Keď parlament na jeseň 2025 schválil novelu vodného zákona, vláda ju prezentovala ako významný krok na ochranu vodárenskej infraštruktúry a verejnej kontroly nad strategickým majetkom. Ministerstvo životného prostredia tvrdilo, že legislatíva má zabrániť odlivu financií z vodárenských spoločností a posilniť ochranu vodných zdrojov.
O necelý rok neskôr však Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) opäť upozorňuje na riziko, pred ktorým varoval už v minulosti. Na možnú skrytú privatizáciu vodárenského sektora, konkrétne vo Východoslovenskej vodárenskej spoločnosti (VVS).
Kontrolóri tentoraz hovoria ešte tvrdšie. Podľa predsedu NKÚ Ľubomíra Andrassyho sa viaceré samosprávy vzdali významnej časti svojho vplyvu na strategickú spoločnosť zabezpečujúcu dodávky pitnej vody pre takmer milión obyvateľov východného Slovenska, a to napriek tomu, že práve obce a mestá mali byť podľa pôvodnej filozofie transformácie vodární ich výlučnými vlastníkmi.
Čo novela priniesla
Novela vodného zákona vznikala v spolupráci ministerstva životného prostredia a NKÚ. Jej hlavným cieľom bolo obmedziť využívanie zdrojov vodárenských spoločností na aktivity nesúvisiace s ich základným poslaním, teda prevádzkou, obnovou a rozvojom vodárenskej infraštruktúry.
Envirorezort dnes argumentuje, že novela priniesla vyššiu ochranu vodárenského majetku a podporila princíp reinvestovania finančných zdrojov späť do infraštruktúry. Ministerstvo zároveň zdôrazňuje, že legislatíva mala plnú podporu NKÚ a predseda kontrolného úradu vystúpil v parlamente na jej podporu.
Štandardom oslovení poslanci Ján Ferenčák (nezaradený), Vladimír Ledecký (SaS), Igor Janckulík (KDH) prízvukujú, že najnovšie upozornenia NKÚ na možnú skrytú privatizáciu vodárenstva sú vážne a schválená novela vodného zákona ich nevyriešila.
Novela podľa nich síce upravila niektoré pravidlá fungovania vodárenských spoločností, no nezabránila procesom, ktoré umožňujú presuny akcionárskych práv a oslabovanie postavenia samospráv v spomínaných podnikoch.
Audit odhalil výrazný pokles majetku samospráv
Najnovšia kontrola NKÚ sa zamerala na hospodárenie 14 miest a obcí na východnom Slovensku v období rokov 2022 až 2025. Výsledky sú podľa kontrolórov alarmujúce.
Kontrolované samosprávy vlastnili spolu 632 671 akcií VVS v účtovnej hodnote 20,9 milióna eur. Počas sledovaného obdobia však previedli 632 656 akcií za približne 8,4 milióna eur, teda za cenu 13,28 eura za akciu, hoci ich menovitá hodnota bola 33 eur. Celková hodnota majetku samospráv sa tak znížila o približne 12,5 milióna eur.
Dôsledok bol ešte významnejší z pohľadu riadenia spoločnosti. Podiel kontrolovaných miest a obcí na základnom imaní VVS klesol z 9,04 percenta na prakticky nulových 0,0002 percenta. Po prevodoch im zostalo spolu iba 15 akcií.
Samosprávy za predané akcie nakúpili 20-ročné dlhopisy projektu „Voda spieva I“, ktorých emitentom je VVS. Kontrolný úrad upozorňuje, že tieto dlhopisy neobsahujú garanciu výnosov a obecní kontrolóri sa k transakciám vo väčšine prípadov vôbec nevyjadrili.
Práve tento model výmeny akcií za dlhopisy považujú kontrolóri za jadro problému.
Prečo kontrolóri hovoria o skrytej privatizácii
Pojem „skrytá privatizácia“ v tomto prípade neznamená priamy predaj vodární súkromnému investorovi. Predseda NKÚ však upozorňuje, že výmena akcií samospráv za dlhopisy vo VVS oslabuje vlastnícke aj rozhodovacie práva obcí. „Výmena akcií za dlhopisy v podniku, ktorý zodpovedá za kritickú infraštruktúru, je významným rizikom pre jeho možné ovládnutie úzkym vedením, manažmentom spoločnosti a naplnenie rizík spojených s možnou skrytou privatizáciou vodárenského segmentu, ktorý je pre rozvoj regiónov a život v nich podstatný,“ hodnotí Andrassy.
Podľa NKÚ sa samosprávy síce formálne nevzdali svojho postavenia vo vodárňach, no prišli o možnosť reálne ovplyvňovať ich smerovanie. Aj preto predseda kontrolórov zároveň poukazuje na rozpor medzi zákonnou zodpovednosťou obcí za zabezpečenie pitnej vody a ich obmedzenými právomocami pri rozhodovaní o vodárenskej spoločnosti.
Kontrolóri zároveň upozorňujú na ďalší problém. Vo všetkých 14 prípadoch mali obchodné verejné súťaže prakticky identické podmienky a v každej sa prihlásil iba jediný záujemca. Samosprávy si navyše nezabezpečili nezávislé ocenenie akcií a vychádzali z podkladov pripravených samotným emitentom. NKÚ preto spochybňuje, či išlo o skutočne transparentnú a konkurenčnú súťaž.
Poslanec Hlasu a člen dozornej rady VVS Robert Puci takéto tvrdenia o skrytej privatizácii odmieta. Pre Štandard argumentuje, že Východoslovenská vodárenská spoločnosť je od roku 2003 vo vlastníctve 769 miest a obcí a zákon neumožňuje, aby jej akcie vlastnili súkromné subjekty.
„Táto obecná vlastnícka štruktúra a zákonný zákaz vlastnenia akcií vo vodárenských spoločnostiach iným subjektom, ako sú de facto obce a štát, preto zabraňujú strate kontroly nad infraštruktúrou,“ vysvetľuje. Zároveň kritizuje Andrassyho a tvrdí, že jeho vyjadrenia nepovažuje za odborné a nestranné.
Politický spor pokračuje
Téma sa však medzičasom stala predmetom výrazného politického konfliktu. Opozícia upozorňuje na údajné prepojenia medzi vedením VVS a politikmi vládnej koalície.
Nezaradený poslanec Ján Ferenčák zdôrazňuje, že voda musí zostať pod verejnou kontrolou. V prípade VVS upozorňuje na zistenia NKÚ o oslabovaní vplyvu samospráv a využívaní financií na aktivity nesúvisiace s rozvojom infraštruktúry. Naznačuje tiež možné politické a personálne väzby koaličných poslancov v pozadí.
Poslanec SaS Vladimír Ledecký hovorí o podozrení zo skrytej privatizácie. Podľa neho systém umožňuje sústreďovanie akcií od samospráv do rúk jedného subjektu výmenou za finančnú kompenzáciu. Pripomína, že deklarovaným cieľom novely zákona bolo smerovať zisky späť do obnovy infraštruktúry, čo sa podľa neho nepodarilo naplniť.
Poslanec KDH Igor Janckulík poukazuje na základe správy kontrolórov na miliónové výdavky VVS na reklamu napriek zlému stavu časti infraštruktúry. Kritizuje aj predaj podielov samosprávami bez dostatočných informácií o dôsledkoch a podporuje otvorenie témy v parlamente s cieľom upozorniť na riziká oslabovania vplyvu obcí a miest vo vodárenských spoločnostiach.
Politici sa vo vyjadreniach pre Štandard zhodli, že silný lobing zabránil prijatiu prísnejších pravidiel, ktoré by proces výmeny akcií za dlhopisy zastavili.
Ministerstvo životného prostredia tieto tvrdenia odmieta. Zdôrazňuje, že schválená novela predstavuje významné posilnenie ochrany vodárenskej infraštruktúry a že kritici zákona často sami za legislatívu nehlasovali. Opozícia nehlasovala ani za to, aby mestá a obce mali povinnosť ponúkať akcie najskôr štátu a nemohli s nimi nijakým spôsobom narábať. Rezort zároveň podporuje ďalšie kroky smerujúce k preceňovaniu majetku vodárenských spoločností, hoci upozorňuje, že takýto proces by mohol viesť aj k rastu cien vodného a stočného.
Samosprávam chýba stanovisko envirorezortu
Zaujímavý pohľad na problematiku ukazuje aj Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS), ktoré očakáva, že do diskusie o možnej skrytej privatizácii vodárenského sektora aktívnejšie vstúpi ministerstvo životného prostredia. „Po opakovaných upozorneniach predsedu NKÚ Andrassyho nám stále chýba aj komplexné stanovisko rezortu, ktorý má túto agendu vo svojej pôsobnosti. Samosprávy by privítali, keby ministerstvo životného prostredia situáciu analyzovalo a verejne predstavilo vlastné odborné závery,“ hovorí pre Štandard zástupca ZMOS.
Podľa neho dnes verejnú debatu formujú najmä dva protichodné pohľady, a to stanoviská NKÚ a VVS. „Práve preto samosprávy očakávajú, že minister životného prostredia Tomáš Taraba poskytne jasné vysvetlenie a zaujme k celej problematike jednoznačný postoj. Zatiaľ sme akoby medzi dvoma mlynskými kolesami,“ konštatoval zástupca ZMOS s tým, že práve ministerstvo by malo byť autoritou, ktorá spor odborne vyhodnotí a prinesie do diskusie väčšiu mieru istoty.
Čo ukázal prvý rok po novele
Po roku od schválenia novely vodného zákona možno konštatovať, že legislatíva odstránila iba časť problémov, na ktoré upozorňovali kontrolóri. Zatiaľ čo vláda zdôrazňuje posilnenie ochrany vodárenského majetku a transparentnejšie pravidlá fungovania vodární, NKÚ tvrdí, že základné riziko zostalo zachované.
Podstata sporu totiž nespočíva iba v tom, ako vodárenské spoločnosti míňajú peniaze. Ide predovšetkým o otázku kontroly. Kto bude rozhodovať o investíciách, cenách, rozvoji infraštruktúry a smerovaní spoločností, ktoré spravujú jednu z najdôležitejších verejných služieb?
Najnovšia kontrola naznačuje, že viaceré samosprávy už časť tejto kontroly stratili. A práve preto NKÚ opäť používa silné varovanie pred „možnou skrytou privatizáciou“. Nie preto, že by voda prestala byť verejným statkom, ale preto, že rozhodovanie o nej sa môže postupne vzďaľovať od miest a obcí, ktorým štát pred 20 rokmi zveril zodpovednosť za jej správu.