Spojené štáty a Izrael zaútočili v sobotu 28. februára na vybrané ciele v Iráne. V prvých útokoch zahynuli najvyšší vodca Alí Chameneí, náčelník Zboru islamských revolučných gárd Mohammad Pakpúr, poradca pre národnú bezpečnosť Alí Šamchání, náčelník generálneho štábu Abdurrahím Musáví a desiatky ďalších predstaviteľov.
Ako v ranných hodinách tesne po útoku zhodne tvrdili Američania a Izraelčania, cieľom bola okrem zastavenia jadrového programu aj zmena režimu – okamžite sa preto objavili výzvy oboch spojencov, aby demonštranti vyšli do ulíc a prevzali vládu.
Islamská republika však obratom zaútočila na Izrael a sériu amerických základní v arabských štátoch. V prvých marcových dňoch ostreľovala aj svetoznáme letovisko Dubaj v Spojených arabských emirátoch, pričom zasiahla aj niekoľko objektov na Palmovom polostrove.
V prvých americko-izraelských útokoch sa terčom stala aj dievčenská škola v meste Mináb. Pri útoku zahynulo okolo 170 ľudí, najmä tamojších školopovinných dievčat. Pravdepodobne išlo o chybu – v blízkosti mesta leží iránska námorná základňa. Bez ohľadu na geografickú blízkosť sa útok stretol s medzinárodným odsúdením.
Práve námorníctvo bolo jedným z deklarovaných cieľov prezidenta USA Donalda Trumpa. Ten sa pri mnohých príležitostiach pochválil zničením prakticky „všetkých“ lodí iránskych námorných síl, ktoré okrem velenia pravidelnej armády Arteš spadajú aj pod námorníctvo Revolučných gárd.
Hlavnými cieľmi však boli jadrový program, ktorý bol „úplne zničený“ už v júni minulého roka, odpaľovacie zariadenia balistických rakiet a vybraní politickí a vojenskí predstavitelia. Trump už v prvých dňoch tvrdil, že balistický program Teheránu predstavoval ohrozenie americkej národnej bezpečnosti – čo popreli jeho vlastné spravodajské agentúry.
Až do začiatku vojny nič nenaznačovalo, že by mal iránsky jadrový program vojenský charakter. Pre Trumpa a izraelského premiéra Benjamina Netanjahua však ako dôvod stačila vysoká miera obohatenia uránu – ktorá už vlani presiahla 95 percent čistoty izotopu.
Odveta svetových rozmerov
Už 1. marca zaznamenali straty aj Američania, keď pri prekvapivom útoku na operačné stredisko v kuvajtskom prístave aš-Šuaiba zahynulo šesť vojakov. Podľa reportáže televízie CNN sa mali ukryť do bunkra, nespustili sa však žiadne sirény varujúce pred prilietajúcimi projektilmi.
O deň neskôr rozšírili izraelské vojská v Libanone svoje bojové operácie proti šíitskému militantnému hnutiu Hizballáh, ktoré je dlhodobým spojencom Iránu. Už v októbri 2023 sa zapojilo do nepriateľských akcií voči severu Izraela, čo viedlo k historicky tretej okupácii juhu krajiny.
Tretieho marca izraelská armáda zaútočila na väčšinovo šíitskú dedinu Johmor, pričom použila biely fosfor. Markantné porušenie medzinárodného práva odsúdila humanitárna organizácia Human Rights Watch, ktorá verifikovala videozáznamy z južného Libanonu. V ďalších dňoch trafili aj základňu Mierových síl OSN (UNIFIL) v meste Al-Kawzá, pričom zranili troch príslušníkov z Ghany.
V tom období Trump tvrdil, že vojna má trvať približne štyri týždne. Už po necelom týždni však vyhlasoval, že Američania fakticky vyhrali. Koncom marca jeho vyslanec Steve Witkoff oznámil, že Spojené štáty pozastavili útoky na elektrárne na 15 dní, na jadrovú elektráreň Búšehr však zaútočili ešte 28. marca.
Kroky Teheránu sa odborne nazývajú horizontálna eskalácia. Namiesto symetrickej vojny, pri ktorej by iránska armáda útočila napríklad na americké elektrárne, útočí na objekty, ktoré majú pre Spojené štáty ekonomický význam, a zároveň rozširuje bojisko do ďalších krajín.
Útoky na ropnú a plynovú infraštruktúru a uzavretie Hormuzského prielivu tak neboli priamymi akciami voči Spojeným štátom, mali však celosvetový dosah – či už na ceny pohonných hmôt, následné ceny energií, poľnohospodárstvo alebo kozmetiku.
Ako v prvých dňoch vojny predpovedal analytik Süe-čchin Ťiang, známy ako „čínsky Nostradamus“, Irán skutočne cielil niektoré útoky na odsoľovacie zariadenia v arabských štátoch. Už 8. marca zaútočil na zariadenie v Bahrajne, čo tamojšie ministerstvo vnútra odsúdilo. Išlo však o reakciu na útok rovnakého charakteru na iránske zariadenie na ostrove Kešm.
Teherán v posledný marcový víkend zaútočil aj na odsoľovacie zariadenie v Kuvajte, teokratická vláda však podľa televízie Al-Džazíra pripísala zodpovednosť za zásah Izraelu. „Brutálna agresia izraelského režimu voči odsoľovacej stanici v Kuvajte, ktorá sa odohrala v uplynulých hodinách pod zámienkou obvinenia Iránskej islamskej republiky, je prejavom ohavnosti a zvrátenosti sionistických okupantov,“ uviedlo operačné veliteľstvo armády.
Úspechy Iránu sú najmä symbolické, hoci víkendovým zásahom lietadla E-3 Sentry neoslabili americkú schopnosť ničiť vojenskú či energetickú infraštruktúru, výroba stroja stojí približne pol miliardy dolárov. Podobne využívajú drony typu Šáhid v cenovej kategórii desiatok tisíc dolárov, ktoré USA a Izrael zostreľujú raketami za milióny dolárov.
Terčom sa v pondelok ráno stala aj ropná rafinéria Bazan v meste Haifa na severe Izraela. Hoci izraelská hasičská a záchranná služba bezprostredne neoznámila, či išlo o muníciu z Iránu alebo z Libanonu, útok si nevyžiadal obete a prerušená prevádzka sa nedotkne dodávok palív.
Aj v tomto prípade išlo o odvetu za spoločné útoky voči iránskym rafinériám v okolí Teheránu z polovice marca, ktoré v kombinácii s prechodom studeného frontu vzduchu spôsobili čierny dážď. Toxické výpary, ktoré vo forme zrážok padali na hlavné mesto, spôsobujú celú škálu ochorení od kardiovaskulárnych a dýchacích problémov až po neurologické – najmä v prípade malých detí a starých ľudí.
V sobotu 28. marca sa do vojny opäť zapojili jemenskí povstalci z hnutia Ansár Alláh, známi ako húsíovia. Tí ostreľovali Izrael prakticky od začiatku vojny v Pásme Gazy, čo prerušilo až americké bombardovanie známe z kauzy Signalgate.
Spomínaná horizontálna eskalácia sa tak po mesiaci vojny opäť dotýka celého Blízkeho východu. Kuvajt, Bahrajn, Spojené arabské emiráty, Omán a Saudská Arábia sú štátmi Perzského zálivu, teda sú priamo vystavené iránskej odvete. Z Jemenu prilietajú na Izrael rakety húsíov. Židovský štát „preventívne“ útočí na Libanon a Sýriu, v Iraku pôsobia šíitské milície napojené na Teherán.
Prímerie? Tak skoro nie
V súčasnosti sa zdá, že z tejto priam katastrofickej situácie, ktorá pôsobí ako rozkopnutie osieho hniezda, neexistuje východisko. No kým Trump v prvých týždňoch hovoril, že vojna je „úspešne dokončená“, v poslednom čase tvrdí, že Teherán žiada Američanov o rozhovory o potenciálnom prímerí.
USA preto prostredníctvom Pakistanu zaslali 25. marca šíitskej vláde 15-bodový plán prímeria, ktorý obsahuje podmienky od zastavenia jadrového programu cez obmedzenie balistických kapacít a ukončenie podpory protiizraelských militantných skupín v regióne až po otvorenie Hormuzu.
Tento plán iránsky generálny štáb obratom odmietol s výsmešným posolstvom. „Dosiahla úroveň vášho vnútorného boja taký stav, že rokujete sami so sebou?“ pýtal sa hovorca spoločného velenia Ebrahím Zolfakár. „Niekto ako my by nikdy neuzavrel dohodu s niekým ako vy ani teraz, ani nikdy,“ dodal.
Iránci obratom navrhli vlastný päťbodový plán. Jeho súčasťou sú podmienky ako úplné zastavenie agresie, vojnové reparácie za zničenú infraštruktúru, ukončenie operácií voči militantným skupinám či potvrdenie suverenity Teheránu nad Hormuzom.
Je otázne, či sa rokovania hýbu smerom k prímeriu. Aj Pakistan totiž v nedeľu oznámil, že bude hostiť rozhovory medzi americkou a iránskou delegáciou v metropole Islamabád. Na toto vyjadrenie však Teherán ani Washington nereagovali.
Ďalšia eskalácia
Namiesto toho Spojené štáty vyslali k brehom Iránu už viac než 2 500 vojakov vrátane príslušníkov elitnej 82. výsadkovej divízie vzdušných síl. A kým v doterajších prestrelkách zahynulo na oboch stranách viac ako tritisíc ľudí, šéf Bieleho domu chce tento počet zrejme zvýšiť.
Anonymní predstavitelia federálnej vlády totiž neraz upozornili, že Biely dom a Pentagón chystajú vyslanie pozemných vojsk, ktorých má byť až desaťtisíc. Cieľom má byť okrem iného obsadenie ostrova Charg, na ktorom sídli hlavný terminál na vývoz iránskych fosílnych surovín.
Trump sa ešte v pondelok rozhodoval, či schváli mimoriadne riskantnú operáciu, pri ktorej by špeciálne sily odviezli z islamskej republiky takmer 450 kilogramov vysoko obohateného uránu. Už v prvom funkčnom období trval na tom, že Irán „nesmie mať jadrovú zbraň“ ani materiál na jej výrobu. Ešte 19. marca pritom tvrdil, že „nikoho nikam nevysiela“, a odmietol nasadenie pozemných síl.
Ani jedna z bojujúcich strán zatiaľ neprejavuje známky toho, že by bola ochotná pristúpiť na väčšie ústupky. Eskalácia tak pravdepodobne bude pokračovať, náklady na fosílne palivá budú rásť, investície arabských petromonarchií do amerického AI sektora budú klesať, poľnohospodárske výnosy tiež a nenávisť na oboch stranách sa bude stupňovať.
