Keď iránsky duchovný Rúholláh Chomejní 1. februára 1979 o 9.39 tamojšieho času prvýkrát po viac ako 14 rokoch opäť vstúpil na iránsku pôdu, urobil tak so silnou podporou politickej ľavice. Radikálneho šíitského duchovného podporili iránski aj európski ľavičiari.
Na prvý pohľad sa to zdá absurdné, keďže sám Karl Marx označil náboženstvo za ópium ľudu. V tom období to však bola práve ľavica, ktorá pomohla dostať k moci predmoderného islamského duchovného.
A táto absurdita nikdy celkom nezmizne. Naopak, tento vzorec je stále prítomný. Vidieť to v ľavicových skupinách, mimovládnych organizáciách, globálnych hnutiach, ako sú Queers for Palestine, a mnohých ďalších spojenectvách medzi ľavicovým a islamistickým aktivizmom.
Klerik preberá moc
Iránski ľavičiari, európski marxisti a západní intelektuáli pomohli v roku 1979 dostať k moci klerika, ktorý ich čoskoro začal prenasledovať, väzniť, mučiť alebo ich vyhnal do exilu. Iránska spisovateľka a ľavicová aktivistka Chahla Chafiqová neskôr túto katastrofu opísala ako akt politického sebaklamu. Podporovala revolúciu a nepriamo aj Chomejního. Až neskôr si uvedomila, ako zle ľavica pochopila ajatolláha.
Na Chomejního sa pozerala cez prizmu antiimperializmu. Keďže šach sa vnímal ako zástupca Západu, šíitský islamizmus sa mohol mylne považovať za ľudové povstanie. Práva žien, sekularizmus a individuálna sloboda boli odsunuté nabok a odmietnuté ako vedľajšie rozpory.
Rovnaký model pretrval do súčasnosti. Každý, kto považuje Západ – skratku pre liberálne, slobodné spoločnosti – za hlavného nepriateľa, bude považovať takmer každú silu za pokrokovú, pokiaľ bude vystupovať proti Amerike, Izraelu alebo liberalizmu samému osebe.
Chomejní ponúkal práve takúto rétoriku. Jeho Velájat-e fakíh, neskôr prijatá ako iránska štátna doktrína, už v roku 1970 poskytla ideologický plán pre islamskú republiku.
Foucaultových 13 esejí
Francúzsky filozof Michel Foucault ukazuje, ako veľmi sa európski intelektuáli mýlili v posúdení iránskeho ajatolláha – ak ho vôbec čítali. V tom období napísal 13 esejí o iránskej revolúcii. Menej sa zaujímal o Irán ako o štát, skôr o Irán ako o udalosť.
Hľadal a našiel revoltu, ktorá nezapadala do európskych príbehov o pokroku. Nebol to marxistický triedny boj ani liberálne reformné hnutie, ani antiklerikálna revolúcia podľa francúzskeho vzoru. Práve to ho fascinovalo. Foucault videl v Iráne možnosť uvažovať o dôstojnosti, spravodlivosti a slobode mimo intelektuálnej mapy európskeho osvietenstva.
Samotný Chomejní vyvrátil Foucaulta len o niekoľko mesiacov neskôr, keď prinútil ženy zahaliť sa, vyhnal ich z verejného života a ich odporcov nechal prenasledovať a zabíjať ich. Politickým lepidlom, ktoré drží pohromade koalície medzi ľavičiarmi a islamistami, nie je v konečnom dôsledku ani náklonnosť, ani žiadna forma racionality, ale dočasné spojenectvo z rozumu.
Foucaultov príklad ukazuje, prečo je každý pokus o racionálne vysvetlenie tohto spojenectva odsúdený na neúspech. Jeho jadrom je spoločné nepriateľstvo voči tretím stranám a čiastočne spoločná nenávisť. Radikálny ľavičiar a islamista sa nemusia zhodovať v otázkach žien, homosexuálov, náboženskej slobody alebo triednej politiky. Stačí, že sa dokážu zhodnúť na tom istom nepriateľovi.
Všetci proti Západu
Nepriateľmi sú vždy Západ, Izrael, kapitalizmus a najnovšie aj kolonializmus. Emmanuel Karagiannis a Clark McCauley, grécky a americký vedec, opísali a kriticky preskúmali túto konvergenciu ako červeno-zelenú alianciu.
Zelená v tomto prípade odkazuje na islam, ktorý sa tradične spája s touto farbou. Obe prostredia sa podľa týchto vedcov opierajú o široké rámcovanie antikolonializmu, antikapitalizmu a antiimperializmu. Výsledkom nie je koherentný svetonázor, ale dočasné spojenectvo proti spoločnému nepriateľovi, pričom jeho rozpory sa takpovediac odkladajú na obdobie po revolúcii.
Chahla Chafiqová vysvetľuje chybu z pohľadu mladých ľavičiarok v Iráne čiastočne tým, že ignorovali postavenie žien. Jej skupina vnímala feminizmus ako západný feminizmus, a to aj preto, že to bola skutočne myšlienka z nenávideného Západu. Ľavicové skupiny boli dôsledne protizápadne zamerané a feminizmus preto nepovažovali za niečo, čo by podporovali. Dnes hovorí, že to bola veľká chyba.
Poučenie sa stále nevyvodilo
Politická ľavica sa naďalej bráni poučeniu, pokiaľ ide o radikálny politický islam. Mohli by sme stráviť tisíce strán preberaním teoretických textov alebo sa jednoducho pozrieť na realitu.
Keď v roku 2015 a v nasledujúcich rokoch mesiac čo mesiac prúdili do Nemecka státisíce migrantov z islamských krajín, boli to predovšetkým ľavicové skupiny, ktoré skandovali „utečenci sú vítaní“ a zhromažďovali dobromyseľných, ale naivných ľudí do uvítacích výborov na železničných staniciach po celej krajine.
Zarážajúci počet z nich tvorili mladé ženy. Každý, kto sa v tom období pýtal na možné kultúrne konflikty, antisemitizmus, patriarchálne prostredie alebo islamistické sklony medzi utečencami, sa stal rýchlo podozrivým z toho, že robí prácu pre krajnú pravicu.
O desať rokov neskôr ukazuje realita prudký nárast islamistického násilia a kriminality namierenej proti kresťanskej a západnej kultúrnej identite hostiteľskej krajiny. Všade tam, kde liberálna alebo buržoázna západná kultúra hľadá verejný prejav, napríklad na ľudových slávnostiach alebo vianočných trhoch, sa predtým neznáme bezpečnostné normy stali súčasťou každodenného života.
Sú priamym dôsledkom veľkých islamistických útokov od Paríža a Bruselu po Nice a Berlín. V júli roku 2016 mala táto hrozba podobu masakra nákladným autom v Nice počas francúzskeho národného sviatku. Len o niekoľko mesiacov neskôr sa rovnaký vzor objavil pri útoku na vianočné trhy na berlínskom námestí Breitscheidplatz.
Odvtedy sa teroristická hrozba islamizmu v Európe nezmiernila. Radikálny politický islam nenávidí Západ a teraz proti nemu bojuje na uliciach a námestiach po celej Európe.
Potrasenie si rukou s vyslancom masového vraha
Súčasná politická ľavica sa od tejto reality odvracia a popiera súvislosť medzi migráciou a islamistickým násilím, pretože v migrantoch vidí najlepší prostriedok na postavenie sa proti nenávidenej západnej kultúre a civilizácii.
Rovnaký reflex sa objavuje aj v praktickej politike. Spolková ministerka kultúry v rokoch 2021 až 2025 a politička Zelených Claudia Rothová vzniesla ostré námietky proti obnoveniu biblických citátov na obnovenom berlínskom Mestskom paláci. Kresťanská symbolika vo verejnom priestore pre ňu predstavovala príliš veľký „nárok na moc“. V rámci takzvanej umeleckej akcie preto dokonca dala historický nápis na budove dočasne zakryť.
Hoci vláda, ktorej bola členkou, kládla veľký dôraz na „feministickú zahraničnú politiku“, tá istá politička nemala žiadny problém objaviť sa v Iráne so šatkou na hlave alebo nadšene potleskom privítať iránskeho veľvyslanca. K tomuto gestu došlo napriek iránskemu islamizmu, ktorý na každé presadzovanie ženských práv reaguje násilím a núti ženy a dievčatá nosiť zahalenú hlavu.
Rovnaký vzorec bolo vidieť aj pri škandále s antisemitizmom okolo kasselského podujatia Documenty, kontroverznej nemeckej výstavy umenia, ktorá sa dostala na titulné stránky novín v čase, keď mala práve Rothová politickú zodpovednosť za kultúru. Táto epizóda naznačila širší ľavicový zvyk pestovania antisemitizmu, ktorý sa opakovane popiera, ale latentne prejavuje.
Hnutie Queers for Palestine ukazuje, ako ďaleko môže zájsť rozpor medzi politickými požiadavkami a vybranými spojencami. Queer aktivisti, ktorí romantizujú islamistické organizácie, náboženskú vládu alebo Hamas ako oslobodzovacie hnutie, objímajú sily, ktoré by im odopreli práve tie slobody, o ktorých tvrdia, že ich obraňujú.
Politický islam, či už ho reprezentujú Hamas, iránski duchovní alebo salafistické skupiny, je otvorene nepriateľský voči sebaurčeniu homosexuálov. Člen tohto hnutia, ktorý by sa pod vládou Hamasu v Gaze priznal k svojej orientácii, by si v podstate podpísal vlastný rozsudok smrti. Naopak, na nenávidenom Západe môže svoje sexuálne a politické presvedčenie presadzovať slobodne a bez obáv o svoj život.
Najprv pomáhajú, potom ich zabijú
Napriek tomu islamisti zriedkakedy namietali proti ľavicovej podpore zo strany pre nich nenávideného Západu. Ajatolláh Chomejní nebol výnimkou. Strana Tudeh, iránska prosovietska komunistická strana, podporovala po páde šacha Chomejního nový islamský poriadok. V rokoch 1979 až 1983 sa táto strana tolerovala ako spojenec nového režimu.
Logika bola klasicky protiimperialistická. Keďže Chomejní sa postavil proti USA, šachovi a západnému vplyvu, strana Tudeh ho považovala za objektívne pokrokovú silu. Ajatolláh sa za túto lojalitu „odvďačil“ väznením, vraždami a mučením, ako ukazuje príklad Núreddína Kianúrího. Generálny tajomník strany Tudeh po roku 1979 pôvodne podporoval Chomejního, ale v roku 1983 bol zatknutý, mučený a prinútený k priznaniu v televízii [napríklad k sprisahaniu proti islamskej republike či k údajnej špionáži pre Sovietsky zväz, pozn. red.].
Jeho zlomené ruky, viditeľné počas vynúteného televízneho vystúpenia, sa stali symbolom zničenia strany. Islamistická „vďačnosť“ voči komunistickým spojencom neskôr nadobudla ešte vražednejšiu podobu: v roku 1988 bolo na Chomejního príkaz v Iráne zavraždených približne 2 800 až päťtisíc ľudí.
Logika v štýle Lenina
Ľavičiari v Iráne nikdy neverili, že Chomejní prinesie socializmus, tvrdí dnes spisovateľka Chahla Chafiqová. Bol pre nich len etapou na ceste k socialistickému štátu, ktorý chceli vybudovať. Stáli za ním, pretože stelesňoval protizápadný antiimperializmus.
Predpokladali, že sa nachvíľu ujme moci a potom zmizne, hovorí a opisuje chybu, ktorá sa vtedy stala a dodnes opakuje. Predstavovali si to ako prechodnú fázu, aká bola teoreticky opísaná počas ruskej revolúcie.
Nakoniec to bola skutočne tá istá logika, ktorú kedysi uplatnil Vladimir Iľjič Lenin, keď po revolúcii zlikvidoval trockistov. No v Iráne z toho vyšiel víťazne ajatolláh.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.