Komu slúži nárast napätia medzi Ruskom a Západom

Imitácia ohrozenia

Tento opozičný koncept vyzerá v kocke nasledovne: sústredenie vojsk, ich manévre a hrozby voči Ukrajine sú len napodobeninou, ktorá upútala pozornosť Západu a poskytla Rusku príležitosť, aby žiadalo o väčší ohľad na svoje záujmy. Skutočnú vojnu nikto ani nemal na mysli.

Všetko sa, pokračuje výklad, podarilo. Nedávny dištančný rozhovor medzi americkým a ruským prezidentom priniesol šokujúce výsledky. Obmedzenie vojenskej pomoci USA Ukrajine, škrtnutie nákladov na sankcie voči Nord Stream 2 z amerického rozpočtu, súhlas s diskusiou o bezpečnostných zárukách pre Rusko vrátane nerozšírenia NATO na východ – a to všetko výmenou za to, že Rusi sa vzdali niečoho, na čo sa aj tak nechystali…     

Ruskí liberáli prvýkrát otvorene kritizovali prezidenta Bidena, dokonca ho obvinili zo zrady (hoci nie je jasné, koho presne zradil). Prvýkrát od Trumpovho odchodu si ho dovolili ľutovať.

Niekde tu sa teda cela kríza mohla skončiť. Ale postupne sa ukázalo, že diplomatické víťazstvo Rusov nie je také bezpodmienečné. Simulované vojnové prípravy sú až príliš vierohodné. Novinári, ktorí už neradi píšu len o pandémii, sa chopili témy a vdýchli jej nový život.

Cui prodest?

Pripomeniem jednu anekdotu Marka Twaina, ktorej bol kedysi svedkom. Opísal scénu, ako v redakcii novín v malom americkom meste pri Mississippi túžili žurnalisti vymyslieť tému pre ďalšie vydanie – ale v okolí sa vôbec nič nedialo. Zrazu pribehol chlapec s krikom: Na rieke explodoval parník! Je veľa obetí!! Editor vyskočil, zdvihol ruky hore a vyhlásil: „Ó Bože Všemohúci, ty si vypočul naše modlitby!“

Tento príbeh čiastočne vysvetľuje inšpiráciu svetových médií rusko-ukrajinskou krízou. Nie však úplne, nie je totiž správne zo všetkého viniť len médiá. Je tu ešte niečo, na čo upozornili niektorí ruskí experti. Slávny Cicero zvykol odporúčať ako princíp kontroly položiť si otázku: Cui prodest? Komu to teda vyhovuje?

Keď chcete pochopiť podstatu udalostí, tak zistíte, že v tomto prípade rastúce napätie až po hrozbu ozbrojeného konfliktu vyhovuje rovnako všetkým hráčom na medzinárodnej scéne.

Nepreháňam. Také Rusko už z toho získava dividendy. Ukrajina zase neobmedzene vymáha súcit a núdzovú pomoc zo Západu, keď sa prezentuje ako potenciálna obeť možnej agresie. EÚ a USA oživili dôvody, aby zvýšili tlak na Rusko (na Krym sa už postupne zabúda), alebo – aj taká je tu možnosť, v závislosti od okolností – aby odmietli nové sankcie a vrátili sa k normálnym vzťahom. Dalo by sa to prezentovať ako diplomatický úspech a prekonanie hrozby vojny.

Pokiaľ ide o médiá, tie si nadlho zabezpečili informačné príležitosti.

To, samozrejme, neznamená, že všetko sa deje koordinovane a po vzájomnej dohode, to nie, ale o istom vzájomnom porozumení už špekulovať možno.

Tento pre slovenského čitateľa konšpiratívny a nepochybne cynický koncept pritom môže byť čiastočne pravdivý. Ako vieme, podobné konflikty majú vlastnú logiku vývoja a keďže poľahky môžu prekvapiť a eskalovať, nie je vždy možné ich zvládnuť. Zdá sa, že situácia okolo Ukrajiny, aj keď bola spočiatku naozaj imitovaná, momentálne už nie je celkom pod niekoho kontrolou.

Od podvodu k sebaklamu

Európske orgány a inštitúcie (najmä NATO) dnes do takej miery uverili mediálnej propagande, že úplne vážne diskutujú o sankciách, ktoré by mali uvaliť na Rusko, ak zaútočí na Ukrajinu. Nová nemecká ministerka obrany dokonca o sankciách nahlas uvažovala aj bez prípadného útoku. Len za samotné cvičenie ruskej armády na ruskom území. Vyzerá to už na masový sebaklam, ak nie šialenstvo.

Ruskí analytici zdvíhajú prst, že v takýchto podmienkach sa nedávny úspech Rusov môže ľahko zmeniť na nepríjemné prekvapenie. „Lebo vietor sejú a budú žať víchricu,“ ako poznamenal biblický prorok Ozeáš (Oz 8, 7).

V Rusku je veľa ľudí (podľa sociologických meraní centra Levada vyše 40 percent), ktorí sa obávajú, že napodobenina, ktorá sa spočiatku javila ako dobrý nápad a dokonca priniesla istý výsledok, sa zmení na skutočný konflikt a vypukne naozajstný hurikán.

Niektorí novinári a politológovia sa pýtajú: Čo ak ruské vedenie, ako aj západní kolegovia tiež podľahnú sebaklamu, zabudnú na svoj pôvodný úmysel a prepadnú dojmu, že ich krajina je v skutočnom nebezpečenstve? Vtedy by sa ilúzia rýchlo zmenila na krutú a nechcenú realitu.

Ruské ministerstvo zahraničných vecí sa už vyhráža, že je pripravené „posunúť hranice prijateľného“ a dokonca „dať vojenskú odpoveď“ na niektoré kroky Západu, ktoré sa ešte ani neuskutočnili. Boh vie, čo všetko by to mohlo znamenať.

Pragmatickejšie mysliaci analytici vytrvalo tvrdia, že podobný scenár nie je príliš pravdepodobný. S dôvetkom, že kým napätie všetkým vyhovuje, nikto sa nebude ponáhľať ho znižovať. Najmä ak skutočná vojna sľubuje len straty, preto sa k nej vraj nikdy nedostaneme. Bojovať budeme len zbraňami impozantnej rétoriky a výhražných vyhlásení.

Je to nepríjemné, ale aspoň nie fatálne.