Toto všetko zatiaľ nedorazilo do Poľska, alebo sa to tam aspoň tak výrazne neprejavuje. Sme preto veľmi šťastní, že tu môžeme žiť a aktívne bojovať za to, aby sa Poľsko nevydalo rovnakou cestou ako mnohé západné krajiny.
Poznám rodeného Belgičana žijúceho v Bratislave, ktorý chce zostať na Slovensku a o belgických mestách sa vyjadruje ako o stratených. V rámci Európy pritom okrem ekonomickej migrácie pozorujeme aj rastúci trend takpovediac ideologickej migrácie konzervatívcov zo západu na východ a, samozrejme, aj liberálov z východu na západ. Nejde o trend, ktorý obyčajne pozorujeme pred dejinnými zvratmi?
Tiež to tak cítim. Presne ako ste povedali, zďaleka nie som jediný imigrant zo západu na východ, hoci nejde o húfy. Mnohí ľudia majú dojem, že životné podmienky na západe sa z duchovného a sociálneho aspektu stávajú obťažnými. Majú tiež pocit, že v nasledujúcich rokoch a desaťročiach sa to ešte výrazne zhorší. Konzervatívci vidia, že bude veľmi ťažké tento vývoj na západe zmeniť. Východ považujú za poslednú baštu skutočnej európskej identity a chcú ochrániť to, čo sa ešte ochrániť dá.
Veľká časť západnej Európy ešte nie je stratená a veci sa tam nedostali do nezvratného stavu. Mnohí ľudia si neuvedomujú, ako ďaleko veci zašli. Sme však na okraji zásadnej transformácie, čo ešte posilnili zmeny počas zvládania pandémie.
Na jednej strane na západe pozorujeme víťazné ťaženie extrémneho progresivizmu. Niektorým deťom dávajú blokátory puberty, vidíme obmedzovanie slobody slova a kultúru rušenia, násilie a s ním spojené zásahy štátu, ktoré končia takými grotesknými prejavmi, ako sú snahy o zákaz kuchynských nožov. Na strane druhej nie je vylúčené, že Emmanuela Macrona vo francúzskych prezidentských voľbách porazí národno-konzervatívny kandidát. V Taliansku zase vidíme silnejúcu národno-konzervatívnu koalíciu, ktorá zrejme vyhrá ďalšie parlamentné voľby. To nebolo pred desiatimi rokmi mysliteľné. Nedá sa preto asi presne hovoriť o ideologickom rozdelení Európy na východ a západ.
Určite nečelíme len rozdeleniu medzi západom a východom Európy, ale aj deľbe medzi tým, čo by sme mohli nazvať tradicionalizmom a progresivizmom. Existujú aj liberáli na východe a tradicionalisti na západe, je to boj o európsku dušu. Väčšinu ľudí na západe však aktuálne ovplyvňuje komplex zložený z liberálnych médií, veľkých technologických firiem, politikov a veľkých spoločností, ktorý silno háji ľavicovú liberálnu agendu.
Mnoho ľudí verí tomu, že životné podmienky nie sú až také zlé. Nemyslím si, že tak skoro uvidíme zásadný obrat v politickom zmýšľaní na západe. Taliansko môže byť príkladom zmeny, ale napríklad v takom Nemecku budú musieť podľa mňa veci zájsť oveľa ďalej. Súčasťou môjho poslania je, že každý deň sa predieram cez články, noviny, knihy, aby som ľuďom v mojej domovskej krajine a v západnej Európe ukázal, ako sa vyvíjajú ideologické frontové línie a prečo sa ľavicové liberálne hnutie rúti do katastrofy. Vidím však, že najskôr si cez tú katastrofu alebo násilnú udalosť budeme musieť prejsť. Je očividné, že hnutia ako Black Lives Matter, Žlté vesty či demonštrácie proti pandemickým opatreniam indikujú sociálnu dynamiku a pnutie, ktoré sa skôr či neskôr prevalí.
Dosahy manažovania pandémie, ako sú lockdowny a obmedzenia pre nezaočkovaných, ktorí sú, mimochodom, často konzervatívci, povedú k masívnym politickým, ekonomickým a sociálnym pnutiam. Vyžiada si to však aspoň dve-tri dekády, aby sa tieto veci ustálili. Preto si myslím, že stredná Európa má také dôležité poslanie. Ukázať opak, teda to, ako by Európa mohla vyzerať, ak by bola živým stelesnením hodnôt, ktorých sa teraz západ vzdáva. Aby sa o dvadsať či tridsať rokov mohol starý kontinent rekonštruovať vďaka príkladu strednej Európy. Tá však bude musieť vytrvať. Vidíme, ako sa tlaky z Bruselu stupňujú a aké ťažké bude pre vlády v strednej Európe udržať si svoje záujmy tvárou v tvár tejto masívnej vydieračskej propagandistickej kampani.
Vo vašej knihe „Úpadok“ prirovnávate úpadok Rímskej republiky k dnešnému vývoju. Ak ľudia hovoria o úpadku Ríma, zväčša majú na mysli krízu tretieho storočia, vpády Germánov a všetko po cisárovi filozofovi Marcovi Aureliovi. Druhé storočie, obzvlášť obdobie adoptovaných cisárov, sa skôr vníma ako zlatý vek. Vy však tvrdíte, že to, čo mnohí vnímajú ako súčasný úpadok Európy, sa skôr podobá na obdobie konca Rímskej republiky v čase prvého storočia pred Kristom a prvého storočia po Kristovi. Prečo?
Ide o veľa vecí. Napríklad masová migrácia vnútri ríše z východných regiónov do veľkých miest, ktorá bola očividne imigráciou chudobných a bola spojená s integráciou. Pokles pôrodnosti a zdôrazňovanie individualizmu a hedonizmu, kultúru chleba a hier, cieľom ktorej bolo potlačiť všetky potenciálne nepokoje v dôsledku rastúcej sociálnej paralýzy. Zaznamenávame masívny pokles v dôveryhodnosti tradičného republikánskeho náboženstva a tiež nástup globalizácie skrz hedonizmus a romanizáciu ríše. Vidíme tu vývoj pôvodnej formy rímskej zastupiteľskej demokracie v akúsi plutokraciu a úpadok senátorskej aristokracie, čo vedie k nástupu populizmu.
Medzi týmto obdobím a dneškom je teda veľa podobností. Pri pohľade do histórie vidíme, že všetky tieto pnutia v konečnom dôsledku viedli k dlhému obdobiu nepokojov. Obávam sa preto, že aj my prejdeme cez násilnú, nepríjemnú formu transformácie spoločnosti a že sme na jej začiatku. O tom, aká výbušná situácia v skutočnosti je, napovedá veľa očividných vecí. Ešte pred covidom sme mali ekonomickú krízu, tá sa však ešte posilnila opatreniami počas pandémie. Tento výbušný potenciál spustí eventuálne úpadkový cyklus. Vidíme to na Francúzku, skôr či neskôr sa pridá Nemecko a potom celá Európska únia.
Po úpadku Rímskej republiky a principátu (Rímske cisárstvo v prvých dvoch storočiach po Kristovi - pozn. red.) nastali tri storočia bezprávia a nepokojov. V súvislosti s úpadkom Západu pritom máme dva myšlienkové prúdy. Jeden hovorí, že sa v blízkej dobe dočkáme katastrofy, akou je vojna alebo veľká ekonomická kríza, ktorá vyústi do masívnej rekonštrukcie európskej geopolitiky. Druhý prúd tvrdí, že zažijeme dve až tri storočia pomalého úpadku, ktoré si generácie pre jeho postupnosť ani neuvedomia. K akému prúdu sa prikláňate vy?
Je ťažké projektovať takto ďaleko do budúcnosti. Podľa mňa však máme pred sebou generáciu občianskych nepokojov, ktoré povedú k akejsi forme augustiniánskeho (od prvého rímskeho cisára Augustusa - pozn. red.) principátu. Teda zrejme pôjde o autoritársky polokonzervatívny režim, ktorý sa bude snažiť stabililizovať dichotómie, ktoré sme opísali. Ako sa takýto štát bude vyvíjať, je ťažké predpovedať.
V prípade principátu, ktorý nastúpil po Rímskej republike, išlo zhruba 200 rokov o pomerne stabilnú formu vlády. Oproti nám mal však Rím výhodu v tom, že to bola stále takpovediac izolovaná ríša, ktorá mala na východe oponenta v Partskej a neskôr v Sasánovskej ríši, ale nečelila žiadnym životným hrozbám, až pokým sa nimi nestali Germáni.
Teraz však vidíme, že na svetovej škále je veľkým konkurentom Čína a stratili sme prevahu v ideologickej, ekonomickej aj kultúrnej doméne a nasledujúce generácie s tým zrejme nič neurobia. To určite nehrá v náš prospech a môže skôr zrýchliť aktuálny problémový vývoj. V každom prípade to však závisí od nás. Ak sa nám podarí vytvoriť štát, v ktorom prevážia tradicionalistické sily, no zachovajú sa základné demokratické štruktúry, slobody a práva, ktoré sú pre európsku kultúru typické, môžeme dospieť do štádia stabilnej súťaže s Čínou. Pokiaľ to však bude trvať príliš dlho a ľavicovo-liberálne a neomarxistické sily budú na konci stále vplyvné, dôsledky budú pravdaže veľmi negatívne.
Hovoríte, že určitá forma principátu je nevyhnutná, musí však byť pravicová a konzervatívna? Nemôže nastať akýsi ľavicový principát podporovaný modernými technológiami tak, ako to vidíme napríklad v Číne pri sociálnych kreditoch? Alebo nemôže byť tento európsky principát islamistický?
Všetko toto je možné. Osobne si však myslím, že pre všetky neskoré civilizácie je typické, že sa prikláňajú skôr na konzervatívnu stranu, a preto stále dúfam, že toto bude aj náš prípad. Závisí od toho, ako sa tam dostaneme. Rozdiel by napríklad bol medzi možnosťou konzervatívnej európskej strany, ktorá sa pokúsi stabilizovať situáciu, prevziať moc a integrovať aspoň časť ľavicových liberálnych elít a situáciou, kedy by ľavicový liberalizmus vyhral, ale aspoň z časti by bol donútený byť tolerantnejší ku konzervatívcom.
Myslím si ale, že cesta k autoritatívnejšiemu štátu je nevyhnutná. Pre ľudí ako sme my bude, samozrejme, veľmi smutné stratiť časť slobôd, na ktoré sme zvyknutí, ale stále to môže byť lepšie, než iné politické kompozície a dekonštrukcia našej civilizácie, ktorej teraz čelíme.
Treba povedať, že aj na prípade Ríma vidíme, že augustiánsky štát nemusí byť nevyhnutne totalitárny štát. Je autoritatívnejší, ale poskytuje celkom rozsiahlu sociálnu mobilitu a istý politický pluralizmus. Budúcnosť je otvorená, určite však nepôjde smerom k multiplikácii demokracie, liberalizmu či slobôd pre všetkých, ako to načrtol Francis Fukuyama.
Váš pohľad na históriu je silno ovplyvnený Oswaldom Spenglerom, ktorý hovorí, že civilizácie majú svoju mladosť, dospelosť a potom zahynú. Pričom my pozorujeme zánik Západu. Do akej miery je tento civilizačný vývoj predurčený a do akej miery závisí od činov jednotlivcov alebo organizovaných skupín?
Som presvedčený, že Spengler má pravdu. Ako viete, som predsedom Spoločnosti Oswalda Spenglera. Myslím si, že vo svojom diele Zánik západu v zásade správne opísal obrysy svetových civilizácií. Neverím v otvorenosť histórie, takže si nemyslím, že by sa hocičo mohlo stať v hocijakom momente. Samozrejme, existuje istá voľnosť, či už doľava alebo doprava, a vývoj záleží od hrozieb, činov jednotlivcov či od vplyvu prostredia. Vo všeobecnosti však civilizácie sú smrteľné, zomierajú a my sme na konci nášho vývoja.
Neznamená to, že budeme mať veľkú kataklizmu, po ktorej všetko zostane v ruinách. Civilizácie však majú záverečnú fázu, pri ktorej sa vyčerpávajú možnosti ich tvorivej sily, v rámci ktorej sa môžu snažiť systematicky rozvíjať všetko to, čo mali od začiatku. Je jasné, že toto štádium v prípade Západu rýchlo prichádza, pričom táto augustiniánska fáza bude konečným bodom vo vývoji našej civilizácie. Samozrejme, politika bude existovať aj potom, ľudia stále budú mať deti, budú žiť svoje životy, ale nebude to už v organickej kontinuite posledných tisíc rokov a ani na základoch západnej civilizácie, ktorá už svoje možnosti vyčerpala a ktorá ich v súčasnosti možno ešte dokáže šíriť na kvantitatívnom základe, ale nie na kvalitatívnom.
V debate o spoločnej Európe sa v akademickej a mediálnej sfére presadzuje určitá dichotómia. Buď ste proeurópsky, teda liberál a podporujete Brusel a viac integrácie, alebo ste protieurópsky euroskeptik, teda nacionalista, ktorý chce viac suverenity pre váš národný štát. Vy s týmto rozdelením nesúhlasíte a vymysleli ste pojem hesperializmus. Môžete ho vysvetliť?
Veľmi silno sa cítim byť Európanom. Som bilingválny Belgičan, ktorého rodným jazykom je francúzština aj nemčina a aktuálne žijem v Poľsku. Nemám preto silný pocit spolupatričnosti k jednému národnému štátu, ale skôr k Európe a myšlienke Západu vo všeobecnosti. Existujú, samozrejme, rozdiely napríklad medzi Francúzskom a Nemeckom, ale veľakrát sa zveličujú a väčšinu z toho, čo ľudia považujú za národné črty, sú v skutočnosti črty európske.
Jasne vidím jednotu západnej civilizácie a zásadné rozdiely oproti čínskej, indickej alebo moslimskej civilizácii. Keďže sa cítim byť Európanom, chcem, aby bola Európa pripravená brániť sa pred svojimi vnútornými aj vonkajšími nepriateľmi.
Napätie je také silné, že Európa rozdelená na 40 štátov, by sa určite nedokázala ubrániť Číne, tlaku islamu, africkej migrácii či technologickému úpadku. Takáto Európa riskuje, že sa stane šachovnicou záujmu všetkých veľkých hráčov. Nemyslím si, že nacionalizmus a návrat k národnému štátu je pre nás víťaznou možnosťou.
Zároveň však veľmi dôrazne vystupujem proti ideológii v pozadí Európskej únie, pretože nejde o európsku ideológiu. Je to ideológia globalizmu, univerzalizmu, multikulturalizmu, sociálneho konštruktivizmu či ultraliberalizmu. Nechráni našu západnú identitu, ale ju rozkladá. Nie som preto jediným, kto navrhuje myšlienku európskeho patriotizmu, ale zároveň návrat k našim tradičným konzervatívnym hodnotám, ktoré sú jeho základom. Dodajme, že hesperializmus vychádza zo starogréckeho „Hesperus“, čo znamená Západ a vyjadruje lásku k západnej civilizácii, čím sa líši od europeanizmu, ktorý je pozitívnym vzťahom k Európskej únii ako inštitúcii.
Viktor Orbán a poľská strana Právo a spravodlivosť sa pripravujú na spojenie s Matteom Salvinim a ďalšími európskymi konzervatívcami. Pozorujeme teda vznik akéhosi hesperialistického bloku?
Veľmi v to dúfam. Tiež som rád, že niektoré knihy, ktoré som editoval, alebo iniciatívy, ako preambula ústavy budúcej európskej konfederácie, pomohli v hľadaní spoločnej cesty. Roky som sa rozprával s rôznymi ľuďmi z rôznych európskych konzervatívnych strán a snažil som sa ich presvedčiť, že potrebujeme takú alianciu.
Samozrejme, je veľmi skoro hovoriť, či sa spoločné vyhlásenie Salviniho, Morawieckeho a Orbána stane základom spoločných politických krokov alebo frakcie v Európskom parlamente. Dúfam tiež, že tieto strany čo najskôr nájdu spoločnú reč v otázkach, ktoré sú stále otvorené. Napríklad, či chceme náš štát založiť len na kresťanstve alebo sekularizme? Chceme sa orientovať na Západ, Východ alebo chceme, aby bola Európa na prvom mieste? Chceme liberálnu Európu alebo skôr sociálnu Európu inšpirovanú sociálnym učením kresťanskej cirkvi? Je tu teda ešte veľa zásadných otázok, ale myslím si, že táto deklarácia je dobrým začiatkom pre takúto budúcu úniu.
Musíme byť však rýchli. Nemôžeme roky rokúce debatovať o ideológii. Nemáme veľa času. Musíme konať a nie len čakať na iniciatívy zo strany ľavicového liberalizmu. Strednú Európu treba v rámci Vyšehradskej štvorky, Medzimoria alebo niečoho iného preformovať do alternatívy, ktorá ukáže, že EÚ nie je jediným riešením európskej otázky. Alternatívy, ktorá bude schopná čeliť súčasnej osi Paríž-Berlín, ktorá je pre strednú Európu skutočnou hrozbou.
