To predstavuje neviditeľnú hrozbu pre slobodu jednotlivca. Ottawa trvá na tom, že plánované právomoci nie sú sledovaním. Kritici tvrdia, že možnosť komplexného monitorovania je podstatou problému. Ústrednou otázkou v diskusii preto nie je ani tak to, či sledovanie existuje, ale to, ako je definované a ako ďaleko sa môže rozšíriť.
Profily pohybu a kontaktov
Údaje, ktoré majú spoločnosti ukladať, by nezahŕňali obsah komunikácie, ale obsahovali by informácie, ako sú čas a trvanie interakcií, identifikátory zariadení a dáta o polohe. Táto forma uchovávania údajov zásadne mení logiku štátneho zásahu.
Namiesto vyšetrovania konkrétnych podozrivých osôb a prospektívneho zhromažďovania údajov sa celá populácia stáva decentralizovaným fondom údajov, ktorý možno kedykoľvek zhromaždiť a analyzovať.
Najmä údaje o polohe sú veľmi citlivé, pretože umožňujú zostaviť podrobné profily pohybu. Z nich možno odvodiť vzorce správania. Môže ísť o návštevy lekárov, náboženské aktivity, súkromné stretnutia alebo politickú angažovanosť, ktoré možno presne identifikovať spolu s tým, kto ďalší bol prítomný v rovnakom čase. To umožňuje rekonštruovať siete kontaktov.
Systematické zhromažďovanie bez príčiny
Najdôležitejšie je, že takéto údaje by sa zbierali od všetkých občanov bez rozdielu. Sledovanie by sa nezačínalo na základe konkrétneho podozrenia, ale spoliehalo by sa na prístup k údajom z minulosti.
Vláda oponuje, že takéto opatrenia sú potrebné na udržanie kroku s technologickým vývojom. Zločinci využívajú šifrovanú komunikáciu, anonymizované služby a globálne platformy, čím sa tradičné vyšetrovacie nástroje často stávajú neúčinnými.
V tejto súvislosti kabinet ako logickú reakciu predstavuje rozšírený systém „zákonného prístupu“, ktorý by orgánom činným v trestnom konaní umožnil prístup k šifrovaným digitálnym údajom, zariadeniam a ku komunikácii.
V tomto bode sa kontroverzia vyostruje. Kritici tvrdia, že návrh sa vzdáva zásady proporcionality. Namiesto vytvorenia cielených nástrojov na konkrétne vyšetrovania s rozšírenými právomocami udelenými v konkrétnych prípadoch a podliehajúcimi súdnemu schváleniu by návrh zákona vytvoril infraštruktúru, ktorá by systematicky zhromažďovala údaje o všetkých občanoch.
Hranica medzi preventívnou bezpečnosťou a plošným sledovaním by v skutočnosti zanikla.
Neprehľadnosť a utajenie
Obzvlášť sporné sú ustanovenia umožňujúce tajné príkazy. Podľa návrhu by minister mohol od určitých poskytovateľov vyžadovať, aby zaviedli presne definované technické možnosti sledovania. Neexistuje žiadne ustanovenie o verejnej kontrole takýchto príkazov, napríklad zo strany parlamentu, ani o transparentnosti prostredníctvom zverejňovania.
To je obzvlášť citlivé v súvislosti so šifrovanou komunikáciou, ktorá je v súčasnosti štandardom na internete. Hoci zákon výslovne nestanovuje oslabenie šifrovania, napríklad udelením hlavného kľúča orgánom, zostáva nejasné, či by takéto opatrenia mohli byť uložené v tajnosti.
V liberálnych demokraciách je transparentnosť predpokladom dôvery. Tajné mechanizmy, aké predpokladá C-22, môžu túto dôveru podkopať.
Ďalší kritický bod sa týka zmenenej úlohy súkromných spoločností. Podľa navrhovaného rámca by sa v skutočnosti stali predĺženou rukou štátu, ktorá by bola povinná uchovávať veľké objemy dát, uchovávať ich dlhší čas a na požiadanie poskytovať prístup orgánom.
Zodpovednosť za nakladanie s citlivými osobnými údajmi by sa tak presunula. Občania svoje údaje neodovzdávajú priamo štátu, ale spoločnostiam, ktoré sú zo zákona povinné spolupracovať. Štátny dohľad sa tak stane menej viditeľným. Štrukturálne však funguje rovnako, ako keby údaje zhromažďoval a uchovával priamo štát.
Kanada bola dlho považovaná za odľahlú krajinu v rámci spravodajskej aliancie Five Eyes, ktorú tvoria Spojené štáty americké, Spojené kráľovstvo, Kanada, Austrália a Nový Zéland. Na rozdiel od svojich partnerov doteraz neprevádzkovala komplexný systém „zákonného prístupu“.
Pre jeho zástancov predstavuje C-22 nevyhnutný krok k zosúladeniu. Kritici však túto zdržanlivosť považovali za zámerný a vhodnejší štandard ochrany občianskych slobôd.
Informovanosť formuje správanie
Otázkou napokon zostáva, v akom okamihu sa bezpečnostná politika stane úplným dohľadom. Ako ukazuje C-22, na vytvorenie pocitu neustáleho sledovania nie je potrebný všadeprítomný „Veľký brat“.
Možnosť, že sa pohyb, kontakty a rutina systematicky zaznamenávajú, môže zmeniť správanie. Kritici poukazujú na autocenzúru, konformitu a stiahnutie sa z verejnej alebo politickej činnosti ako na dobre zdokumentované účinky takýchto systémov.
Ak jednotlivci vedia, že ich komunikácia a pohyb sú zaznamenávané, môžu prispôsobiť svoje správanie a vyvinúť stratégie vyhýbania sa.
C-22 nie je konvenčným zákonom o sledovaní v zmysle priamej, viditeľnej kontroly. Napriek tomu vytvára infraštruktúru, ktorá umožňuje komplexný dohľad tichým, technickým a preventívnym spôsobom.
Skutočné riziko spočíva v celkovej architektúre systému, v ktorom sú údaje potrebné na ďalekosiahlu kontrolu k dispozícii už z minulosti a možno ich kedykoľvek získať a analyzovať.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
