Peking však dlhodobo podporuje najmä Spojené arabské emiráty, ktoré sú hlavným vyjednávačom dohody o voľnom obchode medzi Čínou a Radou pre spoluprácu v Zálive, ktorá združuje šesticu arabských krajín na pobreží Perzského zálivu.
Z vojenského prekladiska v meste Urumči [hlavné mesto ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang, pozn. red.] za posledný týždeň najmenej dvakrát transportovali vojenský materiál pre Emiráty.
Protichodné návrhy mierovej dohody
V zmysle neoficiálnej politiky podpory oboch strán konfliktu však Čína podporuje aj Irán, pričom dlhodobo kupuje jeho ropu – tá prúdi na tankeroch práve cez Hormuzský prieliv, ktorý je v súčasnosti úplne uzavretý. Okrem zamínovania v réžii iránskych Revolučných gárd ho od 13. apríla blokuje aj americké námorníctvo.
V dôsledku tejto ekonomickej podpory sa Teherán nehodlá podriadiť americko-izraelskému tlaku a v prípade obnovenia bojových operácií sa zrejme vráti k obrane a eskalácii vojenskými prostriedkami.
Iránske ozbrojené sily stále operujú približne 70 percentami svojho raketového arzenálu, odhalil denník New York Times na základe hodnotení amerických tajných služieb. Trump a Hegseth pritom predtým opakovane tvrdili, že balistické odpaľovacie kapacity či námorníctvo ázijskej krajiny sú úplne zničené.
Uchovanie väčšej časti bojových kapacít však umožnilo Teheránu zopakovať svoje tvrdé požiadavky na uzavretie mierovej dohody. Keďže Washington a Tel Aviv zaútočili ako prví, islamská republika požaduje vojnové reparácie a zároveň uvoľnenie všetkých zmrazených aktív, zrušenie sankcií, prímerie na všetkých frontoch vrátane Libanonu a uznanie suverenity nad Hormuzom.
Biely dom podľa agentúry Fars News zopakoval päť svojich požiadaviek, ktoré sú takmer v celom rozsahu v opozícii voči tým iránskym. Kompenzácie za vojnové škody rezolútne odmietol, rovnako ako rozmrazenie zahraničných aktív.
Trumpova administratíva ďalej žiada, aby Irán vyviezol 400 kilogramov obohateného uránu do Spojených štátov s tým, že šiitská vláda si môže ponechať len jedno jadrové zariadenie v celej krajine. Americká vláda sa tiež odmietla zaručiť za trvalé prímerie.
Arabská vojna proti Perzii
Po viac ako dvoch mesiacoch od začiatku vojny sa prímerie stále javí ako nedosiahnuteľná méta. Svojou troškou k tomu prispeli aj arabské štáty Zálivu, ktoré sa podľa doterajších správ začali zapájať do vojny na strane USA a Izraela.
Najmä Spojené arabské emiráty, ktoré už v septembri 2020 podpísali Abrahámove dohody a ktoré na svojom území hostili izraelský protivzdušný systém Železná kupola, v posledných týždňoch vystupujú ako najpresvedčenejší spojenec.
Prezident Mohammad bin Zájid Al Nahján sa tesne po začiatku vojny obrátil na saudského korunného princa Muhammada bin Salmána a predstaviteľov Bahrajnu, Kuvajtu a Kataru, aby sa dohodli na spoločnej reakcii voči iránskym odvetným zásahom. Agentúru Bloomberg o tom informovali anonymné zdroje z Emirátov s tým, že ostatní lídri prezidentovu ponuku odmietli.
Len nedávno priniesol denník Wall Street Journal správu, že práve Emiráty sa potajomky zapájajú do bojových akcií proti Iránu, čo hovorca federálnej vlády odmietol. Krajina, ktorej formu vlády navrhoval Izrael pre Palestínčanov, už v apríli zaútočila na ostrov Lavan, tvrdil denník 11. mája.
Anonymní americkí aj iránski predstavitelia agentúre Reuters len o deň neskôr prezradili, že do útokov voči islamskej republike sa zapojila aj Saudská Arábia. Kráľovské letectvo údajne odpovedalo na vzdušné útoky Revolučných gárd, britská agentúra však nedokázala overiť miesta zásahov.
Letectvo monarchie aj susedného Kuvajtu tiež v priebehu vojny zasahovali proti irackým Silám ľudovej mobilizácie – šiitskej militantnej koalícii s podporou Teheránu. Irak sa pritom do médií naposledy dostal v čase, keď sa prevalilo, že Izrael zriadil najmenej dve utajené letecké základne na jeho území.
Armáda Bagdadu sa pritom stala terčom ostreľovania, keď v púšti na západe krajiny tieto základne takmer odhalila. Washington vtedy irackej vláde naznačil, aby izraelské zariadenia „nechali na pokoji“.
Zatiaľ nie je jasné, aký kontext naberie rozširujúca sa vojna. Iránska taktika však očividne vychádza, hoci takáto forma horizontálnej eskalácie zrejme nebola v záujme teokratickej vlády. No kým by etnická vojna medzi Arabmi a Peržanmi zachvátila časti Iránu obývané arabskou menšinou, náboženská šiitsko-sunnitská vojna by naopak ťažisko preniesla do východných saudských provincií a Bahrajnu.
Šiitskí Arabi totiž obývajú juhozápad Iránu, a hoci sú rovnakého vierovyznania ako teokratická vláda v Teheráne, ich etnická lojalita by v prípade vojny medzi národmi bola otázna.
K menšinovej vetve islamu sa však hlási väčšina obyvateľstva Bahrajnu a niektorých východných saudských provincií. V prípade, že by vojna nadobudla náboženský charakter, by tieto rozdiely mohli naopak vyústiť do nepokojov v arabských krajinách.
