Britská Labouristická strana chce, aby jej voliči uverili, že konečne zaviedla poriadok do azylového systému krajiny, v rámci ktorého od roku 2018 nelegálne prekročilo Lamanšský prieplav viac ako 200-tisíc ľudí s cieľom požiadať o ochranu.
Ministri v súčasnosti poukazujú na klesajúci počet migrantov ubytovaných v hoteloch, ktorý bol jedným z najvýraznejších symbolov britskej pohraničnej krízy za vlády konzervatívcov. Náklady na ubytovanie v hoteloch sa znižujú a členovia labouristického kabinetu ohlasujú pokrok.
Skutočnosť je však menej jednoznačná. Namiesto toho, aby vláda vyriešila problém s ubytovaním, ho len presúva. Čoraz viac žiadateľov o azyl sa teraz umiestňuje do domov s viacnásobným obývaním (HMO), čo sú staré domy prerobené na byty.
Bývajú v nich najmenej traja ľudia, ktorí nie sú členmi jednej rodiny, pričom majú samostatné izby a zároveň spoločnú kuchyňu, kúpeľňu či toaletu. Na takéto ubytovacie priestory sa prerábajú aj bývalé vojenské kasárne. Politická kontroverzia tak nezmizla, len sa presunula z hotelov v centrách miest do obytných ulíc a vidieckych komunít.
Imigračná politika Labouristickej strany sa zároveň stáva predmetom vnútorného mocenského boja. Snahy ministerky vnútra Shabany Mahmoodovej o presadenie prísnejšieho prístupu čoraz viac narážajú na rastúci vplyv bývalého starostu Veľkého Manchestra Andyho Burnhama. Práve on sa považuje za budúceho nástupcu Starmera a spojenci naňho vyvíjajú tlak, aby prísnejší prístup k migrantom zmiernil.
Rastúci vplyv Burnhama
Najnovším sporným bodom je plánovaná reforma labouristickej strany týkajúca sa povolenia na pobyt na dobu neurčitú, ako sa v Spojenom kráľovstve nazýva trvalý pobyt.
Ministri navrhli predĺžiť požiadavku na dĺžku pobytu z piatich na 10 rokov v snahe obmedziť motiváciu pre migráciu menej kvalifikovaných pracovníkov a vyriešiť niektoré problémy spôsobené uvoľnením imigračného systému, ktoré Boris Johnson zaviedol po brexite.
Tým sa napríklad dramaticky rozšírila legálna migrácia v odvetviach, ako je sociálna starostlivosť. Ak sa tak nestane, migranti, ktorí pricestovali v rokoch 2021 až 2024, budú čoskoro mať prístup k sociálnemu systému.
Tento postoj sa teraz javí ako menej istý. Burnham v súčasnosti zvažuje, že by sa tieto reformy mali zrušiť alebo aspoň zmierniť. Námestník ministra pre imigráciu Mike Tapp informoval, že takáto výnimka sa zvažuje iba pre pracovníkov v sociálnej starostlivosti, hoci práve oni patria medzi skupiny, u ktorých sa predpokladá najväčšia pravdepodobnosť využívania sociálneho systému. To viedlo k hádke s Mahmoodovou, ktorú nahnevalo, že jeden z jej ministrov sa bez jej súhlasu verejne vyjadril k týmto plánom.
Súčasný premiér Keir Starmer však odmietol proti Tappovi zakročiť.
Nech sa s reformami stane čokoľvek, táto epizóda ukazuje, že imigračná politika už nie je výhradnou doménou ministerstva vnútra. Je naopak predmetom diskusie v rámci širšieho sporu o tom, akým smerom by sa mala Labouristická strana pod vedením Burnhama uberať.
Presúvanie čísel namiesto riešenia problému
Podobné napätie je viditeľné aj v politike Labouristickej strany v oblasti ubytovania migrantov. Zatvorenie azylových hotelov síce môže zlepšiť hlavné štatistiky vlády, neodstraňuje však základné tlaky.
Bývalé vojenské kasárne predstavujú inú výzvu. Mnohé z nich sa nachádzajú v blízkosti malých miest a dedín, ktorých obyvatelia sa môžu zrazu ocitnúť v susedstve stoviek žiadateľov o azyl. Keďže tieto zariadenia nie sú zadržiavacími centrami, noví obyvatelia z nich môžu počas vybavovania svojich žiadostí o azyl slobodne odchádzať.
Nedávne udalosti v Stoke Heath v grófstve Shropshire na západe Anglicka ilustrujú tieto ťažkosti. Obyvatelia reagovali rozhorčene, keď sa dozvedeli, že 83 žiadateľov o azyl bude ubytovaných v 21 novopostavených domoch, v súvislosti s ktorými mnohí miestni obyvatelia verili, že sú určené na cenovo dostupné alebo sociálne bývanie.
Ľudia z obce uviedli, že sa cítili oklamaní, zatiaľ čo miestni predstavitelia varovali, že táto malá vidiecka komunita nemá dostatočnú infraštruktúru na to, aby zvládla taký veľký prílev ľudí, keďže v okolí sa nachádzajú len dve základné školy.
Rada grófstva Shropshire aj ďalší kompetentní funkcionári formálne namietali proti týmto plánom, hoci ministerstvo vnútra argumentovalo, že tento krok je súčasťou jeho stratégie zameranej na zníženie závislosti od azylových hotelov.
Fiškálna výzva
Ubytovanie je len jednou z častí problému, ktorý so sebou prináša vysoký počet žiadateľov o azyl. Nový dokument rezortu vnútra odhaduje, že žiadatelia o azyl, ktorým bol pobyt udelený na základe článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach len v roku 2025, budú stáť britských daňových poplatníkov počas svojho života približne 4,9 miliardy libier (5,7 mld. eur).
Na základe modelu celoživotných fiškálnych nákladov, ktorý vypracoval vládou financovaný poradný výbor pre migráciu, úradníci odhadujú, že každý úspešný žiadateľ predstavuje čisté fiškálne náklady vo výške približne 141-tisíc libier (164-tis. eur) po zohľadnení daní, ktoré platí, a výšky verejných prostriedkov, ktoré dostáva.
Táto suma nezahŕňa žiadnych závislých členov rodiny, ktorí by sa mohli pripojiť k úspešným žiadateľom o azyl, ako sú ich manželia alebo deti. Keďže sa odhaduje, že migranti prichádzajúci v rámci rodinného zlučovania budú počas svojho života stáť približne 112-tisíc libier (130-tis. eur), úspešný žiadateľ, ku ktorému sa pripojili manžel či manželka a dve deti, by mohol pre britského daňovníka v konečnom dôsledku predstavovať celoživotné fiškálne náklady blížiace sa k 500-tisíc librám (582-tis. eur).
Tieto odhady odrážajú širšie trendy identifikované v nedávnej vládnej štúdii Refugee Integration Outcomes (Výsledky integrácie utečencov) skúmajúcej utečencov, ktorí prišli od roku 2015. Zistilo sa, že utečenci sú častejšie nezamestnaní, a ak zamestnaní sú, pracujú zväčša v zamestnaniach s nízkou mzdou. Dôvodom sú slabá znalosť angličtiny a nedostatok kvalifikácie.
Aby sme túto celkovú sumu uviedli do kontextu spomínaných 4,9 miliardy libier, približne sa rovná „čiernej diere“ v súčasnom Pláne investícií do obrany, ktorý v Británii opakovane odkladali pre neschopnosť vlády nájsť naň financovanie.
Okrem toho kabinet oznámil plány prinútiť niektorých žiadateľov o azyl zaplatiť až 10-tisíc libier (do 12-tis. eur) ako spôsob náhrady nákladov daňovým poplatníkom. Toto opatrenie by sa však vzťahovalo len na menšinu migrantov, ktorí si našli prácu. No keďže celkové náklady na jedného žiadateľa o azyl sú vysoké, prevažná väčšina fiškálnej záťaže aj tak zostáva na štáte.
Imigračná stratégia v rozpore sama so sebou
Zároveň s tým, ako sa vláde nedarí zastaviť nelegálny prílev migrantov ani zabrániť usadzovaniu tých, ktorí budú predstavovať dlhodobé náklady, oznámil zatiaľ ešte Starmerov kabinet plány na zavedenie programu komunitného sponzorstva.
Ten by umožnil miestnym organizáciám privádzať utečencov do Británie legálnymi cestami. Kritici tvrdia, že charitatívne organizácie, náboženské skupiny a kampaňové skupiny by mohli výrazne zvýšiť počet prichádzajúcich osôb, zatiaľ čo ústredná vláda sa dištancuje od politických dôsledkov.
V súhrne tieto opatrenia naznačujú, že Labouristická strana sa snaží zosúladiť dva čoraz náročnejšie ciele: presvedčiť voličov, že imigrácia je pod kontrolou, a zároveň si neznepriateliť svojich aktivistov a politikov, ktorí požadujú oveľa voľnejšiu kontrolu imigrácie.
Otázkou je, či voliči budú úspech posudzovať podľa počtu zatvorených azylových hotelov, alebo podľa toho, či sa celkový tlak na komunity a verejné financie skutočne zníži. Ak sa žiadatelia o azyl presťahujú z hotelov do spoločných ubytovní a kasární, zatiaľ čo dlhodobá fiškálna záťaž bude naďalej rásť, britskí labouristi môžu zistiť, že presun problému na iné miesto, napríklad pokiaľ ide o ubytovanie migrantov, nie je to isté ako jeho vyriešenie.
Čoraz viditeľnejší konflikt medzi Mahmoodovou a ľuďmi z Burnhamovho okolia naznačuje, že najtvrdšia bitka o imigráciu sa už neodohráva medzi Labouristickou stranou a opozíciou. Odvíja sa vo vnútri samotnej vládnucej strany.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.