Zásadné zľahčovanie celého skutku a absurdná obhajoba prišli aj zo strany inak veľmi kritického novinára Denníka N pri nakladaní s verejnými prostriedkami Mariána Leška. V tomto smere (o záveroch auditu) povedal, že aj keby bola pravda, čo nie je, že si niekto v mimovládkach niečo privlastnil, tak je to v porovnaní s tým, čo sa tu denne rozkráda, „iba promile z promile“.

Martin M. Šimečka posunul Leškovo vnímanie „privlastňovania si“ prostriedkov zo strany mimovládok na úroveň istoty, že jeho manželka „nič neukradla“. Označenie jeho ženy za „zločinca, zlodejku a zlého človeka“ zo strany politikov je pre Šimečku staršieho „fascinujúce“, lebo podľa neho nepozná lepšieho človeka, ako je ona.

Šimečková vraj konala podľa pokynov ministerstva

Na priamu otázku novinárky Moniky Tódovej, ako si môže byť istý, že jeho manželka „nič neukradla“, odpovedal, že „v účtovníctve (mimovládky) bol chaos a preveruje ho oslovený expert, a preto ho teraz nebude rozoberať“.

Za podstatné však novinár Šimečka považuje, že jeho žena urobila iba to, „čo od nich chceli na ministerstve, a oni to aj tak urobili“.

V tomto bode treba pripomenúť, že žiadne ministerstvo nielenže nikdy nevyžaduje duplicitné či triplicitné uhrádzanie faktúr, ale takéto konanie je výslovne uvedené ako nezákonné a zakázané v zmluvách o dotáciách.

Šimečková svojím podpisom na daných zmluvách potvrdila, že nielenže nebude na rovnaký projekt čerpať financie z iných štátnych zdrojov, ale o ne ani nebude žiadať. Závery vládneho auditu ukazujú, že opak bol pravdou, a polícia teraz preveruje, či išlo o úmyselné konanie v trestnej rovine.

Nová definícia krádeže a paralela s Andrejom Kiskom

Podľa Šimečku jeho manželka nič neukradla aj preto, že „zlodej je ten, kto niečo ukradne, aby zbohatol“. Okrem skutočnosti, že pri definícii trestného činu krádeže ide o právny a faktický nezmysel, treba pripomenúť, že Šimečková nie je vyšetrovaná pre krádež, ale pre subvenčný podvod – teda úmyselné zavádzanie a poskytovanie nepravdivých údajov pri získavaní dotácií.

Marta Šimečková však podľa svojho manžela nezbohatla, ale naopak, schudobnela, keď v Projekte Fórum „rozpustila vlastné dedičstvo v hodnote 200-tisíc eur. No a ukážte mi zlodeja, ktorý by išiel niečo kradnúť do banky, a namiesto toho by tam vložil svoje peniaze. To zlodej nerobí, a preto môžem za ňu dať ruku do ohňa“.

Podobne absurdnú mediálnu obhajobu pritom v minulosti použila aj bývalá sudkyňa a verejná ochrankyňa práv Jana Dubovcová.

Tá aj po právoplatnom odsúdení Andreja Kisku za daňové podvody tvrdila, že „nevidí u neho motív na páchanie podvodov, lebo je to bohatý človek a zakladateľ Dobrého anjela, a preto nepotreboval peniaze“.

V oboch prípadoch absentujú akékoľvek relevantné fakty o prípade a osobnosti sa snažia vyviňovať svojich známych iba preto, lebo majú vlastný subjektívny dojem, že sú to „dobrí ľudia“. Verejnosť tak nemá prihliadať na objektívne a overiteľné závery (audit a právoplatné odsúdenie Kisku) a má vyvodzovať závery iba z verejne prezentovaných naratívov o „dobrých úmysloch“ zo strany ich blízkych.

Dlhy mimovládky a neschopnosť Šimečkovej počítať

Napriek „rozpustenému dedičstvu“ Martin Šimečka hovorí o tom, že sa v mimovládke „hromadili dlhy“ a prvý problém s financiami vraj nastal už pred trinástimi rokmi. Táto skutočnosť pritom nehovorí nič o „dobrých úmysloch“, ale naopak, dáva Šimečkovej motív na to, aby s dotáciami nakladala nezákonne len preto, aby vykryla svoje narastajúce dlhy.

Mimoriadne trefne do toho zapadá výrok o tom, že „ten projekt nebol životaschopný, ale Marte na tom príliš nezáležalo“. Podľa vyjadrenia Šimečku pritom jeho manželka „celé roky nerobila nič iné“.

Ako by niekomu mohlo nezáležať na hromadiacich sa dlhoch a neschopnosti fungovania vlastnej organizácie, nie je známe, no táto skutočnosť iba umocňuje motív neoprávnene získavať štátne dotácie – veď na dlhoch nezáleží, keď to zaplatí štát.

Zaujímavé je aj tvrdenie Šimečku o tom, že o ničom nevedel, lebo sa „doma o peniazoch nikdy nerozprávali“ a nepýtal sa, či má jeho žena všetko „pod kontrolou“. Nevedel ani vysvetliť, ako je možné, že jeho žena má obrovské dlhy, a odpovedal v tom zmysle, že v manželstve „je dobré mať svoje tajomstvá a s Martou sa nedá hovoriť o peniazoch“.

Šimečka starší dokonca o svojej manželke povedal, že „pochopil, že Marta peniazom nerozumie, nevie počítať a peniaze sú pre ňu nejaká abstraktná hodnota. Hovoriť s Martou o peniazoch je ako hovoriť s cudzincom z inej planéty“.

Teóriu o neschopnej štatutárke vyvracajú štedré dotácie

Tento bod je pomerne rozporuplný, lebo na jednej strane Šimečka aj ich syn vykresľujú Martu Šimečkovú ako ženu, „ktorá nerozumie peniazom“, no na druhej strane jej mimovládna organizácia Projekt Fórum dostávala od štátu dotácie (podľa Centrálneho registra zmlúv) vo výške takmer šesťstotisíc eur. Po zohľadnení aj iných zmlúv, ako sú dotácie od Bratislavského samosprávneho kraja alebo Úradu vlády SR (deväťtisíc a takmer 50-tisíc eur), ide o ešte vyššiu sumu.

Ako mohla osoba – štatutár mimovládnej organizácie –, ktorá vraj „nerozumie peniazom“, dlhé roky úspešne získavať obrovské finančné dotácie od štátu, nie je zrejmé.

Vysvetliť sa to dá jedine tak, že Šimečková bola mimoriadne nadaná pri predkladaní projektov, ale záhadne nerozumela ich finančnej stránke. Do úvahy však prichádza aj možnosť, že celú prácu za ňu robil niekto iný. Tretia možnosť je, že naratív o „neschopnosti nakladať s peniazmi“ je úplne falošný a má iba zaviesť verejnosť do roviny odmietania faktov, lebo ide o „dobrého človeka“.

O problémoch s mimovládkou vraj Šimečka starší nevedel, lebo „by bolo ponižujúce strážiť Martu ako malé dieťa“, no ich finančná situácia bola natoľko dobrá, že sa o peniazoch ani nemuseli rozprávať. Samotný Martin Šimečka o sebe vyhlásil, že patrí „k horným desiatim percentám“ v oblasti príjmov, a preto „peniaze nikdy neriešili“.

Na druhej strane však vykresľuje Martu Šimečkovú ako osobu, ktorá „mala celý život minimálny príjem, keď učila na škole, tam to bolo pár sto eur“. Tento obraz zavŕšil príbehom, ako bola Marta „šťastná, že si kúpila kabát vo výpredaji za 30 eur, pretože bol lacný“.

Chudobná osoba, ktorá si fakturovala desaťtisícové odmeny

Ani táto snaha vykresliť Šimečkovú ako „dobrú a chudobnú osobu“ však nezodpovedá realite, keďže si podľa záverov auditu fakturovala odmeny (spolu s jej spoločníčkou Andreou Pukovou) ako finančná manažérka v desiatkach tisíc eur.

Celkovo išlo údajne až o sumu presahujúcu 50-tisíc eur, ktorú fakturovala (viacnásobne) ako odmenu projektovej manažérky rôznym štátnym orgánom.

Táto suma pritom predstavuje iba sporné faktúry (duplicitne fakturované, tie „v poriadku“ do nej nie sú zahrnuté), a to len pri problémových projektoch v priebehu rokov 2020 až 2022. Za dva roky tak iba na týchto projektoch a na odmenách Šimečková nadpriemerne zarobila.

V žiadnom prípade teda nemožno uveriť snahe vykresľovať štatutárku združenia Projekt Fórum ako akúsi chudobnú a nevedomú osobu, keď preukázateľne riešila mnohé projekty za veľké peniaze, z ktorých podstatnú časť vyplácala sebe a svojej spoločníčke Andrei Pukovej, a to dokonca viacnásobne. Takto nekoná osoba, „ktorá peniazom nerozumie“.

Zaujímavý presun finančnej zodpovednosti na Andreu Pukovú

Mimoriadne zaujímavú, no zároveň spornú informáciu poskytol Šimečka pri otázke zavinenia v súvislosti s nakladaním s financiami združenia. Novinár totiž tvrdí, že „Marta nemala ani prístup k účtu, k internetbankingu“ a finančné záležitosti riešila práve Andrea Puková.

Ide o prvú mediálnu zmienku o tom, že s peniazmi združenia fakticky nenakladala Šimečková ako štatutárka, ale jej spoločníčka.

Z pohľadu zodpovednosti štatutára je absolútne nepredstaviteľné, že by nemal prístup k účtu združenia, no podľa Šimečku to tak bolo. A bola to práve Puková, kto riadil finančné operácie.

Táto skutočnosť bude zaujímavá aj z pohľadu orgánov činných v trestnom konaní, ktoré budú hľadať vinníka fakturačných podvodov, prípadne inej trestnej činnosti.

Pri snahe odkloniť zodpovednosť od štatutára je však problém v tom, že na všetkých zmluvách je podpis Marty Šimečkovej ako štatutárky. Ona teda zodpovedá za to, aké podklady boli predkladané štátnym orgánom, hoci reálne mohla mať na veci faktický vplyv iná osoba. Trestné konanie je totiž vedené preto, lebo boli poskytované falošné údaje na vylákanie dotácií, no to neznamená, že nemôžu byť rozbehnuté konania pre iné trestné činy.

Stíhanie Šimečkovej je „svinstvo“ a praktika totalitných režimov

Martin M. Šimečka pri svojej mediálnej obhajobe nezabudol spomenúť ani skutočnosť, že „vyšetrovanie Marty je svinstvo“ a že takéto praktiky používali „fašisti, komunisti a dnes Ficova vláda, ktorá má snahu vytvárať protivníkov“. Svoju obhajobu zakončil tým, že „on bráni civilizáciu pred barbarmi a barbari sú Fico a jeho suita“.

Problém so Šimečkovou snahou vyviniť svoju ženu je tradične progresívny. Mediálna obhajoba sa tvrdo odkláňa od faktov a je založená výlučne na pocitoch a snahe vytvárať fiktívne bariéry typu „dobrý človek nemôže robiť zlé veci“. Paradoxne pri tejto téme novinár spomenul aj odsúdeného Andreja Kisku, ktorého prípad rovnako považuje za politický hon, hoci súdy právoplatne konštatovali jeho vinu.

Naopak, v rozhovore Šimečka starší nespomenul jediný fakt vyplývajúci z vládneho auditu. Nezaznela žiadna zmienka o viacnásobnom fakturovaní ani o tom, že nie je možné žiadať dotácie na ten istý projekt od rôznych ministerstiev. Spomenutý nebol ani fakt, že Šimečková podpisovala čestné vyhlásenia o tom, že od iných subjektov dotácie nežiadala, hoci to nebola pravda.

Jediné, čo bolo opakovane prezentované na obhajobu Šimečkovej, bola skutočnosť, že ničomu nerozumie a žije skromne. Tieto tvrdenia však odporujú realite a novinár si aj sám protirečil, keď raz tvrdil, že sa o peniazoch nerozprávajú, a inokedy, že Marta mala minimálny príjem, hoci si fakturovala vysoké odmeny. Pozoruhodný je aj presun zodpovednosti na Andreu Pukovú.

Snaha presunúť prípad do emočnej roviny je manipulatívna

Najpozoruhodnejšia snaha sa však prejavuje v morálnom rámcovaní celého prípadu – Šimečková nemohla konať protiprávne, lebo je to dobrý človek. Takto to má verejnosť vnímať a iné závery sú prezentované ako útok na dobrého človeka zo strany „barbarov“.

Pri progresívnej ideológii je tvrdo vynucovaná fiktívna realita namiesto tej objektívnej a ani právne skutočnosti v nej nehrajú žiadnu rolu. Šimečková je dobrý človek, a preto nemožno spochybniť jej morálny profil nejakým vyšetrovaním. Zásadné nezákonnosti zistené auditom sú predsa len výsledkom „politického boja“ a nemali by sa brať do úvahy.

Veď napokon štatutárka združenia stojaceho za vysokými dotáciami ani „nerozumie peniazom“ a zodpovednosť má niesť niekto iný, takže jej trestné stíhanie je údajne neprípustné. Samozrejme, podozrenia treba vyšetrovať pri iných osobách – ale nie tam, kde sú „naši ľudia“, morálne nadradení a na správnej strane dejín.

Tragikomická obhajoba a pritakávanie zo strany spriaznených médií iba podčiarkujú pokrivené vnímanie reality založené na striktnom rozdeľovaní ľudí na „dobrých a zlých“, v rámci ktorého dobrí nemôžu nikdy pochybiť, a ak áno, tak je to vždy vina niekoho iného.

Kto verí tejto mediálnej obhajobe založenej na emotívnej manipulácii plnej rozporov, nepotrebuje k životu fakty. Potrebuje sa len utvrdzovať v tom, že jeho hodnotový systém je jediný správny a nedotknuteľný aj zo strany právnej zodpovednosti.

Na zvyšok verejnosti pôsobí takéto krivenie reality tak, akoby si z nej Šimečka starší robil žarty.