Ako veľmi zaujímavý jav môžeme pripomenúť debatu, ktorá sa odohrala medzi Sadinom a francúzskym filozofom a moderátorom Raphaëlom Enthovenom v denníku Le Figaro.
Enthoven ako svoj hlavný dôkaz, že umelá inteligencia nemyslí, uvádza experiment, v rámci ktorého mal napísať filozofickú dizertáciu. Zatiaľ čo jeho práca dostala najvyššie hodnotenie 20 z 20, ChatGPT dostal len 11 z 20. Dôvodom bolo, že jazykový model nevedel dobre sformulovať problém. A práve nastolenie problému je pre tohto mediálneho filozofa dôkaz, že umelá inteligencia nemyslí.
Toto tvrdenie však nič nedokazuje. Teda okrem toho, že v roku 2023 jazykový model vytvoril priemernú slohovú prácu. To však nie je dôvod tvrdiť, že umelá inteligencia z podstaty nemyslí. Je to podobné, ako keby niekto v čase prvých šachových programov porazil počítač a z tejto výhry vyvodil, že stroj z princípu nikdy nemôže hrať šach lepšie ako človek.
Enthoven tak v tejto debate plní predovšetkým úlohu filozofa, ktorý nás upokojuje. Nič sa nedeje, pretože medzi ľudskou mysľou a umelou inteligenciou sa nachádza obrovská priepasť.
Živý jazyk a jazyk smrti
Sadin nemá rovnaký pohľad. Jeho analýza ide oveľa ďalej ako k povrchnému definovaniu ľudskej mysle ako schopnej sformulovať problém. Začiatkom jeho reflexie je vzťah k jazyku.
V prípade umelej inteligencie je produkcia jazyka založená na pravdepodobnostnom výpočte. Jazykový model sa opiera o štatistické vzťahy, ktoré získal z obrovského množstva textov, a na ich základe vytvára pravdepodobné pokračovanie. Jeho reč teda nevychádza z vlastnej skúsenosti so svetom, ale z matematického modelovania vzťahov obsiahnutých v ľudskom jazyku.
U Sadina je to v rozpore s ľudským použitím jazyka. Francúzsky filozof tvrdí, že u človeka je totiž skúsenosť jazyka založená na slobode. Nikto nevie, ako vlastne svoju ďalšiu vetu dokončí. Ľudský jazyk tak má v sebe zakódovanú ľudskú slobodu. Tento pohľad však môžeme považovať za veľmi zjednodušený. Človek nie je v rozprávaní absolútne nedeterminovaný. Už len to, že používa slová a významy, ho obmedzuje.
Aj umelá inteligencia len ťažko vytvorí dvakrát po sebe rovnaký text. Ale Sadin ide vo svojej analýze ľudského jazyka ďalej ako k predstave generátora náhody. Z nepredvídateľnosti totiž neplynie ľudská sloboda.
Rozdiel bude treba hľadať inde. Človek nehovorí iba na základe predchádzajúcich slov. Hovorí z určitého konkrétneho miesta vo svete. Hovorí konkrétny človek utváraný svojou skúsenosťou, vlastným telom, minulosťou, vzťahmi a situáciou, v ktorej sa práve nachádza.
Jeho reč má otvorené aj skryté úmysly. Zároveň vyrastá z dlhodobo utváranej osobnej zásoby jazyka, kultúry a čítania. Je to živý jazyk. Sadin neváha hovoriť o tom, že jazyk používaný umelou inteligenciou je práve z tohto dôvodu thanato-logos, „jazyk smrti“.
Keď delegujeme vlastné myslenie
A pretože sú jazyk a myšlienkový svet úzko prepojené, hrozí riziko, že mŕtvy jazyk ovplyvní aj ľudské myslenie. Ako? Už prvé modely, ktoré neboli založené na generatívnej umelej inteligencii, ale na interpretácii obrovského množstva dát – tie boli také veľké, že by ich človek nemohol vyhodnotiť –, nútili človeka delegovať svoje právomoci na algoritmy.
S príchodom generatívnej umelej inteligencie sa tento prechod ešte zrýchli. Nejde o to, že umelá inteligencia napíše skoro dokonalý text, ale ide o to, že postupom času človek stratí dôvod písať vlastné texty.
Je to ako s príchodom GPS. Predtým si človek musel cestu naštudovať a prejsť. Teraz slepo nasleduje GPS a mnoho ľudí sa už v mapách a bez navigácie nevie pohybovať v cudzom priestore. Rovnako nebude dôvod písať vlastné texty.
Z toho vyplýva, že jazyk nie je len prostriedkom komunikácie, ale aj myslenia. Postupom času môže človek strácať schopnosť samostatne formulovať, štruktúrovať a rozvíjať vlastnú myšlienku. Stráca sám seba.
Pokiaľ dieťa zistí, že na jednoduchý pokyn systém vytvorí esej, argument alebo interpretáciu, môže sa legitímne pýtať: prečo sa mám učiť písať? Prečo čítať veľké texty? Prečo sa vôbec namáhať formulovať myšlienku?
Nájsť zmysel v postmodernej dobe je ťažké. Nájsť ho za pomoci umelej inteligencie bude ešte ťažšie. Človek sa môže ocitnúť uprostred takmer nekonečného množstva informácií a dokonale fungujúcich nástrojov a čoraz menej bude používať vlastné schopnosti.
Sadin preto odmieta predstavu, že každú novú možnosť umelej inteligencie musíme prijať len preto, lebo zvyšuje produktivitu. Technológia by podľa filozofa mala naraziť na hranicu tam, kde začína obmedzovať ľudskú slobodu, integritu, dôstojnosť, kreativitu alebo medziľudské vzťahy.
V prípade takto nastavených kritérií by bol priestor na generatívnu umelú inteligenciu výrazne užší, než ako ho chápeme dnes. Sadin dokáže pripustiť jej využitie pri výskume, analýze alebo práci s informáciami. Oveľa problematickejší je preňho okamih, keď systém nezačne človeku iba pomáhať, ale začne zaňho vykonávať samotný akt písania, tvorby a formulovania myšlienok.
Otázkou teda nie je, či raz začne myslieť umelá inteligencia. Oveľa naliehavejšie je, či pre ňu neprestaneme myslieť my.
