Extrémizmus má mnoho podôb a nie všetky sú trestne postihnuteľné. Veľmi dobre to vedia aj prívrženci zakázaných ideológií, ako sú nacizmus a fašizmus, a preto sa snažia vytvárať nové formy obsahu. Tie podprahovo šíria myšlienky neznášanlivosti, hoci navonok pôsobia ako snaha o historické bádanie či iné formy prospešnej činnosti.
Jedným z podstatných prvkov týchto ideológií v histórii bolo vytváranie zoznamov nepriateľov, proti ktorým bolo potrebné bojovať a ktorých bolo potrebné vytlačiť zo spoločnosti. Práve oni mali podľa tejto logiky niesť zodpovednosť za všetky problémy v štáte.
V modernej dobe sa zoznamy nepriateľov nevytvárajú na základe rasy či etnicity, ale na základe oveľa vágnejších a menej overiteľných prvkov. Nie je náhoda, že neurčitosť je v tomto prípade rozhodujúcim faktorom – tak totiž možno na zoznam dostať každého, kto akokoľvek nevyhovuje určitej politickej skupine.
Nie je podstatné, či osoby na zozname páchajú overiteľné či preukázateľné „protispoločenské“ skutky. Podstatné je, že ich možno označiť za nepriateľov, a to aj na základe všeobecných a nič nehovoriacich tvrdení. Skutočným cieľom extrémistov totiž nie sú fakty, ale vyvolanie pocitu hnevu a odporu voči nepriateľom vo väčšinovej spoločnosti.
Anonymný zoznam nepriateľov s vágnymi definíciami
Na Slovensku zarezonovala vo verejnosti stránka hlasyagresora.eu.
Stránka sa označuje za „register osôb napojených na štruktúry Ruskej federácie alebo šíriacich jej propagandu“. Čo konkrétne toto vymedzenie znamená, sa verejnosť nikde nedozvie.
Rusko a prezident Putin sú pre vojenskú agresiu voči Ukrajine časťou verejnosti vnímaní ako „moderné nacistické Nemecko“ a každá s nimi spojená osoba je nepriateľom. Takýmto osobám teda nesmie byť dovolené fungovať v spoločnosti, čo je historicky klasický argument extrémistov v ich rétorike.
Stránka však neobsahuje osoby, na ktoré medzinárodné spoločenstvo alebo štáty uvalili sankcie, ani osoby, ktoré by iným, aspoň zdanlivo overiteľným spôsobom „kolaborovali“ s Ruskou federáciou. Namiesto toho obsahuje zmes nesúvisiacich osôb, ktoré, samozrejme, anonymný autor subjektívne vyhodnotil ako hrozbu šírenia ruskej propagandy.
Ku každej osobe navyše nezabudol dodať „mieru rizika“ jej činnosti.
Šírenie ruskej propagandy je trestané na európskej úrovni
V tomto smere je potrebné pripomenúť, že EÚ trestá šírenie ruskej propagandy a hybridných hrozieb sankciami. Osoby na zozname nepodliehajú takýmto sankciám – Jozef Hambálek bol zo sankčného zoznamu vyňatý –, a teda ich „škodlivosť“ pre verejnosť je iba subjektívnym hodnotením, ktorého cieľom je verejné označenie a obmedzenie ich fungovania v spoločnosti.
Určitú výnimku možno badať pri osobe Bohuša Garbára, ktorý bol právoplatne odsúdený za vyzvedačstvo pre Ruskú federáciu. V jeho prípade nemožno namietať, že na podobný zoznam skutočne patrí, pretože jeho vina a spojenie s cudzou mocou boli preukázané v súdnom konaní.
Pri iných osobách právoplatne odsúdených za extrémizmus, ako sú Marián Kotleba, Milan Mazurek či Tibor Rostás, možno polemizovať, či ich odsúdenie súviselo priamo s činnosťou v prospech Ruskej federácie a v neprospech Slovenskej republiky.
Autori projektu popierajú vlastné slová
Za pozornosť stojí, že hoci tento „register“ má slúžiť ako zoznam osôb napojených na Rusko a jeho propagandu, v sekcii stránky „O projekte“ samotní autori tvrdia, že „samotné zaradenie neznamená tvrdenie, že uvedená osoba spáchala trestný čin, koná v mene cudzej moci alebo je priamo napojená na Ruskú federáciu, pokiaľ takáto skutočnosť nie je výslovne a hodnoverne preukázaná“.
Moderní extrémisti tak popierajú vlastné úvodné slová, no tie už šikovne ukryli pod kategórie, ktoré si málokto pozrie.
Podstatné však je, že priemerný čitateľ môže nadobudnúť dojem, že osoba na zozname vedome spolupracuje s ruskými štátnymi štruktúrami. To je už závažné skutkové tvrdenie, ktoré si vyžaduje primerane silné dôkazy – tie však na stránke prirodzene chýbajú.
Zásah do osobnostných práv a rozpor s pravidlami OSN
Doplnenie o tom, že prevádzkovateľ sa dištancuje od šikany a protiprávnej činnosti, či vyjadrenie, že zaradenie do „databázy“ nie je nijakým hodnotením osoby a má len informačný charakter, predstavujú právne ošetrenie podobné tomu, ako keď presvedčený nacista skryje tetovanie svastiky na hrudi za ďalšie doplnky, aby nebolo možné ihneď hovoriť o zakázanom a právne postihnuteľnom konaní.
Policajti okolo Jána Čurillu, známi ako čurillovci, pritom verejnosti v inom kontexte ukázali, že svoje osobnostné práva je potrebné chrániť súdnou cestou.
Na jej konci môže byť v prípade vážneho zásahu do práv aj vysoké odškodné zo strany extrémistov a tvorcov ich zoznamov.
Z právneho hľadiska stojí za pozornosť aj skutočnosť, že nariadenie o ochrane údajov GDPR zakazuje spracúvanie osobných údajov odhaľujúcich politické názory podľa článku 9 ods. 1, ak na to nie sú splnené zákonné podmienky. Táto stránka špecificky používa politické názory ako prostriedok na nepriateľské označovanie osôb.
Súkromná osoba alebo médium môže vytvoriť databázu verejne činných osôb, no nie ľubovoľným spôsobom. Zákonnosť sa musí posúdiť pri každom profile a zároveň pri celkovom fungovaní takejto databázy.
OSN sformulovala v roku 2020 pravidlá pre zaraďovanie osôb na podobné zoznamy, pričom vyžaduje jasné a dostatočne úzke kritériá, individuálne posúdenie, informovanie dotknutej osoby o zaradení, pokiaľ tomu nebránia presne odôvodnené okolnosti, nezávislé preskúmanie, opravný prostriedok, funkčný mechanizmus odstránenia zo zoznamu či pravidelné preverovanie aktuálnosti údajov.
Stránka nič z toho nespĺňa.
Neurčité pojmy a definície ako základ pre nálepkovanie
Pri stránke hlasyagresora.eu existujú dôvodné pochybnosti o súlade niektorých prvkov projektu s GDPR, najmä pri spracúvaní politických názorov a utajení identity prevádzkovateľa. Jednotlivé profily môžu navyše predstavovať neoprávnený zásah do osobnostných práv, ak obsahujú nepravdivé, nepresné alebo nedostatočne podložené obvinenia.
Stránka totiž pri zozname osôb operuje s vágnymi vymedzeniami, podľa ktorých sa informácie o „nepriateľoch štátu“ vo verejnom priestore objavili v „súvislosti s proruskými naratívmi, protiukrajinskými výrokmi, dezinformačnými médiami, štruktúrami napojenými na Ruskú federáciu alebo s inými aktivitami, ktoré môžu poškodzovať záujmy Slovenskej republiky alebo jej občanov“.
Opäť nie je jasné, čo presne toto vymedzenie znamená, a ani pri samotných profiloch osôb nie sú nijako špecifikované „ich previnenia“. Podstatné je iba to, že „môžu poškodzovať záujmy Slovenskej republiky alebo jej občanov“, lebo to tvrdí anonymný extrémista.
Skrytý preto, lebo si dobre uvedomuje právne následky, ktoré by pri poškodzovaní osobnostných práv jednotlivých osôb mohli nastať. O extrémistoch je však známe, že svoje naratívy a myšlienky šíria utajenou formou.
Zmes nesúvisiacich mien a útoky na novinárov
Podstatný je aj zoznam mien na stránke. Neobsahuje iba mená politikov, ktorí musia znášať vyššiu mieru verejnej kritiky. Obsahuje aj mená súkromných osôb, spisovateľov, politológov či novinárov, ktorí sú z pohľadu anonymných extrémistov neprijateľní.
V tomto smere je potrebné osobitne upozorniť na bývalých novinárov denníka Štandard a súčasných novinárov denníka Marker, Daga Daniša, Vladimíra Palka a Jaroslava Danišku (šéfredaktor). Ich previnenie spočíva v tom, že „majú proruský výklad vojny na Ukrajine“ a „oslabujú jednoznačné pomenovanie ruskej agresie“.
Ak niekto sleduje činnosť týchto novinárov nielen prostredníctvom titulkov progresívnych kruhov na sociálnych sieťach, nemôže sa s takýmto prostoduchým nálepkovaním stotožniť.
Všetci traja opakovane odsúdili ruskú agresiu, no v rámci svojej novinárskej činnosti pomenúvajú aj príčiny vypuknutia vojny. Na rozdiel od iných ju nevnímajú ako dôsledok náhleho precitnutia prezidenta Putina jedného rána s tým, že zaútočí na Ukrajinu.
Verejná polemika o príčinách, ako aj o iných aspektoch vojny na Ukrajine je absolútne legitímna. Títo novinári sa na rozdiel od moderných extrémistov vytvárajúcich zoznamy nepriateľov štátu neboja pod svoju prácu podpísať.
Historické vytváranie zoznamov nepriateľov viedlo k tragédiám
Zoznamy nepriateľov, ktorí údajne vyvíjajú protištátnu činnosť, boli historicky vždy doménou extrémistických režimov. Sovietsky zväz stanovoval kvóty na zatknutia a popravy „protisovietskych živlov a sociálne škodlivých prvkov“ na základe zoznamov.
Nacistické Nemecko systematicky evidovalo zoznamy Židov, komunistov, sociálnych demokratov, intelektuálov, Rómov, homosexuálov a podobne „nežiaducich osôb či nepriateľov ríše“. Takýto proces existoval aj v Kambodži pri čistkách Červených Kmérov.
V súčasnosti je jedným z najbližších zahraničných príkladov súkromnej verejnej databázy politicky alebo bezpečnostne označovaných osôb práve ukrajinský zoznam „Myrotvorets“ (Mierotvorca).
Zverejnil osobné údaje tisícov ľudí vrátane novinárov a aktivistov a označoval ich za podporovateľov ozbrojených skupín či osoby konajúce proti bezpečnosti Ukrajiny.
OSN kritizovala vytvorenie tejto databázy okrem iného aj preto, že Štátna banka Ukrajiny odmietla osobe poskytnúť služby na základe „negatívnych informácií“ pochádzajúcich zo stránky.
Za pozornosť stojí aj čínsky zoznam nepriateľov, ktorí neboli dostatočne lojálni voči komunistickej strane, a ktorého dodržiavanie autoritársky štát prísne vymáha.
Práve to je podstatou týchto zoznamov – cielene izolovať „nepriateľov“ od verejného života a znemožniť im riadne fungovanie v spoločnosti.
Rusko využíva podobné zoznamy na potláčanie práv občanov
Skutočným paradoxom je, že tieto zoznamy sa tešia veľkej obľube v Ruskej federácii. Rusko vedie databázu „potenciálnych extrémistov“, pričom medzi sledované kategórie boli zaradení aj ľudskoprávni aktivisti.
Európsky súd pre ľudské práva vo veci Shimovolos proti Rusku konštatoval porušenie práva aktivistu Sergeja Shimovolosa na súkromie a osobnú slobodu tým, že bol evidovaný na zozname pre svoju činnosť a následne opakovane zadržiavaný políciou.
Podobný prípad riešil Európsky súd aj pri zoznamoch „zahraničných agentov“, ktorými Rusko označuje mimovládne organizácie, médiá a jednotlivcov pôsobiacich vo verejnom alebo politickom priestore. ESĽP v prípadoch Ecodefence a neskôr Kobalija a ostatní kritizoval široké a nepredvídateľné používanie tohto označenia. Súd dospel k záveru, že opatrenia mali skôr trestať a zastrašovať než zabezpečovať transparentnosť.
Je, samozrejme, rozdiel, či zoznam nepohodlných osôb prevádzkuje štát s celým svojím aparátom, alebo súkromný subjekt.
Podstata je však rovnaká – zoznam má slúžiť na vymedzenie nepriateľov spoločnosti s cieľom zastrašovať ich, alebo iných odradiť od toho, aby sa s osobami na zozname spájali. To všetko na základe nejasných a vágnych označení či tvrdení o protispoločenskej činnosti.
Európsky súd označil takéto praktiky za neprípustné. História ľudstvu ukázala, kam až môžu viesť podobné zoznamy. Na ich počiatku rovnako stáli anonymní, no o to horlivejší extrémisti, ktorí majú nutkavú potrebu odstrániť zo spoločnosti všetko, čo nie je v súlade s ich videním sveta.
Na tento problém je potrebné poukazovať a odpovedať právnou cestou s vyvodzovaním zodpovednosti voči jednotlivým aktérom po vzore čurillovcov.