Neuveriteľne hulvátske správanie poslancov Národnej rady SR počas pléna – vulgarizmy Igora Matoviča, piskot poslancov Progresívneho Slovenska alebo lietajúce plastové fľaše a spev – mediálne zatienili schválenú novelu Trestného zákona. Atmosféra v parlamente, pripomínajúca štvrtú cenovú skupinu, bola totiž reakciou na zmeny, ktoré budú mať zásadný vplyv na spoločnosť v oblasti trestného práva.
Poslanci schválili úpravu takzvaného horalkového zákona, podľa ktorej bude opäť za opakované drobné krádeže hroziť trest odňatia slobody, tak ako kedysi. Okrem iného v rámci tejto legislatívnej úpravy dodali zákonodarcovia na ústavnoprávnom výbore aj zmenu Trestného poriadku, ktorá sa týka postavenia spolupracujúcich obvinených, ľudovo nazývaných kajúcnikov.
Kajúcnici už nebudú môcť klamať
Trestný poriadok by mal byť rozšírený o ustanovenie, podľa ktorého „za dôkaz získaný prostredníctvom poskytnutia nezákonného benefitu, ktorý sa nesmie v konaní použiť podľa odseku 5 Trestného poriadku, sa považuje aj dôkaz získaný od osoby, ktorej bol poskytnutý benefit a ktorá v akomkoľvek trestnom konaní nevypovedala pravdivo o podstatných skutočnostiach alebo neuviedla vo svojej výpovedi všetky podstatné skutočnosti“.
Zjednodušene povedané, v trestnom konaní bude výpoveď kajúcnika nepoužiteľná, ak sa preukáže, že niekedy klamal alebo nepovedal všetko podstatné vo svojej výpovedi. Ide o rozšírenie nepoužiteľných dôkazov v trestnom konaní, ktoré už dnes pozná zákon.
O tom, že túto oblasť je potrebné legislatívne upraviť, svedčí aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v oblasti benefitov pre kajúcnikov, podľa ktorého súd nevyhodnocuje zákonnosť či primeranosť benefitov takýchto osôb. Zákonnosť dôkazov v trestnom konaní by pritom mala byť nosným pilierom celého procesu.
Vágna formulácia a výhrady odborníkov
Zásadným problémom novej schválenej úpravy je jej vágna formulácia, ako aj technická vykonateľnosť v praxi.
Proti tejto úprave sa postavili generálny prokurátor Maroš Žilinka, ktorý ju považuje za škodlivú, ako aj 152 prokurátorov a odborníci, medzi ktorých patria predstavitelia odbornej obce, ako napríklad vedúci Katedry trestného práva Univerzity Komenského Jozef Čentéš alebo sudca Peter Šamko.
Nosná myšlienka celej úpravy by bola pre trestné konanie ako také prínosná. Kajúcnik, ako osoba, ktorá sa podieľala na trestnej činnosti, má mimoriadny dôvod klamať alebo prispôsobovať si svoje výpovede tak, aby dosiahol prospech, ba až beztrestnosť za svoju trestnú činnosť.
Zneužívanie inštitútu spolupracujúceho obvineného bolo zásadne kritizované najmä počas bývalých vlád, keď kajúcnici dostávali za rozsiahlu korupciu alebo inú závažnú trestnú činnosť podmienečné alebo peňažné tresty a niektorí dodnes vôbec neboli akýmkoľvek spôsobom potrestaní.
Univerzálni kajúcnici a ich neuveriteľné výhody
Univerzálny svedok, bývalý sudca Vladimír Sklenka, spustil akcie Búrka a Víchrica, ktoré sa napokon rozpadli. Sám sa priznal k úplatkom vo výške 200-tisíc eur, no bol odsúdený „iba“ na podmienku a peňažný trest. Mnohé jeho výpovede sa ukázali ako nepresvedčivé či dokonca nepravdivé, a sudcom, ktorých usvedčoval, postupne padajú obvinenia postavené na jeho tvrdeniach.
Ďalším príkladom „výhodného obchodu“ so spravodlivosťou je František Imrecze, ktorý za svoju rozsiahlu korupčnú trestnú činnosť (vrátane organizovania korupcie) a množstvo obvinení dosiahol výmenou za svoje svedectvá nielen peňažný trest a „podmienku“, ale aj zrušenie siedmich obvinení.
Bernard Slobodník svojou rovnako rozsiahlou korupciou v stovkách tisíc eur, ku ktorej sa sám priznal, dosiahol neuveriteľné zníženie trestu iba preto, že mu prokurátor ako kajúcnikovi veľkoryso rozdelil jeho skutky tak, aby za každý zvlášť mohol byť uložený podmienečný trest. V iných, oveľa miernejších prípadoch, sa takáto činnosť posudzovala v celom kontexte a boli ukladané nepodmienečné tresty.
Za najlepší „obchod“ s orgánmi spravodlivosti možno označiť dohody Ľudovíta Makóa s prokuratúrou, vďaka ktorým doposiaľ nebol odsúdený za žiadny z trestných činov, ktoré mu boli alebo ešte stále sú kladené za vinu. Namiesto toho dostala v roku 2022 firma SBS Lama, ktorá sa s Makóom spája, zákazky na Slovenskej pošte za 11 miliónov eur.
Zoznam podobných spolupracujúcich osôb je, samozrejme, oveľa dlhší. Pri daných benefitoch, bez ktorých by všetkým vyššie uvedeným kajúcnikom hrozilo dlhoročné väzenie, je skutočne namieste hovoriť o potrebe precíznej úpravy problematiky kajúcnikov.
Súdy opakovane hovoria o potrebe preverovať výpovede
Judikatúra vnútroštátnych súdov, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva, hovorí, že v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových a nepravdivých výpovedí ukladajú ustanovenia Trestného poriadku súdom povinnosť dôsledne preveriť hodnovernosť a kvalitu takto podaných svedectiev, ktorých prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého procesu (rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 758/2016).
Európsky súd pre ľudské práva opakovane konštatoval, že výpovede kajúcnikov musia byť prísne preverované. Takéto svedectvá je potrebné posudzovať s mimoriadnou opatrnosťou, pretože osoby, ktoré čelili obvineniam, majú často vlastný záujem na zmiernení trestu, čo môže ovplyvniť ich výpovede.
Ak sa preukáže, že kajúcnik má z poskytnutých informácií neprimerané výhody, ako napríklad beztrestnosť alebo nízke tresty, môže to viesť až k nepoužiteľnosti jeho svedectva voči iným. V prípade Adamčo proti SR súd dokonca konštatoval, že kajúcnik dostal beztrestnosť za vraždu výmenou za svoje svedectvo.
Súdna prax teda kladie vysoké nároky na preverovanie výpovedí spolupracujúcich obvinených. V prípade nedávno prijatej novely nejde o žiadnu „účelovú legislatívu písanú v prospech obvinených a mafie“, ako to tvrdia niektorí politici. Ide o pretavenie požiadaviek konštantnej súdnej praxe do zákonnej podoby.
Sudca Šamko vidí mnohé praktické problémy
Problémom v danom prípade je však vágna formulácia, ktorá môže znamenať až jej praktickú nevykonateľnosť.
Z hľadiska odborných výhrad možno spomenúť názor sudcu Krajského súdu v Bratislave Petra Šamka, ktorý dlhodobo kritizuje inštitút kajúcnikov v tom smere, že k takýmto výpovediam je potrebné pristupovať opatrne a nemožno slepo veriť všetkému, čo spolupracujúci obvinený povie.
Sudca Šamko poukázal pri novej právnej úprave na problém, kto a ako vlastne bude vyhodnocovať, či kajúcnik klame. Druhým problémom je, na základe čoho bude možné konštatovať, že kajúcnik skutočne klame.
Nie je totiž jasné, či je potrebné súdne rozhodnutie o tom, že kajúcnik klamal, alebo či tento záver má „vyniesť“ v trestnom konaní dozorový prokurátor alebo sudca, prípadne má na tento rozpor upozorniť obhajoba. Sudca Šamko hovorí o praktickej nemožnosti tieto fakty zisťovať, ak ide o staršie konania, v ktorých kajúcnik vystupoval.
Druhý problém vidí sudca Šamko v tom, že zákon hovorí o „akomkoľvek konaní“, v ktorom mal kajúcnik klamať. Podľa jeho názoru je sporné, či sa to vzťahuje na postavenie kajúcnika ako svedka, kde nesmie klamať, alebo aj na jeho postavenie obvineného, kde zákon výslovne predpokladá jeho klamstvo.
Tretím problémom z pohľadu sudcu je neuvedené časové rozpätie, teda do akej doby je možné zájsť pri „preverovaní“ výpovede danej osoby. Ak kajúcnik klamal pred desiatimi rokmi v inej veci, má prokurátor lustrovať všetky staré spisy a jeho súčasná výpoveď sa má považovať za nepoužiteľnú? Takúto požiadavku zákonodarcu označil Šamko za nereálnu a dodal, že dôveryhodnosť sa posudzuje v každom konaní špecificky.
Vzhľadom na mnohé právne nejasnosti vyzval sudca Šamko, rovnako ako mnohí iní, aby prezident Peter Pellegrini zákon nepodpísal.
Bez vhodnej úpravy vyhrá nezákonnosť
Tieto a mnohé iné nedostatky v praxi ukazujú, ako môže aj jedna nepremyslená veta v zákone spôsobiť masívne problémy pri riešení problematiky benefitov pre kajúcnikov.
Nie je zrejmé, prečo sa zákonodarca neobmedzil na formuláciu (pri zohľadnení požiadaviek určitosti a presnosti právnej normy), pri ktorej by bolo jasné, že kajúcnik nemôže klamať v skutkovo totožnej veci v pozícii, v ktorej to zákon neumožňuje.
Ak osoba uvádza rozdielne verzie udalostí v inom procesnom postavení, tie možno porovnať s jeho neskoršími výpoveďami a samotná vierohodnosť danej osoby je následne na hodnotení sudcu.
Kajúcnici zažívali zlaté časy najmä počas bývalých vlád, keď sa tento inštitút vyslovene zneužíval – nielen z pohľadu benefitov, ktoré iní nemajú, ale aj z pohľadu súdov či prokuratúry, ktoré zastavovali trestné konania spustené na základe ich tvrdení. Obrovské prešľapy neboli ojedinelé ani v minulosti pri hrubokrkej mafii, kde mnohí mafiáni dodnes chodia po slobode, hoci sa podieľali aj na vraždách.
Z hľadiska množstva produkovaných kajúcnikov v krátkom časovom horizonte, ktorých svedectvá sú skôr nedôveryhodné než odhaľujúce skutočné zločiny (napríklad Vladimír Sklenka) a ktorí dostali smiešne nízke alebo žiadne tresty, hoci preukázateľne páchali rozsiahlu trestnú činnosť, sú roky 2020 až 2023 unikátne.
A práve na tento neduh, keď aj orgány činné v trestnom konaní často rezignovali na náležité objasňovanie veci a uspokojili sa iba s tvrdením kajúcnika, ktorému následne prispôsobovali celú dôkaznú situáciu, je potrebné prijať zákonnú úpravu.
Je však zarážajúce, že pri tak vážnej veci s mimoriadne závažným celospoločenským dosahom je zvolená forma, pod ktorú by sa ťažko podpísal aj absolvent právnickej fakulty. Každej v praxi pôsobiacej osobe muselo byť jasné, že takto navrhnutý zákon bude problematický pre jeho nejednoznačnosť.
Prezident tento zákon môže, ale aj nemusí podpísať. Celkom iste sa však táto legislatíva následne dostane na stôl Ústavnému súdu SR. Nedávne ústavné „prehry“ vlády pri mimovládkach a oznamovateľoch trestnej činnosti (pozastavenie účinnosti) skôr ukazujú na nepremyslené kroky ako na systematické zlepšovanie právneho prostredia.
Zmena pri kajúcnikoch je potrebná, no nie za cenu rozvratu zvyšku trestnoprávnych inštitútov. Inak sa budú naďalej tešiť iba tí, ktorí profitujú z nezákonností. Kajúcnik totiž nemá stáť vďaka svojej výpovedi nad zákonom, a jeho slovo nemá byť nespochybniteľné – nakoniec, je to páchateľ trestnej činnosti.
Práve naopak. Má byť prísne preverovaný, či neobchoduje s vlastnou beztrestnosťou na úkor iných.