Úspešný príbeh Austrálie

Inšpiráciou na tento prístup je Austrália, ktorá v priebehu posledných 20 rokov úspešne odradila migrantov od nelegálneho vstupu do krajiny loďou, a to nie raz, ale dvakrát. Austrálsky program „Pacific Solution“ reagoval na dve vlny nelegálnej imigrácie, ktoré boli v oboch prípadoch spojené s prevádzačmi v Indonézii – prvá vlna sa vyskytla na začiatku roku 2000 a druhá v roku 2010.

V prvom prípade austrálska vláda – vtedy vedená konzervatívnou koalíciou – rýchlo reagovala na rastúce znepokojenie verejnosti tromi opatreniami: zúžením austrálskej migračnej zóny, zavedením spracovania žiadostí o azyl na blízkych ostrovných štátoch a námornými „vráteniami“. Toto posledné opatrenie spočívalo v tom, že austrálske námorníctvo a pohraničné sily zachytávali lode prevážajúce migrantov a buď ich dopravovali do zariadení na spracovanie žiadostí v zahraničí, alebo ich vracali späť do miesta ich pôvodu.

Hoci boli tieto opatrenia nákladné a kontroverzné, dosiahli obrovský úspech a počet plavieb loďami prudko klesol. Nebolo však jasné, ktorému z troch opatrení možno pripísať tento úspech.

Centrá pre navracanie migrantov alebo odvracanie lodí

Potom však prišla druhá vlna. Novozvolená labouristická vláda v roku 2008 tieto opatrenia zrušila a v roku 2009 sa počet príchodov loďami zvýšil sedemnásťnásobne. Do roku 2012 prekonali vrchol z nultých rokov a na vrchole tohto vývoja prišlo v 12-mesačnom období na prelome rokov 2012 a 2013 až 25-tisíc ľudí.

Labouristická vláda v reakcii na frustráciu austrálskej verejnosti urobila obrat o 180 stupňov a opäť zaviedla jednu z politík – spracovanie žiadostí o azyl mimo územia krajiny. Tentoraz to však nefungovalo. Zariadenia boli rýchlo preťažené a labouristickú vládu vystriedala opozícia, ktorá sľubovala tvrdší prístup.

Nová vláda na čele s politikom pravicovej Liberálnej strany Tonym Abbottom spustila operáciu „Sovereign Borders“, ktorá síce zachovala spracovanie žiadostí v zahraničí, ale kládla väčší dôraz na vracanie lodí späť.

Austrálske námorníctvo obnovilo stráženie hraníc, pričom najskôr odvážalo zadržané lode do zariadení na spracovanie žiadostí mimo územia krajiny a následne ich vracalo priamo do indonézskych vôd. Bol to ohromný úspech.

Vrátenie lodí sa ukázalo ako rozhodujúce

Keď sa ukázalo, že zariadenia na mori majú problém s kapacitou, vláda sa viac zamerala na vracanie lodí, pričom tieto zariadenia sa využívali len v situáciách, keď námorníctvo považovalo vrátenie lode do indonézskych vôd za príliš rizikové.

Posledná loď bola v rámci operácie „Sovereign Borders“ odoslaná do pobrežných vôd v roku 2014, avšak počet prichádzajúcich lodí bol v nasledujúcich rokoch zanedbateľný, čo naznačuje, že samotné vrátenie lodí sa ukázalo ako dostatočné.

Súčasný premiér z radov labouristov Anthony Albanese, ktorý počas pôsobenia v opozícii stavil proti politike vrátenia lodí, medzičasom pripustil, že operácia na ochranu hraníc pod vedením armády zastavila príchod lodí. Jeho vláda teraz pravidelne vracia lode, ktoré sa pokúšajú dostať do Austrálie, zatiaľ čo spracovanie žiadostí v pobrežných centrách zostáva záložnou možnosťou.

Ako naznačuje Albaneseho priznanie a jeho súčasná politika, pri riešení migračných problémov Austrálie nebolo rozhodujúce spracovanie žiadostí mimo územia krajiny, ale vracanie lodí späť.

Napriek dôkazom, ktoré naznačujú, že spracovanie žiadostí mimo územia je menej účinné ako vrátenie lodí, nákladné a potenciálne náchylné na nespravodlivosti, ako je zadržiavanie na neurčitý čas, zostáva zďaleka najpopulárnejším návrhom medzi európskymi lídrami.

Táto obľúbenosť môže súvisieť s niekoľkými faktormi, medzi ktoré patria právny rámec EÚ a vnímanie verejnosti. V prvom rade súčasný migračný pakt namiesto priameho zamerania sa na osoby prichádzajúce loďou počíta s návratovými centrami predovšetkým ako s prostriedkom na urýchlenie vykonávania príkazov na vyhostenie. V súčasnosti oficiálne údaje naznačujú, že v rámci EÚ bolo vykonaných menej ako tretina (28 percent) príkazov na vyhostenie.

Európska príťažlivosť návratových centier

Tieto centrá by sa preto vo veľkej miere využívali na ubytovanie osôb, ktorých žiadosti už boli zamietnuté, hoci, ako bolo spomenuté skôr, Taliansko uprednostňuje úplné presunutie azylového konania mimo územia EÚ.

Tým by sa zamietnuté osoby dostali mimo dohľadu a mimo pozornosti, pričom by sa potenciálne uvoľnili kapacity v často preťaženom azylovom systéme. To zvyšuje pravdepodobnosť, že bežný občan pocíti okamžitý a hmatateľný rozdiel.

https://twitter.com/GiorgiaMeloni/status/2067208676444602669

Okrem toho existujú aj právne obavy, keďže Európsky súd pre ľudské práva už skôr rozhodol, že niektoré prípady vrátenia žiadateľov sa považujú za „kolektívne vyhostenie“, ktoré je podľa európskeho práva v oblasti ľudských práv zakázané.

Nakoniec je tu otázka bezpečnosti. Všetci námorníci majú medzinárodnú povinnosť zabezpečiť ochranu ľudských životov na mori. Keď Veľká Británia skúmala možnosť vykonávania námorných vrátení lodí, ktoré nelegálne prekračujú Lamanšský prieliv, jej námorníctvo tento plán odmietlo.

Možnosť, že sa vrátenie lodí zvrtne a skončí sa smrteľnými úrazmi, je práve tým druhom negatívnej publicity, ktorá by mohla vládu znepokojovať – hoci Austrália tvrdí, že od zavedenia politiky vrátenia lodí sa počet úmrtí na mori znížil na nulu. To však spochybňujú organizácie na ochranu ľudských práv.

Riziká spojené s vrátením lodí však nemôžu zmeniť skutočnosť, že práve tieto opatrenia, a nie spracovanie žiadostí o azyl mimo územia krajiny, sa javia ako rozhodujúci faktor v dlhodobom znížení počtu príchodov loďami do Austrálie.

Rozsah nelegálneho prisťahovalectva

Ani to nemôže zmeniť skutočnosť, že v Európe samotný rozsah prisťahovalectva prostredníctvom plavby loďami podstatne prevyšuje situáciu v Austrálii a predstavuje hrozbu pre životaschopnosť návratových centier.

Medzi rokmi 2008 a 2013 cestovalo do Austrálie viac ako 50-tisíc ľudí – odhaduje sa, že len v prvej polovici roka 2026 prišlo do Európy po mori viac ako 30-tisíc ľudí.

To vyvoláva otázky o počte zadržiavacích centier na mori, ktoré by boli potrebné na zvládnutie takej vysokej úrovne nelegálnej imigrácie. Hoci počet prichádzajúcich migrantov loďou do Austrálie bol výrazne nižší ako v Európe, niekoľko tisíc miest, ktoré udržiavala vo svojich zariadeniach na mori – s nákladmi vo výške jednej miliardy dolárov ročne –, bolo aj tak rýchlo preplnených.

Presídlenie aj tých žiadateľov o azyl, ktorých žiadosti boli európskymi krajinami zamietnuté, by si vyžiadalo obrovské a dlhodobé investície, pričom by sa aj tak možno nepodarilo odradiť budúce vlny prechodov loďami, ktoré uľahčujú prevádzači migrantov.

Etické, politické riziká a legálna migrácia

Neústupný prístup Austrálčanov sa ukázal ako úspešný nielen pri odrádzaní od nelegálneho prisťahovalectva, ale aj pri posilňovaní podpory pre legálnu migráciu a politiku voči žiadateľom o azyl. Prieskumy verejnej mienky naznačujú, že Austrália sa vďaka svojmu programu „Pacific Solution“ stala jednou z krajín rozvinutého sveta, ktoré sú voči žiadateľom o azyl najviac ústretové.

Je to lákavá perspektíva. Politici aj občania sa vo veľkej miere zhodujú, že niečo sa musí urobiť, dôkazy o účinnosti rôznych politík však treba starostlivo preskúmať.

Vlády, ktoré presadzujú vytvorenie centier na navracanie migrantov, a najmä pravicoví lídri, ktorí už dlho obhajujú prísnejší prístup k nelegálnemu prisťahovalectvu, si musia uvedomiť nielen etické riziká a právne úskalia.

Musia zvážiť aj možnosť, že centrá na navracanie migrantov v skutočnosti nemusia byť tým najlepším riešením a že ich prezentovanie ako riešenie krízy nelegálneho prisťahovalectva v Európe by sa mohlo obrátiť proti nim a poskytnúť muníciu značnému počtu politikov a záujmových skupín, ktoré sa stavajú proti prísnejším prístupom k deportáciám.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.