Keď sa teda Bush dostal k moci, armáda spočiatku nemala šancu presadiť sa, keďže sa jej nepodarilo presvedčiť vtedajšieho prezidenta, aby zvýšil výdavky na obranu v snahe predbehnúť Čínu.

Potom však prišiel teroristický útok z 11. septembra 2001, ktorý zorganizovala Al-Káida pod vedením Usámu bin Ládina a pri ktorom zahynulo takmer tritisíc ľudí.

Útok vyústil do slávneho vyhlásenia globálnej vojny proti terorizmu, v rámci ktorej došlo k inváziám do Afganistanu a Iraku, ako aj k masívnym investíciám do americkej vojenskej a spravodajskej infraštruktúry na Blízkom východe a v častiach severnej Afriky.

Nasledujúci americkí prezidenti sa pokúšali odkloniť pozornosť od tohto regiónu, no zistili, že ich opäť vťahujú do nekonečných vojen, ktoré v niektorých prípadoch trvali takmer dve desaťročia. Stiahnutie amerických síl z Afganistanu v roku 2021 zdanlivo uzavrelo túto kapitolu americkej vojenskej histórie, pričom zanechalo zmiešané, hoci nie úplne neúspešné dedičstvo.

Dá sa však tvrdiť, že vojna prezidenta Trumpa s Iránom je azda posledným výdychom kapitoly amerických vojenských zásahov súvisiacich s udalosťami z 11. septembra.

Vojenská sila Ameriky

Amerika je už dlho hrdá na svoju armádu. Pamätníky venované veteránom sú bežné v mnohých mestách, rovnako ako možno zdanlivo kuriózny zvyk pomenúvať odpočívadlá pozdĺž diaľnic po vojenskom personáli. Veteráni zvyčajne požívajú zvýhodnené podmienky pri poistení, hypotékach a podobne, pričom nie je nezvyčajné, že bežný Američan osloví slúžiaceho vojenského príslušníka v obchode, aby mu poďakoval za službu. Okrem rešpektu prejavovaného samotným vojakom sa americká vojenská sila aspoň od druhej svetovej vojny vo veľkej miere považuje za samozrejmosť.

Amerika nikdy neprehrala vojnu proti zahraničnému protivníkovi na svojom území – čo sa niekedy uvádza ako dôvod jej agresívneho prístupu k vojnám v zahraničí – a zohrala rozhodujúcu úlohu v dvoch hlavných konfliktoch 20. storočia.

Hoci jej najpamätnejšie vojenské zásahy počas studenej vojny sú pravdepodobne patová situácia v Kórei a porážka vo Vietname, rovnako úspešne prezentovala obraz vojenskej sily, ktorý stačil na porážku Sovietskeho zväzu. S pádom ZSSR a komunistickej hrozby však medzi americkou verejnosťou opäť vzrástol určitý skepticizmus, pokiaľ ide o nevyhnutnosť – alebo aspoň rozsah – intervenčného prístupu krajiny.

Stojí za to pripomenúť, že doma panoval silný odpor voči jej zapojeniu do oboch svetových vojen, zatiaľ čo jej neúspešná misia vo Vietname do istej miery poškodila obraz Ameriky ako obhajcu globálnych slobôd.

Medzitým sa po porážke komunizmu na obzore neobjavil žiadny zjavný nepriateľ – prieskumy verejnej mienky pred 11. septembrom naznačovali, že Američania vnímali Čínu ako najvýznamnejšiu hrozbu, avšak nie takú, ktorá by si vyžadovala vojenský zásah.

Navyše Roger Cliff, úradník Pentagónu, v čase 11. septembra po dvadsiatich rokoch tvrdil, že vojna v Perzskom zálive z roku 1991, ktorá trvala len šesť mesiacov, preukázala schopnosť Spojených štátov „ľahko zničiť konvenčné sily akejkoľvek regionálnej veľmoci, ktorá by mohla uvažovať o ohrození záujmov USA“.

V tomto svetle nie je prekvapujúce, že Bush a Gore zaujali k zahraničnej politike a vojenskému zásahu diferencovaný prístup, ako bolo opísané vyššie. Zdalo sa, že neexistuje žiadna naliehavosť – Amerika bola nespochybniteľne jedinou svetovou superveľmocou a mohla sa teraz sústrediť na vnútorné záležitosti.

Vojna proti terorizmu

Po 11. septembri sa však postoj verejnosti a politikov k vojne výrazne zmenil. Na scéne sa objavil nový nepriateľ – nebezpečné a nejasné zoskupenie islamistických teroristických skupín, ktoré spáchalo najsmrteľnejší teroristický útok na americkom území.

Bush okamžite prešiel do ofenzívy a vyhlásil vojnu proti terorizmu, ktorá mala ospravedlniť vojenské zásahy nielen v Afganistane – domovine bin Ládina –, ale aj v Iraku, Iráne, Jemene, Sýrii, Líbyi a ďalších krajinách.

Dňa 14. septembra Kongres schválil „Autorizáciu na použitie vojenskej sily“ (Authorization for Use of Military Force), spoločnú rezolúciu, ktorá udeľovala americkému prezidentovi široké právomoci na použitie sily proti tým, ktorí boli zodpovední za útoky, a pri nasadení vojakov neexistovalo takmer žiadne váhanie.

Verejná podpora Busha bola ohromujúca – jeho popularita vystrelila na 90 percent –, zatiaľ čo americkí spojenci sa rýchlo pridali k vojenskej kampani v Afganistane, ktorej cieľom bolo poraziť al-Káidu na jej vlastnom území a ktorá sa začala v októbri 2001.

Porážka terorizmu, najmä islamistického, sa stala novým cieľom americkej obrannej politiky, hoci ešte pred pár mesiacmi to bola len jedna z mnohých úvah. Takmer rovnako dôležité bolo, že po tom, ako bola Amerika ťažko zasiahnutá na vlastnom území, opäť nabrala odvahu vnímať svoju misiu ako vedenie boja za slobodu a spravodlivosť vo svete.

Názov jej afganskej kampane – operácia Trvalá sloboda – nenechal nikoho na pochybách o tom, ako táto krajina vníma svoje vojny. Republikánsky prezidentský kandidát John McCain stručne zhrnul svoje názory počas svojej neúspešnej kampane v roku 2008 slovami: „Neskrývame sa pred históriou. My tvoríme históriu.“

Expanzia na Blízkom východe

Amerika sa na Blízkom východe výrazne angažovala už desaťročia pred 11. septembrom, pričom v čase útokov tam mala približne 27-tisíc vojakov.

Vďaka drvivej podpore verejnosti však Bush rýchlo začal rozširovať americkú vojenskú prítomnosť, zvyšoval počet základní a nasadzoval ďalšie vojenské jednotky. Na vrchole vojny sa na Blízkom východe nachádzalo približne 250-tisíc amerických vojakov.

Rovnako ako v prípade Afganistanu bola teroristická hrozba použitá na ospravedlnenie invázie do Iraku s cieľom zvrhnúť Saddáma Husajna v roku 2003 – vojny, ktorá je dnes spájaná s nepravdivými tvrdeniami, že Husajn nahromadil zbrane hromadného ničenia.

Hoci iracká vojna narušila vzťahy USA s mnohými spojencami, krajiny ako Veľká Británia a Poľsko naďalej podporovali americkú misiu. Rozširovanie vojenských jednotiek a amerických základní v regióne bolo prejavom sily a projekciou moci, ktoré sa osvedčili už počas studenej vojny.

Keď prezident Bush v máji 2003 svojím prejavom „Misia splnená“ v podstate vyhlásil víťazstvo v Iraku, zdalo sa, akoby USA boli nezastaviteľnou silou a druhá vojna v Iraku bola len opakovaním vojny v Perzskom zálive, v ktorej po šesťtýždňovej vzdušnej kampani nasledoval krátky rozhodujúci pozemný útok.

Ukončenie nekonečných vojen

Bushovo oslavovanie sa však ukázalo ako predčasné. Až o osem rokov neskôr vtedajší prezident Barack Obama začal postupne ukončovať americkú prítomnosť v Iraku – hoci bol v roku 2014 nútený poslať americké jednotky späť, keď sa Islamský štát (IS) stal významnou silou.

V prípade Afganistanu sa USA stiahli v roku 2021 na základe plánu, ktorý vypracoval Trump a zrealizoval Joe Biden.

Po Bushovom znovuzvolení v roku 2004 všetci následní úspešní prezidentskí kandidáti – Obama, Trump, Biden a opäť Trump – vyjadrili túžbu vymaniť USA z nepopulárnych nekonečných vojen. Najmä Biden a Trump sa vyslovili proti ďalším pokusom o pretvorenie cudzích krajín prostredníctvom vojenských akcií.

USA dosiahli svoj hlavný cieľ, ktorým bolo zníženie teroristickej hrozby na svojom území – k opakovaniu udalostí z 11. septembra nedošlo, pričom Roger Cliff vypočítal, že priemerný ročný počet ľudí zabitých pri teroristických útokoch v USA s výnimkou obetí z 11. septembra klesol približne o polovicu v porovnaní s obdobím 1975 až 2001 v období 2002 až 2020.

Rastúce vojenské straty, zábery zneužívania zo strany amerických vojakov a domáca hospodárska recesia však podkopali podporu verejnosti. Keďže sa vojny predlžovali, toľko amerických vládnych predstaviteľov sľubovalo „odchod“ z regiónu, len aby boli opäť vtiahnutí späť, že sa táto fráza stala bežným vtipom v obranných kruhoch.

Klesajúca prestíž USA

V roku 2024 Donald Trump viedol volebnú kampaň, sľubujúc ukončenie angažovanosti USA v zahraničných vojnách, ako bol napríklad konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom, a so sľubom, že Amerika bude na prvom mieste. Hoci jeho sľuby pripomínali sľuby Busha z roku 2000, existovali medzi nimi kľúčové rozdiely. Bush odmietol izolacionizmus s argumentom, že „opúšťa našich spojencov a naše ideály“ a viedol by k „stagnácii Ameriky a divokému svetu“, Trump však túto politiku vo veľkej miere prijal.

Zatiaľ čo Bush čelil krajine prekypujúcej sebavedomím v období materiálnej prosperity, Trump oslovoval národ, ktorý utrpel príliš veľa rán v zahraničí a stále sa snažil prekonať hospodársku stagnáciu po pandémii COVID-19.

Zdalo sa, že po stiahnutí sa z Afganistanu a Trumpovom znovuzvolení sa kapitola americkej histórie po 11. septembri chýli ku koncu. Trumpovo rozhodnutie rozpútať začiatkom tohto roka vojenské operácie proti Iránu je však pravdepodobne jej posledným výdychom.

Odôvodnenia zásahu odzrkadľovali tie z Afganistanu a Iraku: vnímaná hrozba jadrových zbraní v rukách nepriateľskej sily, presvedčenie, že vojnu možno rýchlo ukončiť drvivou ukážkou sily, a návrhy na zmenu režimu.

Rovnako ako sa odôvodnenia zhodujú s tými z vojen, ktoré nasledovali po 11. septembri, tak aj boj o prekonanie nepriateľa, ktorého odhodlanie a zdroje sú väčšie, než Amerika predpokladala. Dokonca aj absencia akéhokoľvek skutočného zvažovania vyslania pozemných jednotiek je pozostatkom z dlhotrvajúcich konfliktov v Afganistane a Iraku.

Azda najvýznamnejšie zo všetkého sú však útoky namierené proti symbolom americkej moci, teda proti jej základniam. Ide o situáciu, ktorá sa najviac približuje tomu, čo veľmoc Západu zažila, keď bola jej zámorská vojenská infraštruktúra priamo napadnutá v takomto rozsahu.

Amerika sa obracia dovnútra

Teraz, keď je na Blízkom východe stále 50-tisíc vojakov a príslušníkov spravodajských služieb, sa hovorí, že Amerika svoju prítomnosť postupne ukončí, hneď ako sa vojna s Iránom skončí.

Zároveň regionálne veľmoci začali uzatvárať vlastné vojenské dohody, keďže sa zdá, že éra spoliehania sa na USA sa chýli ku koncu. To isté sa odohráva v juhovýchodnej Ázii a v Európe, kde sa spojenci zúfalo snažia prispôsobiť meniacim sa geopolitickým prioritám Ameriky.

V istom zmysle to vyzerá tak, že americká verejnosť a politici sa vracajú k stavu pred 11. septembrom, keď sa ich pozornosť obracia dovnútra a ich chuť na vojnu klesá.

Dedičstvo týchto politík je naďalej predmetom vášnivých diskusií. Hoci sa ukázali ako úspešné pri ochrane Ameriky, prostredníctvom série zmien režimov priniesli destabilizáciu a pretrvávajúca existencia al-Káidy aj Islamského štátu znamenala, že kľúčové teroristické siete zostali neporazené.

Zdá sa však, že dnes prevláda vnímanie, podľa ktorého je možnosťou aj prehra, a že USA nie sú iba tvorcom histórie, ale – ako to vyjadril Martin Luther King Jr. – sú aj jej produktom a podliehajú jej.

To nemusí znamenať koniec amerických snáh formovať svet v mene „dobra a spravodlivosti“, ale ak to USA skúsia znova, môže to byť s takými jazvami, ktoré síce robia vojaka odolnejším, ale zároveň ho učia byť obozretnejším voči nadmernému bojovému zápalu.