Nástup umelej inteligencie bol vskutku rýchly. Tempo jej prijatia prekonalo aj nástup internetu. V roku 1995 používalo internet približne 39 miliónov ľudí. O päť rokov neskôr ich bolo zhruba 361 miliónov a hranicu jednej miliardy užívateľov internet prekonal až okolo roku 2005. ChatGPT naproti tomu dosiahol sto miliónov aktívnych používateľov len počas dvoch mesiacov od svojho spustenia. Internet potreboval na prekročenie rovnakej hranice niekoľko rokov.
Toto porovnanie, samozrejme, nie je úplne objektívne. Internet bol novou infraštruktúrou, ktorú bolo nutné postupne vybudovať. ChatGPT mohol od prvého dňa využívať svet prepojený internetom, smartfónmi a sociálnymi sieťami. Napriek tomu jeho rýchle rozšírenie ukazuje, že generatívna AI nebola len technologickou kuriozitou pre niekoľkých odborníkov. Počas pár týždňov sa dostala do rúk miliónov ľudí, ktorí ju začali používať pri práci, štúdiu aj v bežnom živote.
Tento rýchly postup, sprevádzaný až bombastickou eufóriou z technologických schopností jazykových modelov, spustil sériu obáv o to, ako umelá inteligencia zmení našu spoločnosť. Tak ako vždy – a to platí už od gréckych filozofov – sú v móde krajné stanoviská.
Prvé spočíva v popieraní akéhokoľvek podstatného vplyvu AI na spoločnosť. Podľa tohto pohľadu ide predovšetkým o investičnú bublinu, marketingový trik a ďalšiu preceňovanú technológiu, ktorá nakoniec narazí na svoje limity. Druhý tábor, naopak, očakáva dystopickú revolúciu, ktorá v ničom nezaostáva za postapokalyptickými scenármi známymi z filmov. Umelá inteligencia má pripraviť človeka o prácu, slobodu a nakoniec možno aj o samotné miesto na svete. Čaká nás skrátka nejaký variant sveta zo série Fallout.
Oba prístupy majú jednu spoločnú slabinu. Znemožňujú nám o probléme dobre premýšľať. Prvý tábor nevidí zmenu, pretože zatiaľ nedošlo k úplnému prevratu. Druhý ju zase hľadá iba v budúcej katastrofe. Jeden podceňuje prítomnosť, druhý ju obetuje špekuláciám o vzdialenej budúcnosti.
Je preto potrebné hľadať strednú cestu. To neznamená urobiť mechanický kompromis medzi optimizmom a katastrofizmom. Stredná cesta nie je priemerom dvoch omylov, ale naopak, snahou o dokonalosť, nie priemernosť. Treba ísť strednou cestou: pripustiť revolučný charakter tejto technológie, ale zároveň vychádzať z nemennej ľudskej prirodzenosti, na ktorú sa každá technologická zmena musí nejakým spôsobom adaptovať.
Burzový šok už nastal
Šok umelej inteligencie sa najskôr prejavil na burze, teda tam, kde sa budúcnosť oceňuje skôr, ako skutočne nastane. Najvýraznejším symbolom sa stala Nvidia. Z výrobcu grafických kariet sa v priebehu niekoľkých rokov stala najhodnotnejšia firma sveta a jej rast urobil z radu investorov milionárov. Podobne sa do centra pozornosti dostali spoločnosti ako Palantir, ktoré ešte nedávno širšia verejnosť takmer nepoznala.
Finančný svet sa AI veľmi rýchlo prispôsobil. Predovšetkým však prepojil jej budúcnosť s obrovským množstvom kapitálu. Technologické firmy investujú stovky miliárd dolárov do čipov, dátových centier a energie. Banky a investičné fondy tieto očakávania financujú a zarábajú na ich raste.
Tým vznikol samoposilňujúci mechanizmus. Vysoké očakávania zvyšujú ceny akcií, vyššie ceny priťahujú ďalší kapitál a nové investície sú následne vydávané za dôkaz, že AI revolúcia pokračuje. Čím viac peňazí je do tohto príbehu vložených, tým väčší je záujem na jeho udržaní.
To neznamená, že AI revolúcia nie je skutočná. Popri ozajstnej technológii však vznikol aj mýtus o jej takmer neobmedzenej moci. Finančný svet už nečaká, či AI uspeje. Do značnej miery na jej úspech stavil.
Pracovný trh čaká dlhá zmena
Prvá trhlina však prichádza v otázke pracovného trhu. Práve tam mala nastať doslova apokalypsa. Prví na rane mali byť prekladatelia a tvorcovia obsahu. To sa nestalo.
Nie že by sa AI v týchto oblastiach nepoužívala, ba práve naopak. Lenže zvýšená kvantita obsahu sama osebe neprodukuje kvalitu. A práve ľudia v týchto exponovaných profesiách sú na ťažšie podmienky do istej miery pripravení.
Influencer totiž nie je iba obsah. Kiežby záležalo len na jeho kvalite. Ide zároveň o značku, povesť, vzťah s publikom a schopnosť udržať si jeho pozornosť. Je to oveľa zložitejší problém, než sa na prvý pohľad zdá.
Umelá inteligencia tak zatiaľ nezničila celé profesie. Strpčila však život začínajúcim pracovníkom. Práve tí totiž predtým dostávali jednoduchšie úlohy, na ktorých sa učili remeslo. Dnes ich čoraz častejšie zvládne stroj.
Ani produktivita práce zatiaľ nejako závratne nerastie. A možno najväčšia revolúcia na pracovnom trhu čaká práve tých, ktorí AI vytvorili, teda programátorov. Ľudskí programátori patrili k veľmi drahým artiklom a práve ich čiastočné nahradenie začína dávať najväčší zmysel vo firmách, ktoré hľadajú efektivitu. Jedno takéto ušetrené miesto už môže dávať zmysel aj väčšej firme.
A toto už sa dá označiť za skutočný šok. Teda len pre neznalcov histórie, pretože revolúcia vždy požiera svoje vlastné deti. Na pracovnom trhu tak prebieha transformácia, ktorá bude dlhá a bolestivá. Nie je to však pravý šok, skôr dlhá zmena, ktorej dôsledky budú prichádzať postupne.
Takto by sme mohli rozoberať jednotlivé sektory a odbory donekonečna. Školstvo zažíva AI šok, o ktorom sa ešte príliš nehovorí, a v závese bude zdravotníctvo. Ani tu však nejde o niečo úplne nepredvídateľné.
Pravý spoločenský šok
Pravý šok musí byť prekvapivý. A ten možno spočíva v diabolskom prepojení algoritmov odporúčania obsahu s generatívnou AI.
Prvá časť tohto spojenia je pritom oveľa staršia ako ChatGPT. Algoritmy sociálnych sietí nám svet neukazujú. Skladajú nám jeho výrez podľa toho, pri čom vydržíme čo najdlhšie. Preto v ňom víťazia hnev, strach a konflikt. Ich cieľom je udržať človeka čo najdlhšie pred obrazovkou. Algoritmy zvýhodňujú obsah, ktorý vyvoláva hnev, strach alebo pocit morálnej prevahy. Pokojný výklad a zložitejší argument proti tomu majú nevýhodu. Nemuseli pritom samy nič vytvárať. Stačilo im vyberať z obsahu, ktorý vyrobili ľudia.
Generatívna AI túto situáciu mení. Obsah už nebude obmedzený ľudskou schopnosťou vytvárať ho. Bude ho možné produkovať takmer bez konca a za zanedbateľné náklady. To je oveľa väčšia zmena ako samotná schopnosť stroja napísať článok alebo vytvoriť obrázok. Propagandista predtým musel pripraviť jedno oznámenie pre milión ľudí. Teraz môže systém vytvoriť milión rôznych oznámení pre milión rôznych ľudí.
Tu sa dostávame k pravému spoločenskému šoku. Umelá inteligencia nemusí človeka pripraviť o slobodnú vôľu. Stačí, keď mu bude neustále predkladať to, čo chce vidieť, a postupne pred ním zakryje všetko ostatné.
Človek totiž nepoznáva svet priamo. Pokiaľ však čoraz väčšiu časť tohto svedectva začne vyrábať stroj a jeho distribúciu bude riadiť iný stroj, vzniká úplne nové prostredie. Nie nová ľudská prirodzenosť, ale prostredie, ktoré dokáže oveľa presnejšie využívať jej slabosti.
Človek zostáva rovnaký. Stále túži po uznaní, istote, spravodlivosti a pravde. Rovnako však podlieha hnevu, pýche, strachu a pohodlnosti. Nové technológie tieto sklony nevytvorili. Dokážu ich však sledovať, merať a využívať v rozsahu, ktorý predtým nebol možný.
Prvý veľký spoločenský šok spôsobený umelou inteligenciou teda možno nezačal s ChatGPT. Začal už vo chvíli, keď algoritmy prevzali kontrolu nad distribúciou informácií. Generatívna AI je iba druhou časťou tohto procesu. Až ich spojenie však môže zmeniť samotný priestor, v ktorom človek premýšľa, rozhoduje sa a hľadá pravdu.
Najväčšie nebezpečenstvo umelej inteligencie preto nemusí spočívať v tom, že začne myslieť za človeka. Začalo sa už vo chvíli, keď začala rozhodovať, o čom bude človek premýšľať.