Svätý apoštol Pavol píše Timotejovi aj tieto slová: „Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou. Lebo príde čas, keď neznesú pravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši. Odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam“ (2 Tim 4, 2 – 4).
Tieto slová by sa dali aplikovať na čokoľvek. Každá doba má svoje bláznovstvá a falošných kazateľov, ktorí nám šteklia uši alebo nám so všetkou vážnosťou predkladajú bájky, ktoré sú naoko pekné, ale vo výsledku vedú aj tak iba k beznádeji.
Všímam si taký fenomén: istý typ únavy z ustálených a zaužívaných vecí. Ak to môžem povedať tak zjednodušene, ide o únavu z obradov a obradnosti, únavu zo sviatočnej chvíle.
Mňa samého hlavne v mladosti prepadávali kacírske myšlienky lenivca a pýtal som sa, načo je dobré toto a načo je dobré tamto. Načo robiť také „caviky“ a „veľa kriku pre nič“, veď sa to dá všetko urobiť jednoducho, bez ceremónií a patetických rečí, pokojne aj v teplákoch, načo sa parádiť. Podstatné je predsa to, čo má človek v srdci.
