Čo sa týka škôl, za rok 2025 boli prizvaní k 63 intervenciám, kde existovalo podozrenie na rizikové správanie v podobe hrozieb či radikalizujúcich sa prejavov.
V spolupráci s Protiteroristickou centrálou Prezídia Policajného zboru pravidelne riešia prípady, keď sa mladí ľudia vyhrážajú násilím, pričom inšpiráciu na útoky čerpajú zo zahraničia.
Radikalizácia je proces, extrémizmus je čin
Nie za všetkými násilnými útokmi mladých však stojí radikalizácia. „Za prejav radikalizácie alebo extrémizmu sa považuje iba vtedy, ak je útok motivovaný extrémistickou ideológiou alebo nenávistným presvedčením,“ objasnilo pre Štandard ministerstvo vnútra.
Všetky tragické prípady, ktoré sa udiali aj v školách na Slovensku a žiaci pri nich s nožom, so sekerou či vzduchovou pištoľou ohrozovali spolužiakov, alebo dokonca prípad zo školy v Spišskej Starej Vsi, keď jeden zo žiakov zabil spolužiačku a učiteľku, treba podľa rezortu vnútra vyhodnocovať individuálne.
„Útok so zbraňou môže mať rôzne príčiny, ako napríklad osobný konflikt, šikana, psychická kríza, napodobňovanie násilia zo sociálnych sietí alebo ideologická motivácia,“ objasňuje ministerstvo, podľa ktorého bez ideologického podkladu nejde o extrémizmus, ale o násilný delikt.
Radikalizácia je podľa psychológa Madra proces získavania, osvojovania a narastajúcej akceptácie ideológie, ktorá je v rozpore s demokratickými princípmi a ich atribútmi – vrátane systému základných práv a slobôd pre všetkých bez rozdielu.
Ako vysvetlil, zatiaľ čo radikalizácia je proces vytvárania radikálneho presvedčenia, násilný extrémizmus alebo terorizmus predstavujú správanie, ktoré z týchto presvedčení vychádza. „Extrémizmus potom označuje postoje a konanie vychádzajúce z ideológie, ktorá je krajne vyhrotená voči princípom demokratického právneho štátu,“ doplnil psychológ.
Ide o presvedčenie alebo správanie, ktoré priamo alebo postupne, verbálne či fyzicky pôsobia deštruktívne na demokratický systém a jeho základné hodnoty s cieľom presadiť vlastné ideologické ciele.
Keď sa pocit odmietnutia mení na extrémizmus
Dôležitý je podľa Madra proces, ktorým sa mladý človek k radikalizácii dostane. „Nejde o jednorazové rozhodnutie ani náhlu zmenu zo dňa na deň. Je to postupné formovanie presvedčenia,“ spresňuje riaditeľ IPčka.
Neexistuje podľa neho jeden modelový príklad radikalizácie a každý mladý človek sa k nej môže dostať inou cestou, z iných dôvodov a v inom kontexte.
Radikalizácia často napĺňa určité vnútorné potreby. „Mladý človek môže hľadať identitu, uznanie, pocit moci, jasné odpovede na zložité otázky,“ hovorí Madro s tým, že ak sa niekto cíti nevypočutý, frustrovaný, zranený alebo osamelý, ideológia, ktorá ponúka jednoduché vysvetlenia sveta a silnú skupinovú príslušnosť, môže pôsobiť veľmi príťažlivo.
„Radikalizácia teda nie je len ‚o názoroch‘. Je často o emóciách, vzťahoch a pocite zmyslu,“ špecifikuje psychológ a riaditeľ IPčka.
Rodičia detí by podľa neho mali vedieť, že zmena presvedčenia je proces, a práve preto je možné ju včas zachytiť. Kľúčom nie sú panika ani okamžité odsudzovanie, ale záujem, rozhovor a snaha porozumieť tomu, čo sa za zmenou správania alebo názorov skrýva.
Keď chýba bezpečný vzťah
Za radikalizáciou podľa názorov ministerstiev, ktoré sa pre Štandard vyjadrili, neraz stoja šikana, sociálne vylúčenie, dlhodobý stres alebo rodinné konflikty.
Rezort školstva uvádza, že radikalizácia narába okrem iného aj s motivačnými scenármi. Deti začnú na sociálnych sieťach sledovať svoje vzory pre zdravý životný štýl, fitnes, mejkap tutoriály, no neskôr sú k týmto influencerom nekritické a začínajú od nich preberať aj toxické a škodlivé názory.
Štandard zisťoval, či za radikalizáciou mládeže stojí aj rozpad rodiny. Psychológ Madro by však tento problém určite nezúžil len na rozvod rodičov.
„Rozhodujúce nie je, či rodičia žijú spolu, ale či sa dieťa cíti prijaté, vypočuté a rešpektované,“ tvrdí Madro. Ak mladý človek dlhodobo zažíva konflikty, neporozumenie, odmietanie alebo pocit, že doma nemôže bezpečne hovoriť o tom, čo prežíva, zvyšuje to jeho zraniteľnosť. Pokiaľ doma alebo v škole nenachádza pocit bezpečia a uznania, začne to hľadať inde.
Ak sa k tomu navyše pridá sociálna izolácia, napríklad šikana, odmietnutie rovesníkmi alebo pocit, že „nikam nezapadá“, riziko sa zvyšuje. V takomto stave môže byť mladý človek citlivejší na ideológie, ktoré mu ponúknu jasné vysvetlenie jeho frustrácie.
„Radikálne naratívy často pracujú s pocitom krivdy, hnevu a nespravodlivosti,“ spresnil Madro.
Ako ďalej vraví, radikálne komunity, napríklad v online prostredí, ponúkajú jednoduché rozdelenie sveta na „my“ a „oni“ a poskytujú pocit moci tam, kde bol predtým pocit bezmocnosti.
„Vedia veľmi efektívne ponúknuť prijatie, jasné pravidlá, silnú skupinovú identitu a pocit, že ,tu ti rozumieme’,“ vraví psychológ s tým, že pre niekoho, kto sa cíti osamelý alebo odmietaný, ide o silné lákadlo.
Extrémistické naratívy navyše podľa neho cielene pracujú s emocionálnou zraniteľnosťou – posilňujú hnev, pocit výnimočnosti alebo predstavu, že práve dotyčný patrí medzi „tých, ktorí vidia pravdu“.
Madro však považuje za dôležité zdôrazniť, že rozvod či rodinný konflikt automaticky nevedú k radikalizácii. Kľúčové je, či má mladý človek aspoň jeden bezpečný vzťah – dospelého, ktorý ho berie vážne, počúva ho a dokáže s ním hovoriť aj o náročných témach bez odsúdenia.
Rozpad rodiny a radikalizácia mladých
Verejnosť však v súvislosti s rozvodmi rodičov spomína nielen dlhodobé konflikty rodičov, ale aj zanedbávanie či „systémové zlyhávanie inštitúcií“ v rodinných sporoch. Tie podľa nej môžu vyústiť až do radikalizácie detí, ktorým sa rodičia rozvádzajú.
„Tento jav (radikalizácia) má svoje príčiny, ktoré vieme odhaliť cez poznanie anamnézy tých detí,“ uvádza sa v komentári pod príspevkom jedného z ministerstiev, ktoré je súčasťou nadrezortnej skupiny pripravujúcej zákon o ochrane mládeže pred radikalizáciou a extrémizmom.
Komentujúca upozorňuje na situácie, keď dieťaťu napríklad počas rozvodu jeden z rodičov alebo inštitúcia (rozhodnutie súdu) neumožňujú stretávať sa s druhým rodičom, ak dieťa chce. Svojím príspevkom upriamuje pozornosť na rezorty a inštitúcie, ktoré pod ne spadajú, aby svojimi „nespravodlivými rozhodnutiami“ neprispievali k poškodzovaniu detí, ktorých psychický stav môže neskôr viesť práve k radikalizácii.
Ak štátne systémy podľa nej nedokážu včas zachytiť a riešiť zraniteľnosť detí, riziko ich ďalšej psychickej ujmy rastie. Neadresovaná bolesť, frustrácia a pocit nespravodlivosti sa potom môžu premeniť na hnev, ktorý mladý človek nasmeruje voči spoločnosti alebo jej predstaviteľom.
Štandard v súvislosti s rozpadom rodín oslovil aj ministerstvo spravodlivosti, ktorému bol komentár určený.
„Pokiaľ sa problémy mladých ľudí dostanú do roviny trestného práva, znamená to, že v praxi niečo zlyhalo,“ uvádza pre Štandard rezort spravodlivosti, ktorý pri radikalizácii považuje za dôležitú prevenciu aj na školách, pričom programy, ktoré financuje, učia tolerancii a bojujú proti nenávisti.
Ministerstvo spresnilo, že v tomto roku bola vyhlásená výzva v oblasti ľudských práv so zameraním Mladí proti nenávisti, ktorej cieľom je, aby sa pomoc dostala tam, kde je najviac potrebná – priamo k deťom a mladým ľuďom. Objem predpokladaných finančných prostriedkov na účely výzvy predstavuje 569-tisíc eur.
Na dôležitosť prevencie upozorňuje aj psychológ a riaditeľ IPčka Madro. Ako vraví, radikalizácia sa často nezačína ideológiou. „Začína pocitom osamelosti, hnevu alebo straty zmyslu. A práve tam má prevencia najväčší význam – vo vzťahoch, v ktorých sa mladý človek nemusí cítiť sám,“ dodáva.
Prostredníctvom projektu Online terénnej práce sa jeho občianske združenie zameriava na prevenciu radikalizácie, extrémizmu a násilných prejavov v internetovom prostredí. Tím psychológov a psychologičiek aktívne monitoruje platformy, ako napríklad Reddit, Facebook, Instagram, TikTok, Telegram, Discord a Twitch.
Odborníci tu vyhľadávajú nebezpečný či nenávistný obsah, ktorý môže navádzať na násilie alebo podporovať extrémistické ideológie.
Politika ako vzor správania
Otázka zodpovednosti za atmosféru v spoločnosti však presahuje rodinu aj školu. Podľa predsedu Modelového parlamentu Slovenska a zároveň odborného poradcu komisára pre deti Sebestyéna Marosza sú niektorí politici ochotní druhému vynadať s použitím naozaj tvrdých vulgarizmov. Dokážu „dokonca dourážať aj voličov”, uviedol pre Štandard.
Aj od učiteľského zboru zaznievajú názory, že za radikalizáciu mladých nesú zodpovednosť najmä predstavitelia politickej scény svojím neraz nevhodným, vulgárnym a agresívnym správaním.
„Keď vidia žiaci toto správanie v parlamente a nie sú z toho žiadne postihy, ako ich vlastne chceme doma aj v škole presvedčiť, aby sa takéto správanie neopakovalo?“ reagoval pre náš denník riaditeľ Základnej školy Pavla Marcelyho v Bratislave Gabriel Kalna.
Z tohto dôvodu nedávno napísali riaditelia a zástupcovia škôl, škôlok či základných umeleckých škôl a centier voľného času otvorený list poslancom Národnej rady SR. V ňom narážajú na konkrétne fyzické potýčky, vulgárne urážky a správanie, ktoré je v priamom rozpore s tým, čo má reprezentovať najvyšší zákonodarný orgán štátu.
„Naši žiaci sa nás pýtajú, prečo sa dospelí v parlamente môžu biť a urážať, keď im v škole vysvetľujeme, že násilie a vulgarizmy sú neprípustné,“ píšu v liste.
