Prokuratúra viní obžalovaných zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, z korupčných trestných činov, zo zneužívania právomoci verejného činiteľa a z ďalších trestných činov.

Podstata obžaloby spočíva v tvrdení, že obžalovaní tvorili zločineckú skupinu v polícii a iných štátnych orgánoch, ktorá slúžila na ochranu vybraných spriaznených osôb a diskreditáciu nepohodlných osôb.

Obžalovaní vinu odmietajú, hovoria o zaujatosti vyšetrovateľov a nepoužiteľnosti dôkazov, ale aj o nedostatočne vymedzených skutkoch v obžalobe, proti ktorým sa nevedia adekvátne brániť.

Výhodné benefity pre Bernarda Slobodníka

V rámci tejto skupiny údajne pôsobil aj exšéf finančnej polície Bernard Slobodník, ktorý sa rozhodol spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a usvedčovať iné osoby.

Svojou rovnako rozsiahlou korupciou za viac ako stotisíc eur, ku ktorej sa sám priznal, dosiahol neuveriteľné zníženie trestu iba preto, že mu prokurátor ako kajúcnikovi veľkoryso rozdelil jeho skutky tak, aby za každý zvlášť mohol byť uložený podmienečný trest.

V iných, oveľa miernejších prípadoch sa takáto činnosť posudzovala v celom kontexte a boli ukladané nepodmienečné tresty.

Pri takýchto skutkových okolnostiach pôsobí udelenie podmienečného trestu aj s ohľadom na obdobné prípady ako výsmech všeobecným politickým a mediálnym tvrdeniam o potrebe boja s korupciou. Slobodník tak svoj trest dosiahol vďaka spolupráci a mimoriadnej kreativite prokuratúry pri rozdeľovaní trestných činov na menšie skutky.

Okrem výhody v podobe podmienečného trestu boli Slobodníkovi vďaka svedectvám proti iným obvineným v korupčných kauzách zastavené alebo podmienečne zastavené iné trestné stíhania a zároveň je obžalovaný v kauze Očistec.

V rámci svojich výpovedí už stihol potvrdiť aj policajnú manipuláciu v aktuálne vedených trestných konaniach. Napríklad vo svojej výpovedi potvrdil, že nikdy nevypovedal tak, ako to neskôr prezentovala polícia vo sfalšovanej zápisnici. Vypovedal o fiktívnych zápisniciach na polícii s obsahom, ktorý nikdy netvrdil v danej podobe.

Jeho výpoveď otvorila otázku, kto pri téme zákonného postupu pri kajúcnikoch klame – Slobodník alebo polícia?

Slobodníkove podmienky pred súdom

Okrem spochybnenia vyšetrovaní zo strany polície sa postaral aj o ďalšiu právnu novinku. Na hlavnom pojednávaní v Očistci v pozícii spolupracujúceho obvineného totiž odmietol urobiť vyhlásenie o vine pri piatich skutkoch a iba v jednom zo šiestich skutkov hovorí o svojej nevine. V minulosti sa ku skutkom, ku ktorým sa odmietol vyjadriť, priznal.

Obhajca Slobodníka Peter Kubina tvrdí, že tak kajúcnik urobil z dôvodu opakovaných zmien trestných kódexov a „nestability zákonov“. Advokát tento postup vykresľuje ako procesnú taktiku pre prípad, že by sa prijala legislatíva, ktorá by mohla mať za následok „neprihliadanie na výpoveď Slobodníka“.

Slobodník sa tak zdržal podstatného vyhlásenia aj s odôvodnením, že nechce, aby bol odsúdený sám a ostatní boli oslobodení spod obžaloby. Advokát Kubina tento postup pred súdom označil za „procesnú obranu“.

Ako kajúcnik tak vlastne chce dosiahnuť odsúdenie spoluobžalovaných a až pri tejto istote urobí vyhlásenie o vine. Pokiaľ nebude mať túto istotu, neurobí to, čo od neho zákon vyžaduje, a zrejme bude čakať na „ustálenie legislatívnej činnosti vlády“.

Veľmi ťažké by bolo možné nájsť čo i len podobný postup pri kajúcnikovi v Slovenskej republike, ktorý by svoje svedectvo podmieňoval akousi zárukou potrestania aj iných, „aby neostal s trestom osamote“.

V minulosti sa ku skutkom, ktoré sú mu kladené za vinu, priznal. Teraz odmieta urobiť vyhlásenie o vine so zjavným kalkulom – ak mám byť odsúdený ja, tak aj všetci, ktorých usvedčujem.

Takýto postup však zákon pri spolupracujúcej osobe nepozná.

Slobodníkove šachy so spravodlivosťou

Kajúcnik sa prizná ku skutkom a opíše všetky okolnosti svojej trestnej činnosti, prípadne aj ďalších osôb. Ak človek tvrdí, že skutok spáchal, má priznať vlastnú vinu a znášať následok. Ak skutok spáchal spolu s inými, má povedať, kto mu pomohol, kto ho naviedol alebo kto konal spolu s ním.

Zákon nepozná postup – priznám sa, len ak nebudem odsúdený ako jediný, prípadne ak budem mať istotu, že sa nebude meniť právna úprava kajúcnikov.

Z daného postupu je celkom zrejmý účelový postup Slobodníka, podobne ako v minulosti. Priznal sa a usvedčoval iných len vtedy, keď mu boli udelené mimoriadne nízke podmienečné tresty a zastavené iné trestné stíhania.

V Očistci kalkuluje opäť. Nechce prevziať zodpovednosť za svoje skutky, ak nebude vyvodená zodpovednosť voči iným. To výrazne narúša aj jeho dôveryhodnosť a motiváciu vypovedať voči iným v celom procese.

Ako môže byť dôveryhodný v usvedčovaní iných osôb, ak svoje svedectvo typu „toto som urobil a boli v tom zapojené aj tieto osoby“ podmieňuje ich odsúdením, inak odmietne urobiť vyhlásenie o svojej vine?

Tento postup naznačuje jeho silnú motiváciu konať tak, že má vlastný záujem na výsledku konania. To je pri kajúcnikoch vždy problém vierohodnosti a v tomto smere zrejme bude jeho výpoveď vyhodnocovať aj súd.

Podmienka nemennej právnej úpravy ako novinka kajúcnikov

Samostatnou rovinou „procesnej obrany“ Slobodníka je tvrdenie, že vzhľadom na meniace sa zákony v oblasti úpravy kajúcnikov si radšej zvolil poprieť vlastné priznania z minulosti.

Opäť ide o novinku, pri ktorej má Slobodník zrejme snahu dosiahnuť stav, v ktorom mu bude zákonodarca absolútne garantovať nemenný stav legislatívy počas celého volebného obdobia, iba aby on ako obžalovaný mohol urobiť vyhlásenie o svojej vine pred súdom.

Bývalá ministerka spravodlivosti Mária Kolíková v tomto smere chápe Slobodníka s tým, že kajúcnik „má vedieť, čo ho na konci procesu čaká, pravidlá sa nemôžu počas procesu meniť“.

Slobodník či Kolíková zrejme nepostrehli, že aj aktuálna novela o kajúcnikoch hovorí o potrebe vypovedať pravdu zo strany spolupracujúcich osôb a nič nezamlčať, hlavne o vlastnej trestnej činnosti.

V novele nie je žiadna zmienka o zhoršení postavenia kajúcnikov, ale ide o precizovanie úpravy (ktorú navrhli členovia Súdnej rady SR podľa vzoru Českej republiky) tak, aby kajúcnici nemohli uzatvárať pochybné dohody s prokuratúrou výmenou za vlastnú beztrestnosť. Pri Slobodníkovi je tak zrejmé, prečo sa novej úpravy obáva.

Právna prax zrejme ešte nepozná prípad, akým je vec Slobodníka a jeho nových podmienok vo vzťahu k zákonodarnej iniciatíve poslancov. Aj preto bude mimoriadne zaujímavé sledovať, ako sa k tejto podmienke postavia súdy, prípadne Národná rada SR.

Nie je zrejmé, či Slobodníkovi bude postačovať čestné vyhlásenie o nemennosti právneho stavu od každého poslanca osobitne alebo bude požadovať iné záväzné formy garancie od vlády Slovenskej republiky ako celku.

Kajúcnik Slobodník má skutočne mimoriadne nároky, no z jeho minulosti a mimoriadne ústretového prístupu prokuratúry možno badať, prečo si osoba odsúdená za korupciu vôbec dovolí klásť podobné podmienky.

Bernard Slobodník vhodne vykšeftoval nízke až žiadne tresty za svoju korupčnú činnosť v minulosti. Následne vypovedá o policajnej manipulácii, pri ktorej boli falšované zápisnice o jeho výsluchu. Obe skutočnosti spochybňujú zákonnosť prípadov, v ktorých vystupuje, a dôveryhodnosť jeho samého.

Práve preto je potrebná precízna úprava kajúcnikov. Odsúdení zločinci majú vypovedať pravdu a nepodmieňovať výpovede rôznymi benefitmi či odsúdeniami iných. Takto nevyzerá spravodlivý proces, takto vyzerá obchod so spravodlivosťou.