Efektívnejšie využívanie Environmentálneho fondu a zvýšenie kompenzácií pre energeticky náročné podniky patria medzi najvýraznejšie opatrenia, ktoré vláda zaradila do svojho prorastového balíka. Kabinet tým reaguje na dlhodobé výhrady priemyslu voči vysokým cenám energií, rastúcim nákladom spojeným s emisnými povolenkami a zhoršujúcej sa konkurencieschopnosti slovenských výrobcov.
Pritom nejde o vytváranie úplne nového podporného mechanizmu. Kompenzácie nepriamych nákladov oxidu uhličitého patria medzi nástroje, ktoré európska legislatíva umožňuje členským štátom využívať už dlhé roky. Kým viaceré priemyselné ekonomiky EÚ vracali časť výnosov z emisných povoleniek späť do podnikov priebežne, Slovensko tento priestor využívalo podstatne opatrnejšie.
Aj preto sa dnes reforma Envirofondu prezentuje ako súčasť prorastovej politiky, hoci v mnohých krajinách ide už o štandardnú súčasť podpory priemyselnej konkurencieschopnosti.
Práve na tento rozpor upozorňuje najnovšia analýza Kompas 500, ktorú vypracovala analytička Klubu 500 Diana Motúzová. Podľa nej sa Slovensko ocitlo v situácii, keď disponuje historicky najvyššími príjmami z emisných povoleniek, no ich návrat späť do ekonomiky zaostáva za väčšinou porovnateľných krajín Európskej únie.
Takmer dve miliardy na papieri
Podľa údajov Environmentálneho fondu sa ku koncu roka 2025 na jeho účtoch nachádzalo približne 1,98 miliardy eur. Z toho až 1,88 miliardy eur predstavovali kumulované výnosy z predaja emisných povoleniek. Približne 95 percent všetkých zdrojov fondu tak tvorili práve príjmy z európskeho systému obchodovania s emisiami (EU ETS).
Z pohľadu historického vývoja ide o bezprecedentný rast. Ešte v roku 2018 disponoval Envirofond sumou približne 549 miliónov eur. Za sedem rokov sa objem jeho zdrojov zvýšil takmer štvornásobne. Samotné výnosy z emisných povoleniek vzrástli zo 429 miliónov eur na 1,88 miliardy eur.
Práve tieto čísla stoja v centre argumentácie Diany Motúzovej. Podľa jej analýzy totiž vzniká zásadná otázka, či sú tieto prostriedky využívané v súlade s pôvodným účelom európskeho systému emisných kvót. Ten totiž nevznikol len ako nástroj na znižovanie emisií, ale aj ako mechanizmus, ktorý má členským štátom pomôcť financovať transformáciu ekonomiky a zmierňovať negatívne vplyvy na priemysel.
Európska komisia upozorňuje na nesúlad
Na problém neupozorňujú iba domáci analytici a podnikatelia. Európska komisia vo svojej Správe o Slovensku 2026 konštatovala pretrvávajúci nesúlad medzi príjmami z emisných povoleniek a výdavkami na opatrenia súvisiace s klimatickou transformáciou. Podľa Komisie to odráža nízku mieru čerpania zdrojov a ich obmedzený návrat do ekonomiky.
Dáta za rok 2025 tento obraz podporujú. Čisté príjmy Environmentálneho fondu dosiahli 434 miliónov eur, pričom len predaj emisných kvót priniesol takmer 270 miliónov eur. Výdavky bez započítania Modernizačného fondu sa pritom pohybovali približne na úrovni 270 miliónov eur. Fond tak opäť skončil s výrazným prebytkom hospodárenia. Podstatnejšia ako výška zostatku je však otázka, kam tieto peniaze smerujú.
Slovensko využíva len zlomok možností
V analýze Motúzová poukazuje na fakt, že najvýraznejší rozdiel oproti ostatným štátom EÚ vidno pri kompenzáciách nepriamych nákladov CO₂ pre energeticky náročné podniky. Ide o schému, ktorú Európska únia považuje za legitímny nástroj ochrany konkurencieschopnosti priemyslu a prevencie takzvaného úniku uhlíka, teda presunu výroby mimo Európy.
Európske pravidlá umožňujú členským štátom použiť na tieto kompenzácie až 25 percent výnosov z dražieb emisných povoleniek. Slovenská vláda sa však v minuloročnom uznesení rozhodla, že v rokoch 2026 až 2028 bude na tento účel smerovať iba približne 11 percent výnosov.
Rozdiel je viditeľný aj v konkrétnych číslach. V roku 2024 dosiahli príjmy Envirofondu z obchodovania s emisnými kvótami 269,6 milióna eur. Kompenzácie predstavovali iba 35,5 milióna eur, teda niečo viac ako 13 percent. Na porovnanie, vo Francúzsku smerovalo na kompenzácie 44 percent výnosov, v Belgicku 33 percent a v Nemecku 31 percent.
Osobitne zaujímavé sú podľa analýzy prípady Luxemburska a Nórska, ktoré vyplatili podnikom dokonca viac, než v danom roku získali z aukcií emisných povoleniek.
Slovensko zaostáva aj medzi krajinami V4
Motúzová upozorňuje, že slovenské podniky sa neporovnávajú len so západnou Európou, ale predovšetkým so svojimi bezprostrednými konkurentmi v regióne. Zatiaľ čo slovenský priemysel dlhodobo kritizuje domáci Envirofond za to, že do kompenzácií nepriamych nákladov CO2 vracia len zlomok možných príjmov (v niektorých rokoch len na úrovni okolo 1 až 2 percent), naši susedia z Vyšehradskej štvorky (V4) využívajú európske pravidlá štátnej pomoci na ochranu svojho priemyslu oveľa agresívnejšie.
Na tento rozdiel dlhodobo upozorňujú aj slovenské podniky. Generálny riaditeľ Slovalca Milan Veselý pre Štandard povedal, že viaceré krajiny s podobnou priemyselnou štruktúrou využívajú výnosy z emisných povoleniek na podporu energeticky náročných podnikov podstatne intenzívnejšie než Slovensko. Podľa neho sa práve nedostatočné využívanie týchto zdrojov podpísalo pod zhoršovanie konkurencieschopnosti časti slovenského priemyslu.
„Táto vláda pochopila, že tie peniaze v Envirofonde treba použiť na to, aby priemysel mohol prežiť,“ hovorí. Verí však, že pripravované zmeny by mohli byť natoľko významné, aby vytvorili podmienky na možný reštart výroby hliníka v Slovalcu, zlepšenie situácie v OFZ či ďalších podnikoch zaradených do schémy kompenzácií nepriamych nákladov CO₂.
Šéf Slovalca zároveň potvrdil argument, ktorý sa objavuje aj v analýze Kompas 500. Podľa neho sa Slovensko dlhé roky správalo odlišne od viacerých priemyselných krajín Európy, ktoré časť výnosov z emisných povoleniek vracajú späť podnikom. „Mnohé štáty s podobným priemyslom, ako máme my, tieto peniaze na tento účel používajú,“ upozorňuje.
Česko pritom dlhodobo využíva maximálny legislatívne povolený limit 25 percent výnosov z emisných povoleniek. Poľsko považuje kompenzačný mechanizmus za strategický nástroj ochrany svojho priemyslu a pohybuje sa na podobnej úrovni. Maďarsko využíva schému štátnej pomoci ako súčasť politiky prilákania a udržania veľkých priemyselných investorov.
Výsledkom je situácia, v ktorej slovenské firmy čelia podobným alebo dokonca vyšším nákladom, no dostávajú výrazne nižšiu podporu. Podľa zástupcov priemyslu sa tak časť výnosov z emisných povoleniek mení skôr na nástroj konsolidácie verejných financií než na nástroj podpory transformácie ekonomiky.
Taraba: Dve miliardy sú účtovná fikcia
Do tejto debaty však vstupuje ďalší rozmer. Minister životného prostredia Tomáš Taraba odmieta interpretáciu, podľa ktorej má Envirofond k dispozícii dve miliardy eur voľných zdrojov.
„Každý, kto tomu rozumie, vie, že žiadne takmer dve miliardy na účte Envirofondu nie sú,“ reaguje pre Štandard. Podľa ministra ide o kumulatívny účtovný výsledok od začiatku fungovania fondu, nie o reálnu disponibilnú hotovosť. Časť výnosov z emisných povoleniek totiž štát v minulosti využíval na krytie rozpočtových potrieb.
Podobný pohľad prezentuje aj opozičný poslanec SaS Karol Galek. Ten tvrdí, že Envirofond bol dlhodobo využívaný ako nástroj na zlepšovanie rozpočtových ukazovateľov štátu a tento model nevznikol až za súčasnej vlády. Podľa neho ho prevzali aj vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera. „Na papieri máte tie peniaze, ale tým, že to bola iba bilančná suma, tak niekde tie peniaze na druhej strane odišli,“ vysvetľuje.
Keď sa ekonomický problém mení na existenčný
Zatiaľ čo politici diskutujú o metodike a rozpočtových pravidlách, časť priemyslu už rieši existenčné otázky. Výroba hliníka v Slovalcu bola zastavená, spoločnosť OFZ ukončila prevádzku a ďalšie energeticky náročné podniky upozorňujú na stratu konkurencieschopnosti.
Aj preto minister Taraba hovorí o potrebe výrazne zvýšiť objem kompenzácií. Kým v minulosti sa pohybovali približne medzi 35 a 50 miliónmi eur ročne, podľa jeho odhadov by podpora priemyslu mala dosiahnuť približne 100 miliónov eur ročne. Samotné obnovenie výroby v Slovalcu by si podľa ministra vyžiadalo približne 40 miliónov eur ročne.
Fond je v skutočnosti sporom o budúcnosť ekonomiky
Analýza Diany Motúzovej presahuje rámec hospodárenia jednej verejnej inštitúcie. V skutočnosti otvára širšiu otázku, ktorá bude pre Slovensko čoraz dôležitejšia: ako financovať zelenú transformáciu bez toho, aby sa z nej stala transformácia na ekonomiku s menším priemyslom.
Ak má klimatická politika zostať ekonomicky udržateľná, musí podľa autorky vytvárať priestor aj na zachovanie konkurencieschopnosti podnikov, pracovných miest a investícií. V opačnom prípade môže Európa síce znižovať emisie na svojom území, no zároveň strácať výrobu v prospech krajín s nižšími environmentálnymi nárokmi.
Emisné miliardy sa nestali len technickou debatou o Envirofonde. Stali sa testom toho, či Slovensko dokáže premeniť výnosy z klimatickej politiky na nástroj modernizácie ekonomiky, alebo zostanú predovšetkým súčasťou rozpočtovej matematiky štátu.