Stachura: KDH nie je politický kamikadze. Júlové referendum sú vyhodené milióny eur

Vidíte zlý úmysel v tom, že nepresnosti zo zhrňujúcej správy PwC sa riaditelia nemocníc dozvedeli až deň pred konferenciou, na ktorej mal minister zdravotníctva tieto výsledky predstaviť? 

Neviem, prečo vlastne zvolali na Bôrik konferenciu, na ktorú prišli všetci relevantní hráči zo zdravotníctva. Podľa kuloárnych informácií bol možno iný zámer, ktorý sa nakoniec nezrealizoval. Či už malo ísť o oficiálne ohlásenie transformácie štátnych nemocníc na akciovky, alebo chceli vytvoriť dojem, že niečo robia, keďže nám hrozí pre dlhy štátnych nemocníc pokuta od Európskej komisie. 

Čo vám zo zhrňujúcej správy piatich auditov vyplynulo? 

Zo záverov PwC vyplynulo, že náklady nemocníc stúpli za niekoľko rokov až o 58 percent, ale neboli kryté väčším počtom hospitalizácií. Takéto zistenie nepovažujem za férové, lebo v celej Európe sa výkony presúvajú do jednodňovej zdravotnej starostlivosti a stacionárov. Náklady sa zvýšili kvôli platom, vyšším cenám energií a služieb či pre infláciu. Ani tvrdenie, že počet lekárov prevyšuje normatív, neplatí plošne.

Napríklad UNB poskytuje nielen zdravotnú starostlivosť, ale aj vzdeláva, takže prirodzene potrebuje viac lekárov. Údaje o 50-percentnej obložnosti nemocníc sú dlhodobým problémom. Ale nie vždy táto zlá obložnosť zodpovedá realite.

Niektoré oddelenia napríklad so 40 lôžkami sú dlhodobo pre nedostatok zdravotných sestier zredukované na 20, ale v nemocničnom počte lôžok sú stále vykazované, akoby ich bolo 40. Preto tá obložnosť môže skresľovať. Na to, aby sme vedeli skutočnú obložnosť, potrebujeme stanoviť reálne počty lôžok, ktoré vieme aj dlhodobo personálne zabezpečiť. A zároveň musíme prehodnotiť a správne nastaviť normatívy zdravotníckeho personálu, ktoré sú teraz veľmi rigidné. 

Veľkou témou bolo aj využitie operačných sál cez deň len na 40 percent. 

Je to nepresný údaj. Do tejto štatistiky zarátali aj niektoré špecifické operačné sály, napríklad pre urgentné cisárske rezy, hoci to sú sály, kde sa nedá plánovať operatíva. Ale aj keby to bolo viac ako proklamovaných 40 percent, vždy sa dá táto veľmi ekonomicky náročná časť medicíny optimalizovať. V zahraničí je úplne bežná flexibilná pracovná doba.

Ako anestéziológ v Rakúsku som nemal pracovnú dobu len od siedmej ráno do pätnástej popoludní a potom služby. Pracoval som flexibilne podľa toho, ako potreboval zamestnávateľ, niekedy od siedmej do devätnástej, niekedy od poludnia do dvadsiatej hodiny a niekedy som mal 24-hodinovú službu. To zabezpečovalo, aby sme predoperačné vyšetrenia robili aj večer, niektoré vybrané sály bežali aj s plánovanými operáciami do devätnástej. Takto sa dá zabezpečiť lepšia vyťaženosť lôžok aj operačných sál. 

Na toto by vám slovenskí lekári povedali, že majú aj rodiny, ktorým sa musia venovať. 

Nie je to férový argument. Zdravotníctvo musí vedieť zabezpečiť zdravotnú starostlivosť pre pacientov 24 hodín denne, sedem dní v týždni. To nie je úradnícka práca, bez pracovných sobôt, nedieľ, popoludní. Samozrejme, musia sa dodržiavať zákonom stanovené limity, ale rozvrhnutie pracovného času musí reflektovať potreby pacientov a efektívny chod nemocnice, nie osobné pohodlie alebo preferencie zamestnanca.

V zahraničí je bežnou praxou, že niekoľko operačných sál funguje aj pre plánované výkony dlhšie. Lekári si musia uvedomiť, že ak chceme, aby štátne nemocnice mali vyrovnaný rozpočet, nestačí ich len dofinancovať. Treba sa pozerať aj na výdavky. Nemocnice nemôžu prenechávať výkony súkromným jednodňovkám, v ktorých pracujú aj tí zdravotníci, ktorí sa po pätnástej hodine chceli venovať rodine. 

Pôsobili ste po štúdiu ako lekár aj na Slovensku? 

Áno, ale po pol roku som sa rozhodol odísť do Nemecka a neskôr do Rakúska. 

Prečo? 

V roku 2004 boli platy lekárov na úplne inej úrovni, odchádzalo vtedy zo Slovenska aj veľa mojich kolegov. 

Čo sa za tých 20 rokov u nás zmenilo na fungovaní nemocničných lekárov? 

Najmä platy sa zásadne zmenili. Ale medicína sa všade vyvíja. Slovenské nemocnice majú veľký investičný deficit, no aj u nás sa rozvíjajú moderné liečebné metódy vrátane robotickej chirurgie a lekári majú už aj na Slovensku možnosť robiť špičkovú medicínu. Problémom, za ktorý oni nemôžu, je sústavný chaos, dezorganizácia a plánovacia slepota. Ani pri tej robotike si nedokážeme určiť, že budeme mať len niekoľko centier a iba ak to ekonomicky utiahneme, otvoríme ďalšie. Ale to je všeobecný problém, sme krajina vybavovačov a mnohým je spoločný cieľ ukradnutý.  

Pekným príkladom je to, ako zdravotné poisťovne dajú finančné limity na výkony pre Východoslovenský ústav srdcových chorôb, ale umožnia ich preplácanie v novovybudovanom súkromnom Kardiocentre Agel v Košiciach. Ak už malo vzniknúť nové kardiocentrum, tak určite nie v Košiciach, ale na inom mieste krajiny, kde ho potrebujeme. Toto však u nás nikto nemanažuje. Aj štát, aj poisťovne ustupujú záujmom jednotlivcov alebo silných finančných skupín. A to spôsobuje celkovú frustráciu v sektore. 

Má podľa vás Lekárske odborové združenie príliš silnú pozíciu? 

Áno, veď sme videli tri vlny hromadných výpovedí nemocničných lekárov. Mrzí ma to, lebo silná pozícia LOZ a slabá Slovenská lekárska komora (SLK) spôsobujú, že ambulantní a nemocniční lekári nie sú jednotní a nerešpektujú potreby tých druhých. LOZ na rozdiel od SLK nezastupuje všetkých lekárov, takže je prirodzené, že sa snaží vymôcť dobré podmienky najmä pre svojich členov.

Nechcem byť veľmi kritický, nakoniec najmä ten prvý štrajk vyriešil dôvod odchodu lekárov do zahraničia vrátane mňa. Aj vďaka LOZ sa tento exodus zastavil. Lekárom sa dnes už neoplatí ísť do Nemecka, učiť sa jazyk a pretrhnúť všetky sociálne väzby. 

Asi už nastal čas, keď si aj LOZ bude musieť priznať, že niektoré dosiahnuté veci bude treba preformulovať? 

Čo chcem ešte pozitívne vyzdvihnúť, je to, že LOZ vymohol platové zvýšenie aj pre iné zdravotnícke profesie a tlačí na transparentnosť financovania nemocníc. Vidím však problém v neochote robiť kompromisy, ktoré sú potrebné na zefektívnenie práce nemocníc, napríklad pri flexibilnej pracovnej dobe, pri vyjednávaniach o kolektívnych zmluvách, nadčasoch a aj pri nevyhnutnej diskusii o udržateľnosti financovania ústavnej zdravotnej starostlivosti. Platy naviazané na priemernú mzdu v hospodárstve nás ženú k ekonomickej katastrofe. To sa netýka len zdravotníkov, ale aj sudcov, vojakov, policajtov či politikov. 

Vstupuje do toho aj fakt, že nadčasy po pätnástej hodine sú v nemocnici lepšie platené. 

Áno, a takéto zvýšenie nedokážu poskytovatelia zaplatiť. Zvyšovanie miezd zdravotníkov v objeme okolo 300 miliónov eur ročne si ako štát nevieme dovoliť.

Odborári tvrdia, že to je kryté v rozpočte.

Áno, ale aj tieto peniaze musí niekto vyrobiť, a ak to nie je kryté adekvátnym zvýšením produkcie, tak ich musíme niekomu inému v rozpočte vziať. 

Lekári však tvrdia, že dlhy nemocníc vznikajú na príjmovej strane. Zdravotné poisťovne platia nemocniciam malú sumu za hospitalizácie, a ešte im aj určia limity, koľko pacientov môžu za mesiac odliečiť, a za zvyšok pacientov im už nezaplatia. 

Poisťovne majú tiež svoje finančné limity. Ale práve preto treba prísnejšie určovať, aké zdravotnícke zariadenia vznikajú, komu dáme akú zmluvu a za čo sme im ochotní zaplatiť. Nemôžeme mať predsa 91 akútnych nemocníc, ktoré financujeme z verejného zdravotného poistenia. Ak chce vzniknúť nejaké nové nemocničné zariadenie, hoci je kapacita v danom regióne postačujúca, nech je súkromné a funguje na priame platby od pacientov. Jednodňovky s niekoľkými lôžkami, ktoré sa tvária ako nemocnice a berú zdroje určené na ústavnú zdravotnú starostlivosť ostatným nemocniciam, treba jednoducho odzmluvniť. 

Je potrebné riešiť aj svojvôľu zdravotných poisťovní v tom, koľko zaplatia jednotlivým nemocniciam. Ako je možné, že štátna VšZP dáva lepšie platobné podmienky súkromným nemocniciam Agelu? Potom sa nečudujme, že dlh štátnych nemocníc neustále rastie. Kumulovanie dlhu zvyšuje náklady na jeho obsluhu, profitujú z toho súkromné firmy, ktoré ho odkúpia a bohatnú na úrokoch z omeškania. Deformuje sa tak aj obstarávanie materiálu a liekov v nemocniciach, ktoré nakupujú za ceny s rizikovou prirážkou za oneskorené platby. Je to začarovaný kruh, ktorý treba preťať.  

Aké riešenie dlhu nemocníc navrhujete?

O mnohých opatreniach sme sa už rozprávali vyššie. Na strane príjmov treba nastaviť spravodlivé rozdelenie zdrojov určených na ústavnú zdravotnú starostlivosť, viac zohľadniť regionálny princíp a optimálne využitie kapacít. Na strane výdavkov je potrebné urobiť určitú formu holdingového riadenia štátnych nemocníc s centrálnym plánovaním, obstarávaním, controllingom.

Vláda chce novú právnu formu nemocníc, avizuje o tom ústavný zákon. Poznáte podrobnosti?

Zahmlievajú, ako vždy. Premiér sa stretol s Jaroslavom Haščákom z Penty a hovoril, že pacientovi je jedno, či je v súkromnej alebo štátnej nemocnici, čo je otočka o 180 stupňov. Ak vzniknú z nemocníc akciové spoločnosti, pri súčasnom nastavení pravidiel a platieb by to bol krok k ich finančnému zruinovaniu alebo privatizácii.  

Bude mať na to koalícia politickú odvahu? 

Nemyslím si to. Skôr potrebujú nejako prežiť rok a pol do volieb a udržať sociálny zmier. Určite pred voľbami nenavrhnú niečo, čo by rozkolísalo verejnú mienku. Stratili sme ďalšie roky a s nemocnicami ani ich dlhom sa nič pozitívne neudialo. 

KDH aj SaS chcú ísť do volieb samostatne. Prehodnotíte toto rozhodnutie, ak vás viacero prieskumov bude tlačiť k hranici zvoliteľnosti? 

To je predčasná otázka, hoci si uvedomujeme zodpovednosť za budúcnosť nášho štátu. Vláda Roberta Fica musí skončiť. Počas jeho štvrtej vlády zásadne utrpela zahraničnopolitická orientácia Slovenska a prakticky sa zastavil ekonomický rast, čo ťahá ku dnu všetky ostatné oblasti.

Ľudia sa majú na Slovensku horšie a výraznejšie zaostávame takmer vo všetkých oblastiach už aj za svojimi blízkymi susedmi. Zhoršila sa aj vymožiteľnosť práva, čo nahlodáva boj proti korupcii. Ľudia preto celkom prirodzene túžia po zmene, lebo táto vláda nenaplnila ich očakávania. Som presvedčený o tom, že každá opozičná politická strana si uvedomuje tento moment a KDH sa bude správať konštruktívne. Ak budeme vidieť, že hrozí prepadnutie hlasov našich voličov, budeme hľadať riešenia, aby k tomu nedošlo. 

Čiže nevylučujete jeden predvolebný blok s opozíciou? 

Ľuďom treba ponúknuť alternatívu, ale nemusí to byť nevyhnutne jedna politická strana. Ide o spoluprácu a vzájomné porozumenie. A na tom musíme v opozícii všetci pracovať. Ako to nakoniec bude, to je otázkou rokovaní a ďalšieho vývoja. KDH určite nebude politický kamikadze a za každú cenu nepôjdeme do volieb samostatne. V hre je budúcnosť Slovenska, to si veľmi dobre uvedomujeme. Ale nateraz chceme ponúkať voličom našu víziu riadenia štátu a verím, že ich presvedčíme natoľko, že sa nebudeme musieť obávať o prepadnutie ich hlasov vo voľbách.  

Je táto nová samostatná línia dôsledkom vplyvu, ktorý má v hnutí Viliam Karas? 

(úsmev) Viliam Karas je podpredsedom hnutia a autoritou v legislatívnej oblasti. Na niektoré veci máme odlišný názor, ale sme demokratická strana s orgánmi hnutia. Ani on, ani ja nemáme mandát rozhodovať o konečnom smerovaní strany. 

Napríklad sa netají tým, že rozhodnutie o vylúčení povolebnej spolupráce so súčasnou koalíciou, o ktorom ste rozhodli na marcovom sneme KDH, bolo zbytočné. 

Takto to neformuloval. Skôr mu prekážalo, že tam neboli stanovené jasné červené čiary pre potenciálnych koaličných partnerov. 

Podľa vás sú tie červené čiary jasné? 

Áno, veď išlo o snem KDH, nie nejakej liberálnej strany. Dlhodobo hlásame, čo budú naše priority a že v potenciálnej koalícii sú pre nás hodnotové otázky dôležité. 

Takto ste sa však písomne vyhranili len voči koalícii, a nie voči stranám ako PS a SaS, ktoré majú opačné hodnotové ukotvenie. Dostali ste za to aj kritiku od niektorých zakladateľov KDH. Kde beriete istotu, že vám to voliči nezrátajú?

Bol som jeden z tých, ktorých potešilo, že sme prijali uznesenie o odmietnutí spolupráce s koalíciou. Aj na Rade KDH sme prijali podobné uznesenie, lebo ľudia potrebujú vedieť, na ktorej strane vlastne sme. Myslím si, že nikto z nás si nevie predstaviť budúcnosť Slovenska pokračovaním vládnutia súčasnej koalície. Chceme urobiť všetko pre to, aby sme túto neschopnú vládu vymenili, za podmienok, že sa nebudú robiť morálno-etické experimenty. 

Nedávny odchod poslanca Jozefa Hajka z parlamentu svedčí o sklamaní, akú politiku robia kresťanskí demokrati. Je klub jednotný?

Áno. Jozef Hajko pomenoval problémy, ktoré sám cítil. Aj po príchode nových poslancov sa navzájom rešpektujeme a jednota klubu vôbec nie je problém. 

Vyzerá to tak, že v klube máte aj rebelantov. Dvaja poslanci napríklad nepodporili novelu ústavy. 

František Majerský a František Mikloško neboli v tom čase členmi KDH. František Majerský sa ním stal až nedávno. Z môjho pohľadu to vypovedá o veľkosti strany, keď nie je autoritatívne riadená. KDH nie je stranou, kde predseda zavelí a všetci musia mať jednotný názor. Zvlášť v takýchto situáciách, keď nešlo len o obsah, ale aj o formu. 

Ústava tu bola pred Ficom a bude aj po ňom. Rizikom takejto voľnej ruky pri dôležitých hlasovaniach je, že potom majú kresťanskí voliči dojem, že sa na vás ako na garanta hodnotových tém nedá spoľahnúť. 

František Mikloško možno mal aj námietky voči obsahu, ale som si istý, že Františkovi Majerskému prekážalo len to, s kým to ideme presadiť. Otázkou je, či účel svätí prostriedky. Rešpektujem ich rozhodnutie. Chápem, prečo nehlasovali, a som rád, že KDH sa v tejto zásadnej veci nerozbilo. 

Hajko hovoril o tom, že KDH sa príliš venuje hodnotovým témam a málo ekonomickým a sociálnym problémom. Máte tiež ten dojem?

Nedá sa úplne vylúčiť, že budeme riešiť hodnotové otázky, lebo život prináša rôzne veci a často aj ekonomické a sociálne otázky majú presah do tých hodnotových. Nemám dojem, že prichádzame s extrémom alebo sa venujeme len jednej oblasti. Aj Jozef Hajko predsa prinášal návrhy na úspory štátu, s kolegom Františkom Majerským sme navrhli viaceré zmeny v zdravotníctve od zlepšenia dostupnosti ambulancií úpravou preventívnych prehliadok až po riešenie poplatkov. Prioritou budúcej vlády musí byť naštartovanie ekonomického rastu, náprava problémov v oblasti právneho štátu a vrátenie dôveryhodnosti u partnerov na Západe.

V lete sa uskutoční referendum o zrušení doživotnej renty pre premiéra a obnovení Národnej kriminálnej agentúry a Úradu špeciálnej prokuratúry, no bez otázky o skrátení volebného obdobia Národnej rady. Bude KDH mobilizovať ľudí, aby sa na referende zúčastnili?

Mrzí nás, že zbytočne vyhodíme 10 miliónov eur, keď štát nemá peňazí nazvyš. Už vopred sme kolegom z Demokratov hovorili, že otázka o skrátení volebného obdobia nemá oporu v našej ústave.

Takže nebudete ľudí nabádať zúčastniť sa na ňom? 

Nie. Každý má právo prísť k referendu a vyjadriť sa, ale prezident aj tak vynechal z referenda tú zásadnú otázku o skrátení volebného obdobia, o ktorú Demokratom v referende predovšetkým išlo. Samozrejme, je úlet, aby mal premiér doživotnú rentu a ak budeme súčasťou koalície, budeme iniciovať zrušenie tejto veci aj zmeny v oblasti právneho štátu. Rešpektujem, že sa takmer 400-tisíc voličov vyjadrilo, že si referendum želá, ale radšej by som otázky v ňom nechal na politický boj v parlamente.

Aký výsledok referenda očakávate?

Myslím si, že referendum nebude úspešné, rovnako ako mnohé pred ním.

V minulosti ste pôsobili ako štátny tajomník MZ SR. Máte teraz záujem o ministerské kreslo?

Politik bez osobnej ambície by nemal v politike čo hľadať. Keďže sa dlhodobo venujem zdravotníctvu, mám záujem byť ministrom zdravotníctva.