„Kresťanskí“ politici umlčiavajú ochrancov života

Rakúsky parlament nedávno hlasoval za preskúmanie možností obmedzenia slobody prejavu, zhromažďovania a pohybu pro-life aktivistov v okolí nemocníc a potratových kliník. Návrh podporili vládne strany, konkrétne ľudovci (ÖVP), liberáli (NEOS) a sociálni demokrati (SPÖ).

Cieľom je zavedenie takzvaných ochranných zón podobne ako v Británii, kde už v súčaasnosti dochádza k zatýkaniu ľudí za tichú modlitbu v blízkosti kliník. Teda nie za blokovanie, nie za agresiu, ale za mlčanie.

Paradox situácie je očividný. Najsilnejšia vládna strana ÖVP sa stále označuje za kresťanskodemokratickú. Napriek tomu podporila iniciatívu, ktorá smeruje k obmedzeniu základných práv ľudí pokojne obhajujúcich život.

Ak by chceli ostať verní svojmu menu, mali by si uvedomiť, že život človeka je pod bezprostrednou ochranou Boha a každá preliata krv volá do nebies.

Zatýkanie za modlitbu

Rakúsko pritom nejde vlastnou cestou. Nasleduje model, ktorý už bol zavedený vo Veľkej Británii.

V roku 2023 bol prijatý zákon o verejnom poriadku, ktorý umožňuje vytváranie takzvaných buffer zones okolo potratových kliník. V týchto zónach je zakázané nielen protestovať, ale aj modliť sa.

Prípady zatýkania sú bežné. Napríklad bývalého vojaka Adama Smith-Connora vyšetrovali za to, že sa ticho modlil v blízkosti kliniky. Dokonca musel zaplatiť v rámci trov konania viac ako 10-tisíc eur.

Podobne zadržali aj pro-life aktivistku Isabel Vaughan-Spruceovú, ktorá len v tichosti stála a modlila sa. Policajt, ktorý ju zatýkal, pri tom nahlas konštatoval, že modlenie je priestupok. S pomocou právnikov sa jej však podarilo preukázať, že zatknutie bolo neoprávnené.

(Ne)slobodná Amerika

Trend umlčiavania pro-life aktivistov nie je ani zďaleka obmedzený len na Európu, ale čoraz výraznejšie sa presadzuje aj v anglosaskom svete, ktorý bol donedávna vnímaný ako bašta slobody prejavu.

V Kanade viacerých aktivistov zatkli za pokojné zhromaždenia pred klinikami v rámci zákonov o „bezpečných zónach“.

Tieto opatrenia sú často prezentované ako ochrana žien, no v praxi znamenajú úplné odstránenie alternatívneho hlasu z verejného priestoru. Žena prichádzajúca na kliniku tak nesmie byť konfrontovaná s iným názorom ani s ponukou pomoci.

V USA zase federálne orgány využívajú zákon známy ako FACE Act o slobode prístupu k vchodom do kliník na trestné stíhanie pro-life aktivistov, a to často aj v prípadoch nenásilných protestov. Je poľutovaniahodné, že útoky na kostoly či pro-life centrá často zostávajú bez adekvátnej reakcie.

Selektívna sloboda a pokrytectvo

Argumenty o obťažovaní, psychickej tiesni či zastrašovaní zo strany modliacich sa aktivistov pôsobia v kontexte dnešnej spoločnosti selektívne.

Počas pandémie boli občania vystavení bezprecedentným zásahom do slobody pohybu, práce či zhromažďovania. Verejný priestor je pravidelne zapĺňaný hlučnými a explicitnými podujatiami, ktoré často zasahujú aj deti.

A predsa sa práve tichá modlitba stáva problémom.

Nie je to otázka ochrany práv. Je to otázka toho, ktoré práva sú ešte považované za legitímne. V tomto prípade sa údajné právo jednej osoby uplatňuje na úkor základného práva na život toho druhého.

Ústavné charty demokratických a vyspelých štátov sa zakladajú na rovnosti všetkých v spoločnej ľudskej podstate. Selektívne uplatňovanie práva na život tak podkopáva základy demokracie založenej na právnom systéme.

Genocída nenarodených

Ak v súčasnosti existuje téma, ktorá by mala byť predmetom najväčšej verejnej diskusie, sú to práve potraty. Nie ako abstraktný pojem, ale ako konkrétna realita desiatok miliónov ukončených životov ročne. Rozsah tejto skutočnosti je taký obrovský, že si ho moderný človek len ťažko dokáže predstaviť.

Keď sa hovorí o najväčších tragédiách dejín, o holokauste, o genocídach 20. storočia, vždy ide o milióny obetí, ktoré oprávnene vyvolávajú hlboký otras a trvalú historickú pamäť.

V súčasnosti však čelíme realite, kde počet nenarodených detí, ktoré prichádzajú o život každý rok, tieto historické tragédie násobne prevyšuje, a predsa sa o tom nehovorí s rovnakou vážnosťou.

Namiesto toho sledujeme opačný trend: čím väčší je rozsah tejto tragédie, tým viac sa obmedzuje možnosť o nej hovoriť, modliť sa, protestovať.

Verejný priestor sa systematicky čistí od hlasov, ktoré pripomínajú nepríjemnú pravdu, že nič ako „malá vražda“ neexistuje. Ticho sa stáva normou a mlčanie cnosťou. To je smutná realita našej doby. Smrť bez smútku. Spoločnosť, ktorá si zvykla, že o najväčšom zle sa nehovorí nahlas, lebo by to narušilo pohodlie jej vlastného svedomia.