Ak sa opoziční lídri strategicky neumravnia, ich šance na úspech sa ešte viac znížia. Napriek tomu, že sú dnes rozbehnutí do víťazstva a poraziť sa môžu už len sami. Vzhľadom na to, čo predviedli pred týmto referendom, ktoré malo byť výstavnou ukážkou opozičnej spolupráce pred kľúčovými parlamentnými voľbami budúci rok, práve takýto scenár vlastnej porážky nemusí byť úplne nepravdepodobný.
Aj z posledných prieskumov vyplýva, že opozičné vyhliadky na prečíslenie súčasnej vládnej zostavy ohrozuje najmä nebezpečne volatilné postavenie strany „Demokrati“, váľajúcej sa raz nad a raz pod hranicou piatich percent. Môže ísť o obdobne rozhodujúci prvok, ako keď sa pred tromi rokmi tesne pretiahla do parlamentu strana SNS a umožnila vznik štvrtej vlády Roberta Fica.
Ak si však chceli naďovci pomôcť, týmto referendom si skôr zavarili.
Predseda strany Jaroslav Naď síce trafil klinec po hlavičke výrokom, že prezident zrušením hlavnej otázky o predčasných voľbách referendum zarezal, problém však je, že tá trafená „hlavička“ bola jeho.
Kopanie vlastnej pasce
Keby mali u Demokratov ľudí rozmýšľajúcich dva ťahy dopredu (alebo niekedy aspoň jeden), vopred by rozumeli, ako si kopú vlastnú pascu, nad ktorou Pellegrini iba otvoril kryt. Zosmiešnili sa tým, že prezident proti nim použil ich vlastnú medicínu.
Prezident predsa konal predvídateľne. Otázku predčasných volieb vyriešil ústavný súd už v roku 2021, keď partia vtedajších koaličných poslancov vrátane Juraja Šeligu (dnes „demokrat“) presadila v roku 2022 pozmeňovák, ktorý znemožnil vyvolať predčasné voľby ľudovým hlasovaním. Bolo to v čase, keď bol Naď ministrom obrany a podobné referendum zorganizovala vtedajšia opozícia.
Naď sa aktuálne sťažoval, že prezident sa tentokrát ani len neobrátil na ústavný súd. Ale prečo by to robil, keď túto tému už pred ním vyriešil Šeliga a spol. spolu s predchádzajúcou prezidentkou Zuzanou Čaputovou? Ústavný súd predsa nie je trhací kalendár, ktorý každý rok rozhoduje inak podľa politickej objednávky vlády, ktorá je aktuálne pri moci, ako si to zrejme Naď predstavuje.
Ak ústavní sudcovia raz rozhodnú, že prebiehajúce volebné obdobie nie je možné skrátiť referendom, platí to nielen vtedy, keď to Demokratom vyhovuje. A ak by v tom aj bola „politická objednávka“, bola predsa jeho, unúvať s ňou ústavných sudcov by bol pre Petra Pellgriniho zbytočný krok navyše.
Ficovo referendum v roku 2021 Naď označil za politikárčenie zo strany Smeru, keďže vláda má ústavný mandát na štyri roky. Jeho relatívny neúspech označil za omyl, hoci prišlo 1,2 milióna ľudí. Na ten Naďov „omyl“ sa tento víkend k urnám dostavilo 700-tisíc.
Pri takomto bravúrnom čítaní politickej prevádzky sa zrejme aj tí voliči tejto strany, ktorí majú v hlavách najhlbšie zorané, zamýšľajú nad tým, čí má zmysel dávať hlas strane, ktorá má nielen extrémistické tendencie, ale intelektuálne na tom ani nie je lepšie ako kotlebovci blahej pamäti.
Vlažný prístup opozície
A zavarili im aj opoziční kolegovia, ktorí ich predčasne mŕtve referendum nepodporili. Voliči SaS a progresívcov síce k urnám prišli, ale ich lídri sa k jeho podpore postavili veľmi vlažne.
Prirodzene, najväčšiu vinu na tom mali samotní Demokrati, ktorí vytiahli do nepremysleného zápasu, ktorý nemohli vyhrať. Svojich kolegov v opozícii tak dostali do nepríjemnej situácie, keď museli premýšľať, ako referendum na jednej strane neodmietnuť, ale zároveň sa k nemu ani veľmi nehlásiť. Voliči KDH a Hnutia Slovensko ho odignorovali takmer úplne, hoci ťaženie proti „premiérskej rente“ a zrušeniu špeciálnej prokuratúry patria u matovičovcov medzi ich ťažiskové agendy.
Mimochodom, Tibor Gašpar (Smer) pritom v HN televízii minulý týždeň fakticky označil zmenu NAKA na ÚBOK len za kozmetickú zmenu, keďže podľa neho agenda boja proti veľkej kriminalite len prešla na nový útvar. Okrem iného tým vlastne čiastočne spochybnil zmysel tohto kroku – alebo len nechtiac zdôraznil, že nová politická klika pri moci chcela mať páku na elitné zložky vyšetrovania.
Možno tak pripomenúť kľukatú cestu „politickej životnosti“ organizačných zložiek polície, keď útvar s názvom ÚBOK existoval aj pred rokom 2012. Jeho súčasťou bola vtedy aj Národná protidrogová jednotka a finančná polícia. NAKA vznikla 1. decembra 2012 spojením Úradu boja proti korupcii s Úradom boja proti organizovanej kriminalite a k životu ju priviedli niekdajší minister vnútra Robert Kaliňák a vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar.
Rozčesnutá opozícia
Referendum skrátka opozíciu rozčeslo práve v období, keď by mala hľadať spoločné postupy. Možno sme videli predobraz hlavnej kampane pred kľúčovými parlamentnými voľbami, v ktorej sa opozičné strany navzájom okusujú, keďže každá má vlastné záujmy, predovšetkým tie, v ktorých bojuje o rovnakého voliča práve s partnermi, s ktorými chce zostaviť budúcu vládu.
Doposiaľ sme mohli očakávať, že zásadné rozpory medzi nimi vybublú na povrch až po tom, ako ideovo nekompatibilné strany zostavia „poficovskú“ vládu a na jeden deň a jednu noc v ich hlavách opäť vyjde slnko. Dovtedy mali pôsobiť harmonicky v spoločnom ťažení voči úhlavnému nepriateľovi a ukázať zodpovednosť voči voličom a krajine.
Po referendovom fiasku, keď naďovci hrali vlastnú hru a svojich partnerov vmanévrovali do nepríjemnej situácie, to pôsobí skôr tak, že toto opozičné zoskupenie sa dokáže ľahko rozkmotriť ešte pred voľbami. Homogenita, ktorá sa mala prehlbovať, má skôr opačné tendencie.
