Výsledná „Deklarácia zo samitu v Ankare“ je len jednostranovým, šesťodsekovým textom plným formálnych fráz, ktorý podľa kritikov neodráža hlbokú krízu dôvery vnútri bloku. Viacerí lídri sa preto po odchode z Turecka otvorene pýtali, či majú takéto formáty v ére Trumpa vôbec zmysel.
Diplomatické divadlo pred kamerami
Aj keď správy z trojhodinového uzavretého stretnutia lídrov naznačovali, že Trump sa správal pomerne srdečne a ocenil európske štáty za zvyšovanie obranných rozpočtov, hneď po zapnutí televíznych kamier sa situácia radikálne zmenila. Americký prezident spustil vlnu ostrej kritiky a urážok smerom k spojencom, ktorých obvinil z nespravodlivého prístupu k Spojeným štátom.
Najviac si to odnieslo Španielsko, ktoré dlhodobo neplní dohodnuté výdavkové kritériá na obranu. Trump ho pred novinármi označil za „hrozného partnera“ a „beznádejných, zlých ľudí“, pričom dokonca pohrozil okamžitým zastavením obchodu s touto krajinou.
Terčom kritiky sa stali aj Taliansko a Spojené kráľovstvo za to, že odmietli vojensky asistovať Washingtonu v konflikte s Iránom. Okrem toho Trump opätovne oživil tému Grónska, keď vyhlásil, že ostrov by mal patriť USA, pretože pre Ameriku je strategicky dôležitý, zatiaľ čo „pre Dánsko nie je dôležitý vôbec“.
Súčasný šéf NATO Rutte vynaložil podľa skôr citovaných webov enormné úsilie, aby Trumpa uspokojil a udržal jeho záujem o Alianciu. V záujme zachovania pokoja obhajoval americké vojenské kroky v Iráne napriek nesúhlasu takmer celej Európy.
Pred samitom opakovane letel do Washingtonu, kde v Oválnej pracovni pomocou zlatých kartónových plagátov Trumpovi demonštroval, ako jeho tvrdá rétorika prinútila Európanov platiť viac. Aj keď táto taktika lichôtok zabezpečila, že samit bol podľa diplomatov „taký nudný, ako len mohol byť“, z dlhodobého hľadiska problémy európskej bezpečnosti.
Keď hodnoty nahradia peniaze a lojalita
Pred príchodom druhej Trumpovej administratívy bolo NATO podľa National Review vnímané ako nedotknuteľný pilier západnej geopolitiky. Od čias Billa Clintona a Georgea W. Busha bolo rozširovanie Aliancie do strednej a východnej Európy spojené s budovaním demokracie a obranou spoločných hodnôt. Tieto ideály sú však dnes druhoradé.
Nahradil ich pragmatický, až čisto transakčný prístup: rozhodujúce sú vojenská kapacita, vplyv, peniaze a absolútna lojalita.
Trump úspešne využíva NATO ako páku na presadzovanie amerických ekonomických záujmov, najmä na podporu masívneho predaja amerických zbraní. Táto nátlaková taktika priniesla svoje ovocie.
Pod tlakom hrozby, že USA Alianciu opustia, európske krajiny drasticky prehodnotili svoje rozpočty. Minulý rok NATO viac ako zdvojnásobilo svoj pôvodný dvojpercentný cieľ a stanovilo nový referenčný limit na úrovni piatich percent HDP. S výnimkou štátov, ako sú Španielsko, Slovinsko, Albánsko či politicky nestabilná Veľká Británia, je väčšina členov na ceste tento ambiciózny cieľ v najbližšom desaťročí dosiahnuť.
Európa takisto začala urýchlene oživovať svoj zanedbaný obranný priemysel a po Trumpovom naliehaní zriadila novú bezpečnostnú iniciatívu v Arktíde.
Ako spomenul pre Politico Daalder, nová realita je neúprosná: Spojené štáty už nie sú pre Európu bezpodmienečne spoľahlivým partnerom. Pripomenul tiež sťahovanie vojsk z Európy, na ktoré šéf Bieleho domu „zámienku nepotrebuje, už s tým začal“.
Nevyhnutnosť „europeizácie“
NATO má dnes podľa National Review na výber len dve možnosti. Buď budú môcť európske vlády pasívne čakať a dúfať, že sa svet po odchode Trumpa vráti do starých koľají, alebo začnú okamžite pracovať na hlbokej reforme inštitúcie. Prvá možnosť je extrémne riskantná, druhá predstavuje jediný spôsob, ako si Aliancia môže zachovať akcieschopnosť a relevanciu.
Reforma znamená jediné: urýchlenú „europeizáciu“ NATO. Európa musí prevziať plnú konvenčnú zodpovednosť za obranu svojho kontinentu, predovšetkým za jeho zraniteľné východné krídlo.
Myšlienku tohto prechodu, keď by európske pozemné, vzdušné a námorné sily nahradili odchádzajúcich Američanov, navrhol podľa Politica už nemecký minister obrany Boris Pistorius. Pôvodne však tento plán odložili zo strachu, že by dal Washingtonu zámienku na odchod.
