Iránsky konflikt už dávno nepripomína klasickú šachovú partiu. Popri iránskej trpezlivosti doň vstupuje izraelská informačná vojna aj americká sila ochotná meniť pravidlá za pochodu. Výsledkom je neprehľadný stret, v ktorom každý aktér ohýba realitu vo svoj prospech.
V tomto konflikte nemožno jednoducho určiť víťaza. Počty mŕtvych, materiálne škody i vojenské náklady zakrýva informačná hmla a oficiálne čísla sú samy súčasťou boja. Hľadať preto jednotné meradlo úspechu je pasca: každý z aktérov sleduje iný cieľ.
Iránska stratégia prežitia
Začnime pri Iráne, ktorý má oproti svojim protivníkom jednu nesmiernu strategickú výhodu – úplne priamočiary cieľ. Chce prežiť. Ak teheránsky režim prečká súčasnú krízu v akejkoľvek forme, bude to doma predávať ako absolútne víťazstvo. Môže sa oprieť o naratív, že agresiu sám nezačal a iba sa asymetricky bráni.
Táto cieľová jednoduchosť sa premieta aj do zložitých diplomatických rokovaní. Ajatolláhovia hrajú vabank, a práve preto si môžu dovoliť riskovať viac ako ostatní. Kolaterálne straty alebo ekonomické škody ich nemusia trápiť. Ak by totiž prehrali, znamenalo by to definitívny koniec ich režimu. Kto nemá čo stratiť, môže si dovoliť obetovať čokoľvek.
Irán má v rukáve dva zásadné tromfy. Prvým je čas. Režim je na dlhý konflikt pripravený aj psychologicky a vonkajšie útoky navyše pomohli zomknúť spoločnosť. Podobne ako v prvých fázach vojny na Ukrajine časť populácie tvárou v tvár napadnutiu odložila vnútorné spory a postavila sa za vládu. Pre Teherán je to zásadné: dlhé napätie režim upevňuje, zatiaľ čo rýchly mier by mohol vrátiť do ulíc demonštrantov.
Druhým tromfom je odolnosť. Pokiaľ ide o prípadné mierové rokovania, Irán nehľadá provizórne prímerie. Nechce ďalšie krátke prímerie, ktoré konflikt len odloží. Teherán hrá o trvalejšie prežitie, a preto potrebuje stabilnejšiu dohodu.
Kým ju nedostane, je pripravený viesť vyčerpávajúcu opotrebovaciu vojnu. Nedisponuje síce bezodnými zdrojmi, ale má niečo, čo Západu chýba. Po desaťročiach sankcií má populáciu zvyknutú znášať extrémne materiálne nepohodlie. O západných demokraciách platí pravý opak.
Teherán veľmi dobre vie, že hrozba drahej ropy a rastúcej inflácie je nočnou morou politikov od Európy po USA. V čase, keď západní voliči pri volebných urnách nakoniec vždy rozhodujú podľa stavu svojich peňaženiek, je globálny ekonomický strach tou najsilnejšou zbraňou, ktorú Irán momentálne drží.
Izraelská hra s chaosom
V prípade Izraela je situácia o poznanie zložitejšia, čo platí predovšetkým pre jeho strategické ciele. Ten pôvodný a najambicióznejší bol jasný: zvrhnúť iránsky režim. Denník New York Times nedávno priniesol pomerne presný opis toho, ako Benjamin Netanjahu presvedčil Donalda Trumpa k úderu.
Hlavnými argumentmi boli údajná slabosť teheránskej vlády a predpoklad, že ak sa podarí zlikvidovať jej špičky, celý systém sa zosype ako domček z kariet. Či išlo o cielenú dezinformáciu, alebo o fatálnu chybu izraelských tajných služieb, ktoré pritom preukázali hlbokú infiltráciu iránskeho systému, dnes už ťažko zistíme. Faktom zostáva, že tento maximálny cieľ sa Izraelu zatiaľ splniť nepodarilo a možno ani vôbec nepodarí.
To však Izraelu nemusí prekážať. Okrem maximalistického cieľa má aj pragmatickejšie. Čo najviac oslabiť Irán a predĺžiť jeho ekonomickú obnovu. Práve tu sa záujmy oboch strán paradoxne pretínajú, pretože Teherán aj Tel Aviv dnes v rôznych zmysloch ťažia z toho, že konflikt trvá.
Tretím izraelským motívom je cielená regionálna nestabilita. Čím dlhšie konflikt potrvá, tým skôr to bude Irán tlačiť do asymetrických útokov na petromonarchie. Izraelské tajné služby už mnohokrát ukázali, že sa v takom chaose pohybujú brilantne. Vedľajším efektom je, že sa islamský svet len ťažko zjednotí proti Izraelu.
Konflikt zároveň preskupí sily v Perzskom zálive. Katar a Spojené arabské emiráty patria medzi porazených: uzavretý Hormuzský prieliv a útoky na infraštruktúru im berú príjmy aj stabilitu. Naopak, Saudská Arábia vďaka svojej strategickej hĺbke a alternatívnym trasám môže ďalej predávať ropu a z chaosu tak vychádza ako ešte dôležitejší partner než doteraz.
Strata amerického vplyvu
Spojené štáty sú síce papierovo najsilnejším aktérom konfliktu, ale ich pozícia je slabšia, než vyzerá. Trumpa tlačí čas: z rýchlej demonštrácie sily sa stáva ďalší blízkovýchodný močiar.
Jeho problém je predovšetkým domáci – americký. Vyššie ceny benzínu môžu pred novembrovými polčasovými voľbami zničiť všetok makroekonomický zisk, ktorý USA ako vývozca energií z krízy majú.
Zmätok navyše prehlbuje zloženie jeho tímu. Trump sa neobklopil znalcami regiónu, ale ľuďmi osobne oddanými jemu samému, čo môže fungovať v biznise, nie však v blízkovýchodnej politike. Odvracať sa od neho navyše začína aj časť voličského jadra MAGA, ktorej prekážajú nenaplnené sľuby aj jeho závislosť od Izraela.
Trump preto potrebuje ukázať, že konflikt riadi on. Lenže Izrael si sleduje vlastné ciele a Washington Teheránu len ťažko ponúkne záruky, že svojho spojenca udrží na uzde. Prakticky jedinou skutočne účinnou pákou zostáva hrozba obmedzenia dodávok kľúčových striel protiraketového systému, pričom nie je jasné, či ju Trump dokáže politicky využiť.
Trumpovu domácu paralýzu navyše umocňuje tvrdá geopolitická realita priamo na bojisku. USA totiž čelia hlbšiemu problému, než sú len blížiace sa voľby. Pred očami sa im rúca medzinárodný poriadok, ktorý samy po druhej svetovej vojne vybudovali.
Americké bezpečnostné záruky, na ktoré sa štáty Perzského zálivu desiatky rokov spoliehali, úplne stratili dôveryhodnosť. A aby to nebolo málo, desaťtisíce amerických vojakov a diplomatov v Iraku momentálne fungujú ako ľahké terče pre iránske šíitské milície. Pokiaľ Teherán zaženú do kúta, bude to práve Irak, kde môže Amerika zaplatiť najvyššiu cenu.
Zatiaľ čo sa teda Spojené štáty prepadajú do vlastnej geopolitickej pasce, Izrael diriguje regionálny chaos a Irán hrá vyčerpávajúcu partiu o holé prežitie, ponúka sa zvodná myšlienka, že tichým víťazom v pozadí je Čína. Bola by to však analytická chyba.
Peking síce v duchu ázijskej hry Go, v ktorej ide o dlhodobé budovanie pozície, vyčkáva, ale situáciu rozhodne nemá vo svojich rukách. Chýbajú mu imperiálne ambície, vojenské kapacity i ochota nahradiť rútiaci sa americký bezpečnostný dáždnik vlastnými štruktúrami.
Skutočným výsledkom tejto krízy tak nie je rafinované odovzdanie moci novému globálnemu lídrovi, ale niečo oveľa nebezpečnejšie: návrat do surového sveta práva silnejšieho, v ktorom starý poriadok padol, ale ten nový ešte nikto nedokázal vybudovať.
