Recyklovanie ako východisko?

V roku 2014 sa v EÚ podarilo zrecyklovať 43 percent vyprodukovaného komunálneho odpadu – nezrecyklovaný odpad skončil v spaľovniach a na skládkach.

Hoci sa triedenie a následné recyklovanie odpadu môže zdať ako udržateľné či ekologické riešenie problému s odpadom, portál Guardian napríklad v článku z roku 2023 nevylučuje možnosť, že časť plastového odpadu prevážaného s cieľom recyklácie mimo EÚ končí nakoniec na skládkach či vo vodných tokoch.

Bývalý výkonný podpredseda EÚ Frans Timmermans ešte rok predtým označil mieru využívania obalového materiálu za nadmernú a čoraz viac škodiacu životnému prostrediu. Timmermans však varoval, že „sa nedokážeme prerecyklovať cez stále silnejúci prúd odpadu“. Preto bol stúpencom návratu k opakovateľne použiteľným obalom (ako napríklad vratné zálohované fľaše). O štyri roky neskôr je však jasne vidieť, že tento smer nezískal v Bruseli prevahu.

Navyše v prípade nezodpovedného prístupu zo strany samospráv či odpadových spoločností alebo pri znečistení časti odpadu v zbernej nádobe putuje aj vytriedený odpad do spaľovne či na skládku.

Samostatnú kapitolu predstavujú bioplasty, biologicky odbúrateľné a kompostovateľné plasty, ktoré sa napriek svojmu názvu nie vždy skladajú z nefosílnych surovín. A ako upozorňuje eurokomisia, ich názov je zavádzajúci, lebo mimo priemyselnej kompostárne sa nerozložia.

Nenahraditeľný plast

Už niekoľko rokov sa preto objavujú snahy zameniť rozšírený plast náhradami, ktoré sú skutočne rozložiteľné aj v prírode, a to bez toho, aby ju znečisťovali.

Slamky z morských rias či misky z vláknitých húb mali priniesť jednorazový tovar vyrobený z netoxických obnoviteľných surovín. Od ich vynálezu však prešli roky a doteraz sa s nimi nestretávame. A naopak, celofán rastlinného pôvodu vytlačili na trhu plastové potravinárske fólie.

Na prelome novembra a decembra 2024 sa v juhokórejskom Busane konalo posledné kolo rokovaní OSN, ktoré malo priniesť právne záväznú globálnu zmluvu o plastoch. Účastníci sa však dohodli len na tom, že sa dohodnú v budúcnosti.

V auguste 2025 sa skončilo podobne aj rokovanie v Ženeve.

Ešte krátko pred stretnutím v Busane bola v prestížnom vedeckom časopise Science publikovaná štúdia, ktorá predostrela možnosti obmedzenia vzniku plastového odpadu.

„Štvorica opatrení – globálny strop na výrobu plastov, investície do odpadovej infraštruktúry, zavedenie dane z jednorazových obalov a recyklačného mandátu – by mohla do roku 2050 znížiť množstvo nesprávne spravovaného plastového odpadu až o 91 percent a emisie súvisiace s plastmi znížiť približne o tretinu,“ zhrnul závery vedeckého článku portál Guardian.

Nie recyklovať, ale nevyrábať

OSN sa štúdiou neinšpirovala a žiadne opatrenia vo vzťahu k plastovému odpadu dodnes neprijala. Regulačný zásah však vôbec nemusí byť nutný, ak sa pozmení zmýšľanie ľudí.

„Pohodlie, ktoré plasty ponúkajú, viedlo k utváraniu kultúry jednorazového používania a vyhadzovania. (...) Mnohé z týchto výrobkov, ako sú plastové tašky a obaly na potraviny, sa používajú len niekoľko minút či hodín, no v životnom prostredí môžu pretrvávať stovky rokov," napísal v máji 2025 National Geographic.

Americká Environmental Protection Agency (EPA) tak podotýka, že najlepším spôsobom, ako znížiť množstvo odpadu, je vôbec ho netvoriť. Predchádzanie vzniku odpadu uvádza ako najlepší spôsob vyrovnávania sa s odpadom aj eurokomisia.

Tento proces sa však nemusí zakladať na ďalších stratégiách a reguláciách, ktoré prichádzajú zhora. Trvácne zmeny sa zvyknú začínať pri jednotlivcovi a jeho zdravom rozume. V tomto prípade vtedy, keď začne zvažovať, čo skutočne potrebuje kúpiť, čo môže použiť opakovane a čo o chvíľu skončí v koši.

Za väčšinou znečistenia životného prostredia plastmi stojí podľa Guardianu pár desiatok veľkovýrobcov a zvyšný podiel znečistenia pripadá na obrovské množstvo menších spoločností.

Ak sa dobrovoľne zmení správanie dostatočného množstva ľudí, v podmienkach trhového hospodárstva sa rýchlo prispôsobia obe skupiny.