Bolo to, akoby sa minulý týždeň v spravodajstve z Belfastu prehrávali zábery z 90. rokov 20. storočia: oheň a násilie. Dnes sa tu však nestretávajú protestantskí zástancovia únie s Londýnom proti katolíckym republikánom, ktorí žiadajú odtrhnutie od Británie.
Hnev ľudu dnes vyvoláva nezvládnutá imigrácia. Ako to už býva, tento hnev má svoje spravodlivé dôvody, ale nespravodlivé prejavy. Navyše Írov opäť rozdeľuje: tentoraz na búriacich sa protestantov a konformných katolíkov.
Tri noci sprevádzané ničením majetku a útokmi na budovy spojené s imigrantmi nasledovali po tom, čo sa na sociálnych sieťach objavil záznam z brutálneho útoku, počas ktorého sudánsky žiadateľ o azyl brutálne pobodal miestneho obyvateľa Stephena Ogilvieho. Zločin spojil príslušníka africkej strednej triedy s človekom z okraja miestnej spoločnosti. Sudánec Hadi Alodid pochádza z vplyvnej rodiny, vyrastal v Saudskej Arábii, študoval vo svojej vlasti a krátko pôsobil v polícii, kým ho občianska vojna prinútila vydať sa na sever.
Cez Líbyu do Francúzska, potom do Írska a následne do Veľkej Británie, kde požiadal o azyl a kde sa usadili aj jeho bratia. Samotná jeho cesta dokumentuje úplné zlyhanie európskej migračnej politiky – zvládol niekoľko nelegálnych prechodov hraníc a následne svoj pobyt legalizoval.
Obeť, ktorá dnes v nemocnici zápasí o život, sa dlhodobo pohybuje na okraji spoločnosti. Pred viac ako 20 rokmi sa tento muž stal obeťou iného brutálneho útoku, vtedy v rámci írskej komunity v Škótsku, kde ho miestny mafián zdrogoval a zapálil. So Sudáncom sa poznal a podľa všetkého medzi nimi existovali nevyriešené spory. Pozadie ich konfliktu bude zrejme menej „čiernobiele“ než napríklad sexuálne útoky migrantov na európske ženy.
Kto nesie dôsledky migrácie
Podstatné je však to, že Sudánec bol v krajine, do ktorej sa nemal dostať, a že je súčasťou skupiny, ktorá predstavuje výraznú spoločenskú záťaž. Tú nenesú príslušníci vyšších vrstiev, z ktorých pochádzajú politici, úradníci a sudcovia nesúci zodpovednosť za migračné zlyhanie, ani novinári, pracovníci think-tankov či umelci, ktorí to obhajujú.
Záťaž spočíva na pleciach tých najchudobnejších, ktorí trpia z prítomnosti nevítaných, neprispôsobivých susedov, s ktorými súťažia na trhu práce a o čoraz menej dostupné verejné služby. V porovnaní s inými oblasťami Veľkej Británie síce v Severnom Írsku nie je veľa migrantov, ale samotný Belfast patrí k najchudobnejším oblastiam s koncentráciou všetkých možných sociálnych problémov. Posielanie afrických migrantov do takéhoto prostredia je politickým zločinom.
Vzbura proti tomuto zločinu je spravodlivá, aj keď násilie nebolo spravodlivé voči tým, ktorých postihlo. Avšak ľudia, ktorí vyšli do ulíc, vedia, že ak zostanú len pri nárekoch, nikoho nebudú zaujímať a situácia sa bude ďalej zhoršovať. Bohužiaľ, nič iné ako násilie k dispozícii nemajú.
Dve podoby Belfastu
V demokratických pomeroch by malo platiť, že politika, ktorá vyvoláva taký silný odpor verejnosti, neprejde testom volieb. To však v „demokratickej“ Európe už nejaký čas neplatí. Najlepším príkladom je súčasná labouristická vláda v Londýne.
Zatiaľ čo pred 100 rokmi boli labouristi hlasom ľudu, ktorého sa establishment obával, dnes sú stranou, ktorá ľud zastrašuje represiami. Ich vodca a súčasný premiér vzišiel z britskej justície, ktorá je podľa kritikov známa potláčaním akýchkoľvek protimigračných prejavov.
Problém sa však nekončí Londýnom. Niečo podobné sa odohralo aj v samotnom Severnom Írsku v súvislosti so Sinn Féin. Čelní predstavitelia tejto hlavnej sily katolíckeho, republikánskeho nacionalizmu, ktorá bola počas nepokojov prepojená s teroristickou organizáciou IRA, už 20 rokov zasadajú na ministerských postoch. Zo strany Sinn Féin pochádza aj severoírska premiérka a primátorka Belfastu.
Strana kombinuje radikálny nacionalizmus s progresivizmom vrátane podpory rodovej agendy a migračnej politiky. Do istej miery to súvisí s vývojom od prenasledovaných radikálov k vládnej strane. Ale aj s povahou severoírskeho národného uvedomenia proti britskej nadvláde, ktoré sa opiera o koncept ľudských práv. Ľudskoprávna obhajoba írskej identity proti britskému kolonializmu potom súznie s ľudskoprávnou či dokonca postkoloniálnou obhajobou migrácie. Preto bol minulý týždeň v katolíckych štvrtiach Belfastu pokoj.
Mladé horúce hlavy si nechali dohovoriť od skúsených straníkov z aparátu Sinn Féin. Stranícke vedenie v štátnych a mestských štruktúrach následne cez víkend po nepokojoch zorganizovalo v Belfaste demonštráciu proti rasizmu.
Inak tomu bolo u protestantov. Ich národné uvedomenie je prirodzene konzervatívne a svojou podstatou koloniálne, keďže presadzuje zachovanie koruny a vlády Londýna nad Severným Írskom. Tiež môžu mať pocit, že bojujú stratenú bitku.
Protestanti dnes pred migrantmi bránia poriadok a územia, ktoré považujú za svoje, podobne ako ich v minulosti bránili pred katolíkmi. Hlavnými organizátormi protestov boli práve protestantskí radikáli.
Postoje k migrácii vnútorne rozdeľujú európske štáty
Severoírsky prípad pripomína jedinečnosť každej európskej krajiny. Národne orientované sily bývajú zvyčajne konzervatívne a protimigračné, no progresívnych nacionalistov nájdeme okrem Severného Írska aj v Škótsku.
V Nemecku zase platí, že radikálnejšími zástancami prijímania migrantov sú skôr protestanti ako katolíci. Zodpovedá to rozdielom medzi oboma spoločenstvami aj v ďalších progresívnych témach. Hoci s postupujúcim progresivizmom v katolíckej cirkvi sa tieto rozdiely stierajú.
V čom sa však Severné Írsko nevymyká, je skutočnosť, že postoje k migrácii vnútorne rozdeľujú európske krajiny, a to nielen priepasťou medzi elitami a verejnosťou, ale aj v rámci samotnej spoločnosti. Kým to tak bude, nemožno očakávať, že sa Európa dokáže migrácii skutočne efektívne postaviť.
