Je vikinský krvavý orol mýtus alebo realita? Vedci sa naň pozreli z iného pohľadu

Krvavý orol je výstižný názov pre spôsob mučenia, ktorý je známy predovšetkým zo severských ság. Vedci sa však dodnes prú, či išlo o skutočnú praktiku, alebo len o prikrášľovanie príbehov zo strany stredovekých kresťanských pisárov. Nemáme totiž žiadny súdobý záznam.

Z neskorších prameňov v starobylej nórčine a latinčine poznáme deväť osobitných spomienok o vykonaní krvavého orla. Niektoré z písomností sú skúpe na detaily, iné však toto mučenie opisujú vcelku dopodrobna.

Jedna zo staronórskych básní (knútsdrápur) rozpráva príbeh vikinského vodcu Ivara Bezkostného. Ten v roku 866 dobyl mesto York a dal umučiť tamojšieho northumbrijského kráľa Aellu. Ten podľa legendy rok predtým umučil Ivarovho otca Ragnara Lodbroka. Pomsta teda musela byť priliehavá. Báseň hovorí o tom, ako „Ivar, ktorý vládol v Yorku, vyrezal Aellov chrbát orlom“.

Viac detailov ponúka napríklad Haraldova sága. Tá spomína jarla Torf-Einara, ktorý svojmu nepriateľovi „odsekol rebrá od chrbtice mečom a vytiahol jeho pľúca cez medzeru v chrbte. Zasvätil ho Odinovi ako víťaznú obetu“. Podľa vedcov sa toto mučenie v zásade vždy spomína ako pomsta pre niekoho, kto zabil vykonávateľovi člena rodiny.

Iný pohľad

Nová štúdia však takpovediac obchádza otázku historickosti krvavého orla a pozerá sa na praktiku z iného uhla. Skupina zdravotníckych vedcov z Keeleovej univerzity v Anglicku sa rozhodla overiť, či by bol takýto čin vôbec anatomicky možný, respektíve či by mohol slúžiť ako efektívna mučiaca technika.

„Vedci sa v minulosti zvykli sústrediť na detaily a spoľahlivosť stredovekých opisov krvavého orla argumentujúc za alebo proti jeho historickosti. Čo sa však doteraz neskúmalo, sú anatomické a sociálnokultúrne limitácie, v ktorých by sa vikinský krvavý orol musel vykonať,“ poznamenávajú autori štúdie.

Za výskumom stojí Monte Gates a Heidi Fullerová v spolupráci s historikom Lukeom Johnom Murphym z Islandskej univerzity. S odkazom na primárne zdroje spolu polemizujú, čo by sa stalo s telom človeka, keby sa na ňom vykonával takýto obrad.

Prirodzene, nič dobré. Výskumníci podotýkajú, že mučenie by sa muselo robiť extrémne opatrne, inak by obeť umrela takmer okamžite na stratu krvi či zadusenie. No aj pri opatrnom vykonaní krvavého orla by sa máloktorý človek dokázal dožiť dokončenia celého obradu.

Výnimočné, ale možné

„Ukazujúc hodnotu medziodborového prístupu, ako napríklad v tejto štúdii, naša anatomická analýza naznačuje, že aj plný obraz krvavého orla, ako sa spomína v existujúcich stredovekých prameňoch, by sa dal uskutočniť, ale rýchlo by viedol k smrti obeti vykrvácaním či zadusením. A akékoľvek ďalšie kroky by sa teda vykonávali na mŕtvole. V krátkosti, krvavý orol je fyzicky možný,“ uvádza sa v závere štúdie.

Vzhľadom na absenciu archeologických dôkazov je ťažké posúdiť, čo sa vlastne mohlo považovať za krvavého orla, pokiaľ ho Vikingovia skutočne robili. Vedci však podotýkajú, že prítomnosť takejto praktiky v najvyšších stupňoch severskej spoločnosti je možná.

„Porovnateľné dôkazy zo severskej kultúry v dobe Vikingov vo všeobecnosti naznačujú, že výrazné mrzačenie živých i mŕtvych ľudských tiel vrátane násilných a rituálnych popráv sa skutočne odohrávalo. Preto sa domnievame, že krvavý orol mohol byť extrémnou a odľahlou, nie však nemožnou praktikou,“ dodáva štúdia.