Možno je predčasné hovoriť o iránskom víťazstve, ale dokázal sa ubrániť, agresori nevyhrali. Na rozdiel od Ukrajiny, ktorá tiež čelí mnohonásobne silnejšiemu súperovi, Irán vojnu nevyprovokoval, bojoval sám, len s veľmi obmedzenou podporou rivalov USA a samostatne prijímal strategické rozhodnutia. Čo stojí za jeho úspechom?
Andrew Korybko, poľsko-americký analytik pôsobiaci v Rusku, zhŕňa päť faktorov, ktoré iránsky úspech vysvetľujú: dostatočné zásoby dronov a rakiet, pripravenosť odplácať eskaláciu, decentralizovaná obrana, obyvateľstvo zjednotené vlastenectvom a strategická trpezlivosť.
Lekcia iránskej sebaobrany proti USA
Z tejto pätice možno vyvodiť všeobecnejšie faktory geopolitickej sebaobrany menších štátov čeliacich tlaku mocenských centier, či už ide o tlak vojenský, ekonomický, diplomatický alebo mediálny. Inými slovami, lekcia iránskej sebaobrany proti USA môže byť užitočná aj pre Stredoeurópanov čeliacich Bruselu. Základom je aktívny prístup postavený na dobrej príprave, spoločných princípoch a strategickej rozvahe prijímajúcej riziko i straty.
Iránci si vytvorili zásoby dronov a rakiet na základe strategickej analýzy zraniteľností protivníka. Budovali útočné schopnosti, ktoré uplatnili v podmienkach, keď nepriateľ citeľne poškodil ich protivzdušnú obranu. V budovaní týchto schopností je Irán nezávislý: sám si ich vyrába podľa vlastných technológií z materiálov, ktoré má vo svojich hraniciach alebo ktorými sa vie vopred zásobiť. Iránsku skúsenosť v tejto oblasti môžeme zovšeobecniť a rozložiť do nasledujúcich krokov.
Po prvé, identifikovať slabé miesta protivníka, ktoré možno zasiahnuť. Po druhé, vybudovať si dostatočné schopnosti, ktorými protivníka zasiahnuť, a udržať si zvrchovanú kontrolu nad týmito schopnosťami. Po tretie, nasadiť tieto schopnosti aj proti spojencom protivníka, a tým ich premeniť na slabý článok v jeho stratégii – podstatná časť iránskych útokov išla na arabských vazalov USA.
Schopnosť eskalovať a nenechať sa zastrašiť
Irán protivníkov zaskočil schopnosťou držať s nimi krok v eskalácii. Nedokázal im síce odplatiť rovnakou mincou, to by znamenalo zlikvidovať Donalda Trumpa, Benjamina Netanjahua s ich spolupracovníkmi aj rodinami. Ale neváhal s citeľnými útokmi na jadrové veľmoci bez ohľadu na ich vyhrážky totálnym zničením. Všeobecne povedané, je nevyhnutné nenechať sa zastrašiť a aj za cenu obrovských vlastných nákladov a strát pôsobiť citeľné straty protivníkom.
Irán bol schopný konať decentralizovane aj po tom, ako protivníci počiatočným útokom zlikvidovali politické špičky. Schopnosť decentralizovanej obrany vychádza z odolných inštitúcií, ktoré nezávisia od jednotlivca. Obrana fungovala napriek likvidácii veliteľov.
Úspešný odpor nemôže stáť na akokoľvek charizmatickom jednotlivcovi a nevystačí si len s mocenskou vertikálou. Vyžaduje inštitucionálny systém, ktorý je schopný horizontálnej koordinácie v podmienkach oslabenia mocenskej vertikály. Musí byť veliteľsky a manažérsky zladený, ale zároveň aj tmelený spoločnými myšlienkami a princípmi.
Režim sa pod tlakom nezrútil
Nenaplnili sa plány agresorov na povstanie proti režimu. Naopak, obyvateľstvo sa vo veľkej väčšine vlastenecky buď za vládu postavilo, alebo aspoň odmietlo kolaborovať so zahraničím proti vláde. Inými slovami, myšlienky a princípy, ktoré tmelia režim, musia byť celospoločensky prítomné aspoň do tej miery, že náklady a straty konfrontácie nevyvolajú vzburu.
Toto vlastenectvo predstavovalo nutnú podmienku, ktorá vláde umožnila rokovať s protivníkom strategicky trpezlivo. Napriek útrapám neprijímala americké ponuky, ktoré by sa rovnali iránskej kapitulácii. Naopak, dávala najavo, že s dohodou sa neponáhľa a že lepšia je žiadna dohoda ako dohoda zlá.
V prospech Iránu hrali však aj faktory, ktoré sám ovplyvniť nemohol. Predovšetkým zemepisná poloha: na rozdiel od Venezuely či Kuby sa nenachádza na západnej pologuli, kde si USA nárokujú exkluzivitu, a navyše zo svojho územia môže blokovať globálny logistický uzol – Hormuzský prieliv. Napriek tomu iránska geopolitická sebaobrana ponúka lekcie ďaleko presahujú iránsku skúsenosť.
Vzor vzdoru proti Bruselu
Využiť ich môžu aj stredoeurópske štáty čeliace bruselskému tlaku. Základom je poznanie, že inštitúcie EÚ fungujú do veľkej miery ako nástroj nemeckých a do určitej miery aj francúzskych záujmov. Úspešný vzdor bruselskému tlaku potom vyžaduje ofenzívne schopnosti, ekonomické a spoločenské, ktoré môžu citeľne zasiahnuť nemecké a francúzske záujmy, napríklad investície, strategické dodávky či infraštruktúrne spojenie.
Rovnako sa nezaobíde bez pripravenosti tieto záujmy zasiahnuť aj za cenu vlastných strát a schopnosti trpezlivo rokovať bez ohľadu na straty, vyhrážky a mediálny tlak. Pomôže, ak má vláda po ruke nejaký vlastný „Hormuz“.
Zároveň nemožno vzdorovať bez silných národných inštitúcií, ktoré sa zodpovedajú výlučne vláde, teda nie Bruselu, aktivistom či lobistom. A napokon je potrebný národný konsenzus, o ktorý sa vláda vo svojom vzdore môže oprieť. To bude vo vnútorne rozdelených stredoeurópskych národoch asi najťažšia podmienka.
