Denník Štandard upozornil pri rozsudku Súdneho dvora (SD) EÚ vo veci Wojewoda Mazowiecki na skutočnosť, že na danom rozhodnutí sa podieľali sudcovia, ktorí sú nielen verejne previazaní s progresívnym prostredím a mimovládkami, ale dvaja z nich boli aj bývalými politikmi presadzujúcimi zákony o homosexuálnych manželstvách.
Sudca François Biltgen, ktorý rozhodoval vo veľkej komore, je bývalým dlhoročným politikom v Luxembursku a ako minister spravodlivosti v roku 2010 presadzoval umožnenie manželstva párom rovnakého pohlavia.
Ďalší sudca Eugene Regan bol v rokoch 2007 až 2011 senátorom za írsku politickú stranu Fine Gael, ktorá sa prezentuje ako „reformné a progresívne hnutie“.
Strana medzi svoje úspechy zaraďuje zavedenie „rovnoprávnosti v manželstve“, teda zavedenie manželstiev párov rovnakého pohlavia. Strana už v roku 2004 predstavila politiku civilného partnerstva pre páry rovnakého aj opačného pohlavia.
Mnohé odborné štúdie pritom hovoria o ideologickom previazaní sudcov európskeho súdu, ako aj o chýbajúcej transparentnosti pri ich výbere či rozširovaní konkrétnej agendy zo strany mimovládneho sektora prostredníctvom súdnych rozhodnutí, ktoré sú povinné rešpektovať všetky členské štáty.
Otázky pre Súdny dvor EÚ
Vzhľadom na mimoriadny význam rozsudku Súdneho dvora EÚ, ktorý zaviedol povinnosť uznávať manželstvá rovnakých párov v Únii, položil denník Štandard Súdnemu dvoru EÚ dvadsať otázok na témy zaujatosti sudcov, ich minulosti a spôsobu, akým súd zabezpečuje nestrannosť a nezávislosť rozhodnutí.
Otázky smerovali k tomu, ako konkrétne Súdny dvor Európskej únie posudzuje možný skutočný alebo zdanlivý konflikt záujmov sudcu pri prideľovaní veci súdnemu zloženiu, či súd overuje pred rozhodnutím minulosť sudcu, špecificky politickú, a ako prebieha celý proces posudzovania.
Denník Štandard sa pýtal, či SD EÚ vedie záznamy o vylúčených sudcoch pre konflikt záujmov a či bol vo veci Wojewoda Mazowiecki posudzovaný možný konflikt záujmov sudcov vzhľadom na ich predchádzajúce pôsobenie, prípadne či bol niektorý zo sudcov vylúčený.
Špecifické otázky smerovali aj k minulosti sudcu Françoisa Biltgena a jeho politickému presadzovaniu homosexuálnych manželstiev v politike a k tomu, ako súd posudzoval tento prípad.
Denník Štandard sa pýtal aj na to, ako súd vníma previazanie niektorých sudcov na mimovládne organizácie a či možno právoplatný rozsudok veľkej komory vo veci Wojewoda Mazowiecki zvrátiť, ak sa preukáže, že na rozhodovaní sa zúčastnil sudca, ktorý mal byť z veci vylúčený z dôvodu konfliktu záujmov.
Na rozsiahle otázky denníka Štandard odpovedal za Súdny dvor EÚ vedúci tlačového oddelenia a informácií Súdneho dvora EÚ Juan Carlos Gonzalez.
Politická minulosť sama osebe nespochybňuje nestrannosť
Súdny dvor EÚ vo svojej odpovedi najskôr zdôraznil princíp, podľa ktorého sú „členovia Súdneho dvora vymenúvaní na základe svojej nezávislosti a odbornej spôsobilosti. Pred ich vymenovaním vzájomnou dohodou vlád členských štátov vydáva nezávislý výbor uvedený v článku 255 ZFEÚ stanovisko k ich vhodnosti na výkon funkcie. Počas celého funkčného obdobia musia svoje povinnosti vykonávať s úplnou nestrannosťou, bezúhonnosťou a nezávislosťou, ako to stanovujú zmluvy, štatút a príslušný kódex správania“.
Z toho vyplýva, že podľa vyjadrení súdu „úlohou sudcu Súdneho dvora nie je nijakým spôsobom presadzovať osobné, politické alebo hodnotové preferencie. Jeho úlohou je vykladať a uplatňovať právo Európskej únie v súlade so zmluvami a s právnym rámcom vytvoreným členskými štátmi. Pri plnení tejto úlohy sú sudcovia lojálni výlučne právu a sudcovskému úradu, ktorý zastávajú“.
Súd však poukázal aj na skutočnosť, že „sudcovia SD EÚ prichádzajú z rôznych profesijných prostredí vrátane politických funkcií, no táto skúsenosť sama osebe nespochybňuje ich nestrannosť“.
Súdny dvor nevidel zaujatosť pre formalistický výklad
Pri otázkach týkajúcich sa posudzovania možného konfliktu záujmov súd odkázal na Štatút Súdneho dvora EÚ, konkrétne na článok 18, podľa ktorého je sudca vylúčený, ak predtým konal za jednu zo strán alebo bol vyzvaný vyjadriť sa k veci. Súd tento článok vyložil tak, že „sudca sa nachádza v situácii konfliktu záujmov vtedy – a iba vtedy –, ak bol vyzvaný vyjadriť sa ako člen vlády alebo v akejkoľvek inej funkcii k predmetu, ktorý by sa neskôr stal predmetom veci pred SD EÚ, v ktorej by mal zasadať“.
V kontexte otázok na minulosť sudcu Biltgena a jeho rozhodovanie vo veci Wojewoda Mazowiecki však súd jeho zaujatosť nevidel, pretože podľa súdu „to zjavne nebola situácia sudcu Biltgena“ v súvislosti s jeho predchádzajúcim vyjadrovaním sa a presadzovaním zákona o homosexuálnych manželstvách.
Súdny dvor totiž v prípade sudcu Biltgena uvádza, že „predmetom veci nebolo právne posúdenie zákazu manželstiev osôb rovnakého pohlavia podľa poľského práva, ale otázka neuznávania manželstiev osôb rovnakého pohlavia platne uzavretých v inom členskom štáte, konkrétne v Nemecku, podľa tohto práva, a to z hľadiska pravidiel EÚ o občianstve a práve slobodne sa pohybovať a zdržiavať sa na území členských štátov. Sudca Biltgen sa k tejto otázke v žiadnej svojej predchádzajúcej funkcii nevyjadroval“.
Súd teda nevidel u daného sudcu žiadnu možnú zaujatosť preto, lebo sa nevyjadroval k špecifickej otázke tak, ako bola posudzovaná v konkrétnej veci.
Vec Wojewoda Mazowiecki podľa odpovede súdu nebola o tom, či má Poľsko povinnosť umožniť manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Bola o tom, či Poľsko musí na účely práva Únie uznať manželstvo osôb rovnakého pohlavia platne uzavreté v inom členskom štáte, konkrétne v Nemecku, z hľadiska občianstva Únie a slobody pohybu.
Hoci ide o mimoriadne blízku tému, ktorej predmetom je povinnosť uznávať homosexuálne manželstvá v istej podobe v rozpore s právom daného štátu, súd tieto otázky videl ako diametrálne odlišné. Dosť odlišné na to, aby sudcovia v minulosti presadzujúci homosexuálnu agendu neboli v danom smere v očiach súdu akokoľvek zaujatí.
Skutočnosť, že sudca Biltgen ako politik aktívne presadzoval homosexuálne manželstvá a následne ako sudca posudzoval vec s rovnakým predmetom, hoci s inak položenou otázkou, je podľa súdu nedostatočným dôvodom na jeho vylúčenie.
Vlastnú zaujatosť sudcovia neoznámili pre formálne odlišný predmet konania
Súdny dvor EÚ nepovažuje predchádzajúcu politickú a legislatívnu angažovanosť sudcu Biltgena za okolnosť, ktorá môže vyvolať zdanlivý konflikt záujmov pri rozhodovaní vo veciach týkajúcich sa uznávania manželstiev párov rovnakého pohlavia.
Súd totiž pripomína, že podstatou rozsudku bola sloboda pohybu občanov EÚ a na tento účel im musí byť uznaný osobný stav určený v inom členskom štáte, teda uzavreté homosexuálne manželstvo.
A keďže to bolo podstatou rozsudku, a nie uzatváranie homosexuálnych manželstiev samo osebe, hoci ich uznávanie ako povinnosti je záväzným pokynom pre členské štáty, sudca Biltgen nemohol byť zaujatý, hoci v minulosti ako politik presadzoval agendu manželstiev párov rovnakého pohlavia.
Sudca Biltgen dokonca neoznámil svoju možnú zaujatosť pre svoju politickú minulosť a neurobil tak ani iný sudca v tomto prípade. Súd nevidel dôvod na jeho vylúčenie. Aj to spadá pod odôvodnenie o „odlišnosti posudzovaných otázok“.
Členské štáty môžu slobodne rozhodovať iba naoko
Súdny dvor v tomto zmysle odkázal na konkrétne body rozsudku, podľa ktorých sa členské štáty „môžu slobodne rozhodnúť, či podľa svojho vnútroštátneho práva umožnia alebo neumožnia manželstvo osobám rovnakého pohlavia“, no pri výkone tejto právomoci musia štáty dodržiavať právo EÚ, teda výklad sudcov SD EÚ.
A výklad sudcov hovorí, že v istom zmysle musia štáty tieto manželstvá umožniť bez možnosti výberu.
Odôvodnenie súdu je teda takéto: sudca nemohol byť zaujatý, lebo sa v minulosti nevyjadroval k téme voľného pohybu a uznávania homosexuálnych manželstiev, ktorá bola predmetom rozsudku.
Záver, že rozsudok zavádza novú povinnosť uznávať homosexuálne manželstvá, je akýsi vedľajší produkt. A ten vraj nemá dostatočný presah na hlavný predmet konania na to, aby sudca angažujúci sa v tejto agende mohol vytvoriť zdanie zaujatosti.
V prípade Wojewoda Mazowiecki tak súd ani neposudzoval, či niektorý zo sudcov nemá možný skutočný alebo zdanlivý konflikt záujmov vzhľadom na svoje predchádzajúce politické alebo akademické aktivity, a ani žiadny zo sudcov neoznámil možnú zaujatosť v danej veci pre svoju minulosť.
Politická angažovanosť dvoch sudcov v téme homosexuálnych manželstiev a previazanosť sudcov na liberálne mimovládne prostredie, na ktoré upozornil denník Štandard, neboli problémom, lebo súd vlastne riešil otázku voľného pohybu.
Vylúčenia sudcov existujú, no nie sú prístupné verejnosti
Súdny dvor EÚ pre denník Štandard potvrdil, že eviduje vylúčenia alebo nahradenia sudcov v konkrétnych prípadoch pre konflikt záujmov, ale verejnosti nie sú sprístupňované žiadne záznamy, keďže ide o výkon súdnych funkcií Súdneho dvora. Tie totiž nie sú verejne prístupné.
Verejnosť tak nevie, či a ako bola v konkrétnej veci posudzovaná zaujatosť sudcu, a s touto informáciou nevie ďalej pracovať.
Na otázku, ako Súdny dvor Európskej únie posudzuje prípady, v ktorých sudca pred svojím vymenovaním pôsobil ako politik v politickej strane, ktorá presadzovala právnu úpravu súvisiacu s predmetom neskoršieho sporu, súd iba odkázal na Štatút SD EÚ, podľa ktorého o vylúčení možno uvažovať iba vtedy, ak sa osoba vyjadrovala k predmetu konania alebo vystupovala v danej veci.
Rovnaká odpoveď súdu prišla aj na otázku previazanosti sudcov na mimovládny sektor. Súd pri posudzovaní možnej zaujatosti sudcu nevidí rozdiel medzi priamou osobnou politickou podporou konkrétnej legislatívy a všeobecnou akademickou alebo odbornou činnosťou v oblasti ľudských práv, rodovej rovnosti alebo európskych hodnôt.
Zásadné je v tomto prípade iba to, či sa daný sudca v minulosti vyjadroval k predmetu posudzovanej veci.
Súdny dvor EÚ zverejňuje vyhlásenia sudcov o ich záujmoch, teda finančných záujmoch, majetkovej účasti, pracovnej činnosti a neplatených funkciách sudcu a jeho rodiny, a verejnosť má možnosť požiadať o informáciu, či bol v konkrétnej veci posudzovaný možný konflikt záujmov sudcu.
Súdny dvor neodpovedal, či sa rozsudok bude dať zvrátiť
Vzhľadom na to, ako súd pristupuje ku konfliktu záujmov – sudca sa musí špecificky vyjadriť na rovnakú tému, akou je otázka v posudzovanej veci – a že ho nezaujíma podstatná, hoci vedľajšia agenda, je skutočne otázne, či má takéto posudzovanie konfliktu záujmov aj reálny dosah na čistotu procesu.
Pri otázke, či možno právoplatný rozsudok veľkej komory obnoviť alebo inak preskúmať, ak sa následne preukáže, že na rozhodovaní sa zúčastnil sudca, ktorý mal byť z veci vylúčený z dôvodu konfliktu záujmov, súd poskytol iba všeobecnú odpoveď.
Súd sa k danej otázke vyjadril tak, že „ak ide o rozhodnutie Všeobecného súdu, účastníci konania môžu podať odvolanie na Súdny dvor a vzniesť v tomto smere odvolací dôvod. Ak ide o rozhodnutie Súdneho dvora, podmienky konania o obnove sú stanovené v článku 44 Štatútu a článku 159 rokovacieho poriadku“, teda pri zistení skutočností rozhodujúceho významu, ktoré v čase rozsudku neboli známe.
Politická minulosť sudcov však bola v čase vyhlásenia rozsudku verejne známa, a preto súd nijako neodpovedal, či by takáto obnova konania vôbec bola možná za predpokladu, ak by v politickej minulosti sudcov videl problém so zaujatosťou.
Transparentnosť sa nevyžaduje, stačí formalistický výklad
Na poslednú otázku týkajúcu sa transparentnosti pri zverejňovaní dôvodov, pre ktoré sa sudca vylúčil z rozhodovania v konkrétnej veci, Súdny dvor EÚ odpovedal, že „zverejňovanie informácií tohto druhu sa podľa súčasných platných pravidiel nevyžaduje. Súdny dvor však odpovie na otázky, ak mu budú adresované v súlade s uplatniteľnými procesnými pravidlami a so zásadou tajnosti porady“.
Vysvetlenie Súdneho dvora EÚ v celej kauze je mimoriadne otázne. Súdny dvor odpovedá právne čisto, ale mimoriadne úzko a formalisticky, až nezaujatý pozorovateľ môže nadobudnúť dojem, že ide o účelový výklad, pri ktorom sa ignoruje podstata celého problému.
Súdny dvor EÚ chápe zaujatosť sudcu najmä cez mimoriadne úzky filter. Skutočný alebo zdanlivý konflikt záujmov vidí predovšetkým tam, kde sudca predtým priamo pôsobil v tej istej veci alebo sa vyjadroval k tomu istému predmetu. Predchádzajúca politická kariéra, verejné hodnotové postoje či legislatívna podpora určitej agendy podľa neho samy osebe nestačia.
Verejná pochybnosť má ustúpiť pred formálnym výkladom konfliktu záujmov. To je možno právne obhájiteľné, ale rozhodne to nevzbudzuje dôveru verejnosti v nestranný postoj sudcov.
Otázky o legitimite súdnych rozhodnutí
Na porovnanie možno uviesť príklad: politik by v minulosti aktívne presadzoval zákaz propagovania LGBTI agendy deťom vo svojom štáte a následne by sa stal sudcom SD EÚ. Na stôl by dostal prípad, ktorý by formálne súvisel s otázkou práva EÚ, ale prakticky by rozsudok potvrdil zákaz danej agendy, hoci by išlo o „vedľajší produkt“ rozsudku, ktorý formálne odpovie na úplne inú otázku.
V zmysle logiky Súdneho dvora EÚ by to bolo v poriadku, pretože hoci sudca v minulosti ako politik aktívne presadzoval zákaz tejto agendy a následne ako sudca nepriamo vytvoril povinnosť zákazu šírenia ideológie pred deťmi, v skutočnosti by odpovedal na inú otázku týkajúcu sa práva EÚ.
Uspokojil by sa nezaujatý pozorovateľ s vysvetlením, že sudca nebol zaujatý pre svoju politickú minulosť? A ak by sa na takýto prípad pozreli progresívne kruhy, nevideli by v ňom zjavnú zaujatosť?
Najzásadnejšia otázka však znie: ak Súdny dvor EÚ takto mimoriadne úzko rámcuje kritériá vlastnej zaujatosti sudcov, nevytvára tým zároveň širší priestor na súdny aktivizmus, ktorý môže vyplývať z ich predchádzajúcej osobnej, politickej, akademickej či mimovládnej angažovanosti?
Ak sa za relevantný konflikt záujmov považuje iba priame predchádzajúce vyjadrenie k úplne totožnému predmetu konania, potom sa mimo kontroly dostáva podstatná časť hodnotového a ideologického zázemia sudcu. Práve tam však môže v citlivých veciach vznikať najväčšie riziko zaujatosti.
Ak Súdny dvor EÚ nevidí túto rovinu ako problém, je otázne, či tým sám nespochybňuje legitimitu a nestrannosť vlastných rozhodnutí.
Súd, ktorý rozhoduje o hodnotovo najcitlivejších otázkach členských štátov, nemôže od verejnosti žiadať iba slepú dôveru, ale musí ponúkať presvedčivé vysvetlenia a garancie, že jeho rozhodnutia nie sú výsledkom osobnej angažovanosti sudcov, ale skutočne nezávislého, nestranného a právne udržateľného výkladu práva.