Islamské hnutie odporu (Hamas) v Pásme Gazy vládne prakticky bez opozície od roku 2007, keď po voľbách do palestínskeho parlamentu vyhnal predstaviteľov konkurenčného hnutia Fatah. Začiatkom októbra 2023 si však militantní nacionalisti ukrojili priveľké sústo – zaútočili na južný Izrael.
Od 7. októbra toho roka [na tento dátum pripadol židovský sviatok Simchat Tóra, pozn. red.] sa však Hamas chtiac-nechtiac utiahol do defenzívy, keďže spočiatku čelil bombardovacej kampani a neskôr aj pozemnej invázii Obranných síl Izraela (IDF), ktoré v bojoch pokračujú prakticky dodnes.
Bojujúce strany uzavreli prímerie, ktoré oficiálne vstúpilo do platnosti 13. októbra minulého roka, hoci ho už stihli porušiť z oboch strán. Proti Hamasu však začali bojovať viaceré klanové milície zo samotnej Gazy, ako Ľudové sily, klan Dogmušovcov či Protiteroristická zásahová jednotka, ktoré majú podporu Tel Avivu.
Keď USA a Izrael 28. februára napadli Irán, zdalo sa, že hlavný sponzor Hamasu či spriazneného šíitského militantného hnutia Hizballáh nezvládne podporovať samozvanú os odporu, keďže sa musí sústrediť na obranu vlastného územia. Preto sa Palestínčania utekajúci z Gazy na sever do Libanonu začali preskupovať v elitných oddieloch Radwan (súčasť Hizballáhu).
Kto všetko podporuje Hamas
Teherán však zďaleka nebol jediný hráč Blízkeho východu, ktorý podporoval gazských militantov. Prinajmenšom rovnakou mierou hnutie dlhodobo financoval aj Katar, ktorého finančné toky paradoxne viedli cez Izrael.
Spojenci dlhoročného premiéra Benjamina Netanjahua pašovali hotovosť z katarského fondu na obnovu Pásma Gazy do rúk vládnucich militantov. Kľúčovú rolu v tejto schéme hral priateľ predsedu vlády a donor jeho strany Likud menom Šlomi Fogel, najväčší vlastník izraelských lodeníc.
V decembri minulého roka vystúpil na katarskom fóre Doha Forum tamojší premiér Mohammed bin Abdarrahmán al-Thání, ktorý moderátorovi Tuckerovi Carlsonovi otvorene priznal, že financovanie Hamasu emirát ustanovil „na žiadosť americkej vlády“, a dodal, že „každý dolár, ktorý smeruje do Gazy, tam prúdi s plnou účasťou Mosadu“, izraelskej tajnej služby.
Nepopierateľnú podporu palestínskym militantom však zabezpečuje aj Turecko, ktorého prezident Recep Tayyip Erdogan opakovane obviňoval Izrael z genocídy v Gaze. Jeho minister zahraničia Hakan Fidan začiatkom mája hostil v Ankare predstaviteľov Rady Šúra – poradného orgánu, ktorý schvaľuje nominácie do politbyra Hamasu.
Zdroje agentúry Anadolu priblížili, že predseda rady Muhammad Darwiš je v súčasnosti najvyššie postaveným predstaviteľom Hamasu. Podľa zdrojov z hnutia nahradil Ismáíla Haníju, ktorého v Teheráne zavraždili agenti Mosadu počas inaugurácie prezidenta Massúda Pezeškijána.
„Fidan zdôraznil dôležitosť pokračujúcej medzinárodnej podpory palestínskej otázky najmä zo strany islamských krajín a ďalších štátov podporujúcich Palestínu a uviedol, že Turecko bude naďalej zohrávať vedúcu úlohu v týchto snahách,“ citovala Anadolu zdroje z rezortu diplomacie. Fidan sa podľa nich ohradil voči pokusom vysťahovať Palestínčanov z Gazy.
Ak by Turecko prevzalo vedúci post v nepísanej islamskej koalícii podporovateľov Hamasu, znamenalo by to, že Izrael by ďalej čelil tomu istému protivníkovi, ktorého pomáhal financovať. A to napriek tomu, že Tel Aviv a Ankara našli spoločnú reč pri zvrhnutí sýrskeho prezidenta Bašára Asada v Sýrii.
Obnova Osmanskej ríše
Sunnitskí militanti pod vedením Hnutia za slobodu Veľkej Sýrie (HTS) na prelome novembra a decembra 2024 zvrhli Asadovu sekulárnu ľavicovú vládu. Bývalý prezident 8. decembra ráno utiekol z Damasku na ruskú leteckú základňu Humajmím, odkiaľ ho previezli do Moskvy.
Po zvrhnutí nastúpil na čelo krajiny vodca HTS a bývalý emir militantného Frontu an-Nusrá, ktorý sa zbavil svojho pseudonymu Abú Muhammad Džawlání a predstavil sa ako Ahmad Husajn Šará. To, že v jeho úspechu malo prsty hlavne Turecko, je akýmsi verejným tajomstvom, čo sa však ukázalo aj pri prestrelkách s Kurdmi na severovýchode krajiny z januára tohto roka.
Ankara sa totiž ako ašpirant na titul sunnitskej veľmoci s dlhoročnou históriou osmanskej nadvlády snažila oslabiť perzský šíitský pozemný koridor, ktorý sa tiahol od južného Iraku (Katá’ib Hizballáh) cez alavitskú Sýriu až po juh Libanonu (Hizballáh). O to isté išlo na blízkovýchodnom ihrisku aj Izraelu, hoci ten sa obával aj nastupujúcej sunnitskej vlády.
Tel Aviv preto už 10. decembra preventívne obsadil demilitarizovanú zónu na okupovaných Golanských výšinách, ktoré jednostranne anektoval v roku 1981, a v následných leteckých útokoch zničil najmenej 70 percent všetkých vojenských kapacít Sýrskej arabskej armády. Cieľmi boli najmä systémy protivzdušnej obrany, hypersonické rakety, no aj celé loďstvo.
HTS v novej vláde tvorí jadro premenovanej Sýrskej národnej armády, jej blízkymi spojencami sú však kmeňové milície združené v Arabskej kmeňovej armáde (ATA). Tá sa stala terčom hneď niekoľkých obvinení z vraždenia kresťanov, alavitov či drúzov, v januári zase spolupracovala pri dobýjaní severu Sýrie z rúk kurdských Sýrskych demokratických síl (SDF).
Počas preberania bezpečnostného aparátu od Kurdov však nastalo asi týždeň trvajúce vákuum, ktoré zrejme využili rodinní príslušníci teroristov z organizácie Islamský štát. Tých zadržiavali SDF s americkým požehnaním v táboroch Šaddádí či Al-Hol na severovýchode krajiny.
V tom istom čase sa vojská USA začali sťahovať zo Sýrie podobne ako ich európski spojenci – Británia, Francúzsko, Španielsko a Taliansko. Ich stiahnutie priznal Šará až po mesiaci. Na Antalyjskom diplomatickom fóre 17. apríla oznámil, že poslední americkí, britskí, francúzski i ruskí vojaci odišli zo sýrskych základní.
Ešte predtým sa však strhli ďalšie násilnosti medzi ortodoxnými kresťanmi a sunnitskými beduínmi v meste Sukajlábíja v západnej provincii Hamá. Občianskoprávna organizácia Etana Syria koncom marca upozornila na nárast sektárskeho násilia a odmietla závery vlády o „izolovanom“ incidente.
Spor nakoniec utíšili Zbor vnútornej bezpečnosti a Grécka pravoslávna cirkev v Sýrii, keď sprostredkovali dohodu o vzájomných kompenzáciách. Konflikt však nastal vzájomnými provokáciami na ulici, pričom prerástol do násilností vrátane podpaľovania cirkevných majetkov.
V polovici apríla sa opäť rozhoreli nepokoje aj na juhu Sýrie. Tamojšia drúzska komunita demonštrovala za nezávislosť regiónu okolo mesta Suwajdá, pričom okrem drúzskych vlajok rozvinuli aj niekoľko izraelských – táto nábožensko-etnická odnož Arabov sa čoraz viac spolieha na podporu Tel Avivu pri nadobúdaní nezávislosti.
Drúzovia a nové sýrske vládne sily sa dostali do konfliktov už v júli 2025. Do týchto prestreliek sa zapojilo izraelské letectvo, ktoré symbolicky ostreľovalo prezidentský palác v Damasku. Už vtedy založil duchovný vodca Hikmat al-Hidžrí separatistickú organizáciu Najvyšší právny výbor, ktorej cieľom je práve samostatnosť drúzov.
Bývalý izraelský minister Ajjúb Kará, ktorý je tiež drúz, preto vlani v septembri vyhlásil, že v Suwajde „vyhlásili samostatný drúzsky štát“. V prípade, že bude bezpečnostná situácia v Sýrii ďalej kolabovať, je tento scenár pravdepodobný. „Oslobodenie týchto dedín je bližšie než kedykoľvek predtým,“ poznamenala suwajdská národná garda.
Na druhej strane je otázne, či bude Izrael schopný podporiť drúzsku samostatnosť. V prípade, že Hamas na juhu dostane nové krytie alebo sa preskupí na severe s Hizballáhom, bude židovský štát nútený myslieť na vlastnú bezpečnosť.