Vládna rada Luxemburgu 9. júla 2010 prijala návrh zákona o reforme manželstva a adopcie, ktorého cieľom bolo na jednej strane umožniť manželstvá párom rovnakého pohlavia a na druhej strane reformovať legislatívu v oblasti adopcie.

Politik z Luxemburgu a v súčasnosti európsky sudca dokonca v mediálnom rozhovore v roku 2013 tvrdil, že „vždy bol za manželstvá osôb rovnakého pohlavia“ a usiloval sa o ich legislatívne zakotvenie ako politik.

Ďalší sudca Eugene Regan bol v rokoch 2007 až 2011 senátorom za írsku politickú stranu Fine Gael, ktorá sa prezentuje ako „reformné a progresívne hnutie“.

Strana medzi svoje úspechy zaraďuje zavedenie „rovnoprávnosti v manželstve“, teda zavedenie manželstiev párov rovnakého pohlavia. Strana už v roku 2004 predstavila politiku civilného partnerstva pre páry rovnakého aj opačného pohlavia.

Ani jeden z týchto sudcov nebol v rozpore s európskymi pravidlami o nestrannosti a nezaujatosti sudcov vylúčený z prípadu, ktorý sa týkal témy homosexuálnych manželstiev.

Minimálne šesť sudcov, ktorí rozhodovali v zásadnom prípade pre celú EÚ, má prepojenie na politickú, liberálnu alebo mimovládnu scénu, ktorá sa zaoberá progresívnym vnímaním sveta a pretláča ho.

Rozsudok je pre všetky členské štáty záväzný, a teda bývalí politici namiesto presadzovania legislatívy prostredníctvom politiky fakticky vytvorili legislatívnu povinnosť pre štáty na základe nie nestranného posúdenia veci, ale zaujatého osobného nastavenia.

Takáto novovytvorená legislatívna povinnosť z dielne trinástich sudcov je pritom v priamom rozpore s národnou legislatívou niektorých štátov vrátane Slovenskej republiky, tvorenou na základe vôle ľudí vo voľbách, ktorá uznáva iba manželstvo muža a ženy.

Väzby sudcov ESĽP na mimovládne organizácie

Otvorená náklonnosť k progresívnej agende niektorých sudcov Súdneho dvora EÚ otvára otázku, či v danej inštitúcii funguje dostatočný mechanizmus kontroly a nezávislosti sudcov, ktorých rozhodnutia zásadným spôsobom formujú právny stav v Európe.

Pri sudcoch Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) vydala organizácia European Centre for Law and Justice (ECLJ – Európske centrum pre právo a justíciu) publikáciu, v ktorej sa venuje vzťahom medzi niektorými sudcami ESĽP a mimovládnymi organizáciami, ktoré pred týmto súdom vystupujú, a zároveň analyzuje problémy, ktoré z týchto väzieb podľa autorov vznikajú.

ECLJ je kresťansko-právna advokátska organizácia, ktorá sa venuje litigácii a presadzovaniu hodnôt pred európskymi a medzinárodnými inštitúciami, najmä pred ESĽP a OSN.

Jadrom publikácie je tvrdenie, že v období rokov 2009 až 2019 malo viacero sudcov ESĽP pred ich zvolením alebo počas kariéry väzby na ľudskoprávne mimovládne organizácie, napríklad Open Society Foundations, Amnesty International, Human Rights Watch, International Commission of Jurists, Helsinki Committees, AIRE Centre alebo Interights.

Pre väzby na Amnesty International došlo k zrušeniu rozhodnutia

Autor správy Grégor Puppinck uvádza, že zo 100 stálych sudcov pôsobiacich v danom období malo 22 funkciu alebo profesijné väzby na jednu alebo viac z týchto organizácií.

Publikácia opisuje prípady, keď niektorí sudcovia rozhodovali vo veciach, v ktorých vystupovala organizácia, s ktorou boli predtým spojení – ako sťažovateľ, zástupca alebo tretia strana. ECLJ uvádza, že v 88 prípadoch sudcovia sedeli v senáte vo veciach, ktoré boli podané alebo podporované „ich“ bývalou mimovládnou organizáciou, čo autori interpretujú ako problém objektívnej nestrannosti alebo aspoň zdania nestrannosti.

Ako príklad je uvádzaný prípad Pinochet. Britská Snemovňa lordov v kauze Pinochet, týkajúcej sa extradície Augusta Pinocheta, rozhodla, že bývalý diktátor nemôže požívať imunitu pred trestným stíhaním za mučenie.

Následne sa ukázalo, že jeden z členov Snemovne lordov bol neplateným riaditeľom Amnesty International, zatiaľ čo Amnesty International do prípadu zasiahla na podporu vydania Pinocheta. Manželka tohto člena bola v tejto skupine tiež zamestnaná, a to 20 rokov. Po odhalení Snemovňa lordov rozhodnutie zrušila.

Chýbajúca kontrola výberu sudcov Súdneho dvora EÚ

Pri sudcoch Súdneho dvora EÚ existuje rozsiahla odborná literatúra o politickom nastavení súdu, ideologických preferenciách sudcov, netransparentnom výbere sudcov, rôznych sieťach a zapojení mimovládneho sektora do využívania európskeho práva.

Tieto výhrady pritom nezaznievajú iba v poslednom období, ale rôzni odborníci z právnickej obce formulovali svoje výhrady k tejto téme už od začiatku milénia.

Jedna zo skorších štúdií z dielne profesorky Sally J. Kenneyovej (Tulane University School of Liberal Arts) hovorí o tom, kto sú sudcovia SD EÚ, ako sa vyberajú a aká je miera verejnej kontroly.

Profesorka Kenneyová píše, že napriek mimoriadnemu významu SD EÚ sa málo skúmalo, kto sudcovia sú a ako sú vyberaní. Zároveň uvádza, že výber robia členské štáty podľa vlastných vnútroštátnych postupov a že verejná kontrola týchto nominácií je malá až žiadna.

Ďalšia štúdia právnickej fakulty University of Leeds zase kritizuje spôsob vymenovávania sudcov SD EÚ. Tvrdí, že nedostatok transparentnosti a blízkosť k národným vládam podkopávajú nezávislosť členov súdu a bránia väčšej reprezentatívnosti.

Ideologické nastavenie sudcov ovplyvňuje ich rozhodovanie

Empirická štúdia Cambridgeskej univerzity skúma, či sa pri SD EÚ prejavujú ideologické preferencie sudcov. Autor pracuje s tým, či rozhodovanie sudcu spravodajcu súvisí s preferenciami vlády, ktorá ho vymenovala. V abstrakte sa píše, že analýza rozhodnutí SD EÚ poskytuje dôkaz pre tento model.

Štúdia o ideológii sudcov Všeobecného súdu EÚ v ekonomických veciach nechala 46 expertov na právo hospodárskej súťaže hodnotiť ideologické postoje 51 sudcov v 655 prípadoch a skúmala, ako toto nastavenie sudcov ovplyvňuje ich prístup k dôkazom v hospodárskych sporoch.

Záver štúdie je, že v ekonomických veciach sa ako významný ukázal najmä rozdiel medzi „probiznis“ a „proregulačným“ nastavením sudcov. Senáty, ktorých sudcovia boli hodnotení ako viac naklonení regulácii, mali väčšiu tendenciu rozhodovať v prospech Európskej komisie. Senáty s viac podnikateľsky orientovanými sudcami boli priaznivejšie pre súkromné podniky.

Štúdia teda ukazuje, že výber sudcu podľa jeho ideologického nastavenia priamo ovplyvňuje výsledok rozhodnutia v danej veci.

Ochrana jednotlivcov ako nástroj presadzovania súdnej legitimity

Najnovší prehľad literatúry o politike SD EÚ skúma, ako kolektívne a individuálne preferencie sudcov ovplyvňujú ich rozhodovanie. Štúdia analyzujúca 20-tisíc rozsudkov hovorí o tom, že Súdny dvor EÚ je politicky rozdelený a čím viac sú sudcovia ideologicky oddelení, tým dlhšie trvá rozhodnutie o prípadoch.

Štúdia z roku 2023 zase hovorí o tom, že sudcovia SD EÚ využívajú prípady slabšej strany, napríklad sexuálnych menšín, aby posilnili vlastnú legitimitu. Súdny dvor sa podľa štúdie síce vyvinul ako ekonomický súd, ale zároveň sa podľa autorov prezentuje ako ochranca jednotlivcov a v niektorých typoch prípadov tomu zodpovedá aj jeho rozhodovacia prax.

Zhrnutie štúdie hovorí, že Súdny dvor EÚ podľa autorov nielen právne rozhoduje, ale aj strategicky buduje svoju legitimitu tým, že v sporoch súkromných aktérov zvýhodňuje a verejne zvýrazňuje prípady slabších jednotlivcov oproti silnejším ekonomickým aktérom, napríklad menšiny voči štátu.

Aktivisti a mimovládky využívajú súd na širšie ciele

Štúdia Cambridgeskej univerzity zase opisuje stratégiu rôznych aktérov, ako sú aktivisti a mimovládny sektor, ktorí predkladajú prípady sudcom nielen s cieľom vyhrať na súde, ale aj s cieľom dosiahnuť širšie politické, sociálne alebo ekonomické ciele. Tie sa môžu pohybovať od odporu voči regulácii trhu alebo kampane na politickú advokáciu až po jednoduché „testovanie práva“.

Štúdia University of Amsterdam hovorí o tom, že v posledných dvoch desaťročiach SD EÚ čoraz častejšie rozhodoval politicky citlivé a spoločensky deliace otázky, napríklad životné prostredie, digitálne práva alebo migráciu, pričom mnohé prípady iniciovali aktivistickí právnici, akademici, advokátske skupiny a mimovládky.

Odborná literatúra už priamo opisuje strategickú litigáciu pred SD EÚ ako nástroj, ktorým aktéri – vrátane mimovládnych organizácií, advokátskych skupín, akademikov či aktivistických právnikov – nevedú spory iba pre konkrétny výsledok, ale aj s cieľom presadzovať širšie politické, sociálne alebo právne zmeny.

Medzi takéto príklady rozhodne možno zaradiť aj agendu manželstiev párov rovnakého pohlavia, ale napríklad aj témy migrácie a azylu.

Samotné LGBTI advokátske organizácie otvorene uvádzajú, že sledujú judikatúru a prebiehajúce veci pred SD EÚ s cieľom lepšie plánovať strategickú prípravu sporov a posúvať ochranu LGBTI práv na európskej úrovni.

Rozsiahla odborná literatúra a štúdie podrobne mapujú, ako rôzne aktivistické skupiny majú prepracované plány rozširovať svoju agendu prostredníctvom európskych súdnych rozhodnutí. O nich potom rozhodujú sudcovia, ktorí majú určité hodnotové nastavenie, a to môže hrať aj zásadnú rolu pri ich zvolení na národnej úrovni.

Štúdie opisujú príklon sudcov k témam, ktoré sú im vnútorne blízke, a preto nemožno hovoriť o absolútnej nestrannosti a nezaujatosti sudcov, tak ako to vyžadujú európske normy.

Prípad povinného uznávania homosexuálnych manželstiev, v ktorom o tejto téme rozhodli bývalí politici presadzujúci túto politiku, je tvrdým prebudením sa do reality súčasnosti.

Európsky súdny systém nie je striktne nestranný. Vo vybraných agendách je zaujatý a je zaujatý pre nedostatočný mechanizmus kontroly a transparentnosti.