Progresívne Slovensko (PS) sa profiluje ako strana, ktorá chce do spoločnosti zavádzať progresívnu agendu prinášajúcu zásadné zmeny v chápaní toho, ako je nastavený právny systém krajiny. Verejnosť mohla v minulosti vnímať jej snahu o kriminalizáciu hanobenia rodovej identity, ktoré by bolo trestané odňatím slobody.
Pri otázke povojnového usporiadania krajiny po druhej svetovej vojne chcela strana otvárať otázku Benešových dekrétov. Predstavitelia PS síce tvrdili, že ich nechcú zrušiť, no nemali by platiť, pretože to postihuje niekoľkých jednotlivcov. Čo presne by sa však malo udiať z právnej stránky, doposiaľ nikto z progresívcov nevysvetlil.
Snaha PS prekresliť vnímanie majetkového usporiadania by priniesla neuveriteľný právny chaos, ktorý by vznikol iba pre niekoľko ľudí, ktorým nevyhovuje súčasný právny stav. S podobnou aktivitou prichádza ďalší poslanec strany Michal Sabo.
Poslanec PS žiada uznanie homosexuálneho manželstva
Michal Sabo je bývalý moderátor, publicista a environmentálny aktivista, ktorý v súčasnosti pôsobí ako poslanec parlamentu za Progresívne Slovensko.
Aktuálne zaujal verejnosť svadbou so svojím dlhoročným partnerom Michalom Šefčíkom, ktorá sa uskutočnila v Rakúsku v meste Hainburg. Slovenská právna úprava totiž neumožňuje uzatvorenie manželstva medzi osobami rovnakého pohlavia a slovenská ústava definuje manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy.
Poslanec PS okamžite po svadbe avizoval, že požiada o uznanie svojho zväzku aj v Slovenskej republike. Hoci si je vedomý vnútroštátnej právnej úpravy v tomto smere, odkazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého sú členské štáty povinné uznať zväzky párov rovnakého pohlavia uzavreté v zahraničí.
Sabo požiadal na základe zákona o slobodnom prístupe k informáciám ministerstvo vnútra o usmernenie, ako si môže s manželom uplatniť „svoje právo byť zapísaný v osobitnej matrike ako manželský pár“. Poslanec poukazuje aj na to, že slovenské matriky podľa neho nemajú metodické usmernenie, ako takéto prípady vybavovať.
Zákony bránia uznávať manželstvá osôb rovnakého pohlavia
V tomto kontexte nie je prekvapivé, že matrika nevie, ako postupovať v prípade, ktorý je celkom zjavne v rozpore so zákonom Slovenskej republiky, hoci môže byť v súlade s rozhodnutím európskeho súdu.
Zákonné prekážky v slovenskom práve sú hneď v niekoľkých rovinách.
Najsilnejšiu právnu prekážku tvorí Ústava SR, ktorá pozná manželstvo výlučne iba medzi mužom a ženou. Rovnakú koncepciu obsahuje aj zákon o rodine, podľa ktorého je manželstvo zväzkom muža a ženy.
Druhý problém predstavuje slovenské medzinárodné právo súkromné pri zväzkoch uzavretých v cudzine. Zákon o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom skúma nielen formu sobáša podľa práva štátu, kde bol sobáš uzavretý, ale aj to, či neexistovala okolnosť vylučujúca uzavretie manželstva podľa slovenského hmotného práva.
Práve tu slovenský orgán typicky narazí na argument, že podľa slovenského hmotného práva manželstvo dvoch mužov alebo dvoch žien nespĺňa definíciu manželstva.
Tretiu prekážku predstavuje zákon o matrikách, ktorý výslovne stanovuje, že do matriky nemožno zapísať uzavretie manželstva, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky. Takýto zápis je neplatný dňom jeho vykonania. Zároveň však platí, že manželstvá slovenských občanov uzavreté v cudzine sa zapisujú do osobitnej matriky vedenej Ministerstvom vnútra SR.
Slovenská právna úprava je teda nastavená tak, že zahraničný sobáš slovenského občana sa má zapísať do osobitnej matriky, ale iba vtedy, ak ho slovenské orgány nepovažujú za rozporný so slovenským právnym poriadkom. Je totiž úplne prirodzené, že príslušné orgány sa musia riadiť slovenskými zákonmi.
Manželstvo sa týka národnej identity Slovenskej republiky
Novela ústavy z novembra 2025 navyše posilnila úpravu slovenskej ústavy v tom zmysle, že kladie silnejší dôraz na „národnú identitu“ v otázkach súkromného a rodinného života, manželstva, rodičovstva, rodiny a osobného stavu.
Zákonodarcovia prijali ústavnou väčšinou znenie, podľa ktorého si Slovenská republika zachováva zvrchovanosť predovšetkým vo veciach národnej identity, tvorenej najmä základnými kultúrno-etickými otázkami, ktoré sa týkajú okrem iného aj súkromného a rodinného života či manželstva.
Posilnenie zvrchovanosti Slovenskej republiky a jej národnej identity zakotvenej v ústave obsahuje aj článok, podľa ktorého nič v tejto ústave a ústavných zákonoch nemožno vykladať ako súhlas Slovenskej republiky s prenosom výkonu časti jej práv vo veciach tvoriacich národnú identitu (čl. 7 ods. 7).
Uvedené znamená, že o tom, čo je národnou identitou Slovenska, a o právach z nej vyplývajúcich, rozhoduje výlučne Slovenská republika, a nie cudzie orgány, ako napríklad európske súdy. Ide o zásadné posilnenie kompetencií krajiny rozhodovať o dôležitých otázkach podľa svojej vlastnej úvahy, teda podľa voľby občanov.
V dôsledku novely začala Európska komisia konanie o porušení povinnosti (takzvaný infringement) proti Slovensku, pretože podľa eurokomisie slovenská ústava v súčasnej podobe spochybňuje zásady prednosti, autonómie, účinnosti a jednotného uplatňovania práva Európskej únie.
Problematický je práve článok 7 Ústavy SR, ktorý spochybňuje prednosť práva Únie pred slovenským právom vrátane rozsudkov Súdneho dvora EÚ.
Európska judikatúra hrá v prospech párov rovnakého pohlavia
Pri judikatúre Súdneho dvora EÚ (SD EÚ) v otázke zväzkov rovnakého pohlavia možno vidieť určitý vývoj, najmä smerom k progresívnemu chápaniu manželstva.
Súdny dvor EÚ v prípade Coman rozhodol, že členský štát síce nemusí zaviesť manželstvá rovnakého pohlavia vo svojom vnútroštátnom práve, ale pri uplatňovaní práva na voľný pohyb nesmie odmietnuť priznať právo pobytu manželovi rovnakého pohlavia, ak bolo manželstvo platne uzavreté v inom členskom štáte.
V prípade Pancharevo Súdny dvor EÚ zdôraznil, že členské štáty si ponechávajú právomoc v oblasti osobného stavu a rodinného práva, ale pri jej výkone musia rešpektovať právo EÚ.
Zlomový moment nastal v prípade poľského homosexuálneho páru Jakuba Cupriaka-Trojana a Mateusza Trojana, ktorí sa zosobášili v Berlíne a po návrate domov im poľské úrady odmietli zapísať manželstvo do úradných listín. Poľská ústava totiž rovnako definuje manželstvo iba ako zväzok muža a ženy.
Súdny dvor EÚ posudzoval prípad poľských manželov a konštatoval, že členské štáty sú povinné uznávať manželstvá párov rovnakého pohlavia, ktoré boli uzavreté v inom členskom štáte. Zároveň však súd povedal, že štát môže mať možnosť iného zápisu tohto zväzku do matriky, teda nie nevyhnutne ako manželstva.
Najvyšší správny súd Poľska nakoniec s poukazom na dané rozhodnutie európskeho súdu rozhodol, že úrady sú povinné zapísať do matriky manželstvá osôb rovnakého pohlavia uzavreté v zahraničí.
Odmietnutie uznania zväzku podľa SD EÚ zasahuje do slobody pohybu a do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života.
Európsky súd tak pomerne rozporne tvrdí, že členské štáty nemajú povinnosť zaviesť manželstvá rovnakého pohlavia vo vnútroštátnom práve, ale zároveň ich musia uznávať, ak už boli uzavreté v zahraničí.
Fakticky to teda znamená popretie právnej úpravy štátu, ktorý vníma manželstvo výlučne ako zväzok muža a ženy. Z právneho pohľadu tak legislatívnu úpravu štátu nediktuje občan prostredníctvom volených zástupcov, z ktorých sa väčšina zhodla na určitej ústavnej úprave. Diktuje ju zopár jedincov, ktorí sedia na sudcovských stoličkách.
Argument o dobrovoľnom prenesení právomocí
V tomto bode je zväčša prítomný argument, že Slovenská republika sa dobrovoľne zaviazala rešpektovať právo Únie a preniesla na ňu časť svojich právomocí.
Zásadný problém v tomto smere spočíva v tom, že Únia si prostredníctvom neprípustne aktivistických rozhodnutí súdov rozširuje svoje právomoci, ktoré majú byť výlučne v rukách štátu. Keďže sa štát zaviazal rešpektovať právo Únie, súdy môžu pokojne prepisovať zákonné rámce tak, až sa z EÚ stane federácia.
Všetko totiž možno koncipovať ako ľudské práva a niektoré rozsudky európskych súdov ukazujú, že v tomto smere sudcovia rozhodne nemajú obmedzenú predstavivosť. Uvedené pritom popiera základného ducha Únie ako obchodného spoločenstva, ktoré tvorilo základ mierového spolužitia.
Pre voľný obchod bolo potrebné právo na voľný pohyb. O niekoľko desaťročí neskôr právo voľného pohybu znamená povinnosť štátov uznávať homosexuálne manželstvá, hoci to môže byť v rozpore s národnou identitou štátu.
Takto vyzerá neprípustné formovanie politiky a národnej identity štátov, na ktoré nemá zopár sudcov vôbec žiadne právo, hoci si ho sami odvodili. Boli to práve európske súdy, ktoré konštatovali, že aj tá „najmenšia technická norma EÚ má prednosť pred najvyššie postaveným právom členského štátu“.
Daný výklad však nemá nič spoločné s rešpektovaním suverenity, ktorá je zakotvená v základných zmluvách.
Sabov prípad môže skončiť pred európskymi súdmi
Pre takýto aktivizmus európskych súdov vznikajú rozsudky, ktoré sú v priamom rozpore s právom členských štátov a následne pretvárajú právny a politický obraz krajiny. To priamo súvisí aj s prípadom Michala Saba.
Ak totiž matrika s odkazom na slovenské právo odmietne zapísať Sabovo manželstvo do matriky, poslanec PS má právo tento krok napadnúť na súde.
Súdy budú skúmať, či Sabo a jeho manžel prekročili hranicu iba s účelom uzavrieť manželstvo a následne chceli jeho uznanie na Slovensku. To je totiž iná situácia ako v prípade poľského páru, ktorý žil a uzavrel manželstvo v Nemecku, a až následne žiadal uznanie zväzku v Poľsku.
Nejde teda o rovnakú situáciu, na ktorú sa možno pozerať z pohľadu slobody pohybu a pobytu, ale skôr o účelové obchádzanie slovenského práva.
Po vyčerpaní vnútroštátnych súdnych postupov – za predpokladu, že súdy nerozhodnú v jeho prospech s odkazom na slovenské právo a nepredložia prejudiciálnu otázku SD EÚ – bude môcť žiadať o rozhodnutie veci pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP). Ten by vzhľadom na európsku judikatúru zrejme rozhodol v prospech Michala Saba.
Dôsledkom takéhoto rozhodnutia, rovnako ako prípadného verdiktu SD EÚ, by bola povinnosť Slovenskej republiky buď zapísať zahraničné manželstvo do osobitnej matriky, alebo vytvoriť rovnocenný mechanizmus uznania, teda odstrániť súčasné „porušovanie práv“. Ak by to neurobila systematicky, hrozilo by konanie o porušení práva EÚ a v ďalšej fáze aj finančné sankcie.
Ak by slovenské orgány prehrali, vznikol by precedens pre všetky páry rovnakého pohlavia, ktoré uzavreli manželstvo v inom členskom štáte EÚ a žiadajú na Slovensku o jeho právne uznanie.
Slovenské právo majú tvoriť občania krajiny
Slovenská republika by však zrejme očakávane mohla odmietnuť vykonať rozsudok európskeho súdu práve s poukazom na našu ústavu. Tá jednoznačne hovorí o zvrchovanosti krajiny v otázkach národnej suverenity.
Tým by vznikol konflikt medzi právom EÚ a Ústavou SR, ktorý by sa zrejme pridal k už začatému konaniu zo strany Komisie.
Snaha poslanca Saba ísť proti právnemu poriadku krajiny, ktorú reprezentuje ako poslanec, by nakoniec vyústila buď do prepisovania slovenskej ústavy „na obraz EÚ“, a teda do straty vlastnej suverenity, alebo do vysokých finančných sankcií, až kým sa Slovensko svojej suverenity nevzdá.
V demokracii kedysi platilo, že rozhoduje väčšina.
Progresívna demokracia si však našla pokútne cesty v spleti európskeho práva, ako prinútiť väčšinu neustále sa prispôsobovať čoraz väčším požiadavkám kričiacej menšiny.
S týmto právom nesúhlasila väčšina, ani nevolila zástupcov, aby presadili takéto zákony.
Vytvorili ich jednotlivci, ktorí svojimi rozhodnutiami formujú federatívne základy EÚ, ktoré nikdy nemali existovať a sú v rozpore s vôľou väčšiny občanov.
Údajne sa to nazýva progres.