich má byť cítiť a majú mať schopnosť „osoliť“ dobu a spoločnosť.

Pápež František si vybral dve črty, dva významy soli. Po prvé, že sa netreba od spoločnosti oddeliť, ale naopak s ňou splynúť, jeho slovami: „..ako soľ dáva chuť len vtedy, keď sa rozpustí, tak aj spoločnosť nájde chuť cez nezištnosť toho, kto sa stravuje pre druhých.“ Ďalej hovoril o zodpovednosti za spoločnosť a úlohe mladých pre budúcnosť.

O pár riadkov nižšie hovoril Svätý Otec o druhom rozmere soli:

„Okrem toho, že dávala chuť, slúžila soľ v Ježišových časoch na konzervovanie jedla, chránila ho od skazy. Želám vám, aby ste nikdy nedopustili, aby sa voňavé príchute vašich najlepších tradícií pokazili povrchnosťou konzumu, materiálneho zisku alebo ideologickou kolonizáciou.“

Konzumu a materializmu rozumieme, ale čo znamená ideologická kolonizácia? Pôjde zrejme o slovo, na ktoré budú z pápežovho vystúpenia najčastejšie odkazovať konzervatívnejší ľudia, ideologická kolonizácia bude niečo, čo je nám cudzie, presadzuje sa zvrchu a niekedy násilím.

Pápež to následne krátko rozvinul, opäť citát:

„Do doby pred niekoľkými desiatkami rokov na tomto území bránil slobode jeden spôsob myslenia,“ hovorí pápež a ide o zrejmý odkaz na komunizmus a potom pokračuje smerom k súčasnosti: „..dnes iný jediný spôsob myslenia vyprázdňuje jej význam, keď spája pokrok so ziskom a práva len s individualistickými potrebami.“

Čo iné, ak nie liberalizmus („iný jediný spôsob myslenia“, zvýraznenie autor), prípadne ekonomický liberalizmus a kapitalizmus má pápež na mysli? Chápať práva ako individualistické potreby (nároky) je všeobecne zrozumiteľné spojenie, a spájať pokrok so ziskom? Nie je to síce žiadna vyčerpávajúca definícia kapitalizmu, ale pokrok a zisk sú dve rozhodujúce motivácie kapitalizmu, aj keď nie všetky.

Potom pápež ponúkne citát, ktorý zase budú hojne používať liberáli, aj keď aj tu bude mnoho nedorozumení, hneď po tých individualistických potrebách pokračuje:

„Dnes, ako vtedy, soľ viery nie je odpoveď podľa sveta, nespočíva v horlivosti viesť kultúrne vojny, ale v nenásilnom a trpezlivom rozsievaní Božieho kráľovstva, predovšetkým svedectvom lásky.“

Kto tu však začína kultúrne vojny? Nie náhodou ten, kto presadzuje „ideologický kolonializmus“? Nie ten, kto je vedený ideológiou, ktorá dáva znak rovnosti medzi „práva“ a „individualistické potreby“ a chce zmeniť ocenené cyrilo-metodské dedičstvo? Je vedením kultúrnej vojny, ak niekto toto dedičstvo bráni, ak sa drží „cesty, ktorú ukázali svätí“? Alebo je už obrana tejto tradície patrónov Európy tým, čo pápežovi prekáža, teda „boj[om] o získanie priestoru a významu“?

Hádanka je na svete. A k nej pribudne ďalšia.

Práva ako individualistické potreby reprezentuje v našej politike napríklad Zuzana Čaputová. Tá istá politička, ktorej Svätý Otec celkom úprimne a opakovane prejavuje svoju náklonnosť a sympatie. Ako rozumieť tomu?

Myslím si, že v tomto krížiku niekde začína debata o politickom odkaze návštevy pápeža Františka. Nie je to ľahká debata, ale vyhnúť sa jej nedá.

Ďalšie články od Jaroslav Daniška
Ďalšie články