Ako to vidia Rusi: Najhoršie, čo nám môže Amerika urobiť, je darovať nám Ukrajinu v tomto stave

V otázke možnosti rusko-ukrajinskej vojny sa dvaja poprední ruskí experti Sergej Karaganov a Dmitrij Trenin zhodujú. Kremeľ je podľa nich pripravený demonštrovať svoju vojenskú silu. Rusko vedome vznieslo prehnané požiadavky, ktorými chce spolu s manévrami prinútiť Západ, aby s ním viedol skutočný dialóg.

Už niekoľko týždňov je jednou z hlavných tém našich aj svetových médií snaha Ruska dotlačiť Západ ku garancii, že nedôjde k ďalšiemu rozširovaniu Severoatlantickej aliancie. Toto diplomatické úsilie sprevádza bezprecedentné zhromažďovanie ruských vojsk na hraniciach s Ukrajinou. Stále viac sa preto objavujú špekulácie politikov, ale aj expertov o tom, že Európa sa možno ocitla na prahu najväčšieho konfliktu od skončenia druhej svetovej vojny. V slovenských médiách sa v tomto smere objavujú najmä úvahy západných expertov na Rusko (písal o nich aj Štandard). Hoci ide často o kvalitných analytikov, na to, aby sme uvideli väčšiu časť neprehľadnej mozaiky zobrazujúcej skutočnú podstatu napätia na hraniciach nášho východného suseda, je nemenej dôležité poznať aj pohľad expertov z Ruska – liberálnych aj konzervatívnych. Ponúkame hlbší pohľad na postoj dvoch vplyvných ruských odborníkov.

Karaganov, hlas konzervatívneho Kremľa

Sergej Karaganov, bývalý dekan Fakulty svetovej politiky a ekonómie na Vyššej škole ekonomiky v Moskve, je uznávaným ruským politológom a ekonómom. V súčasnosti pôsobí ako riaditeľ vplyvného think taku Rada pre zahraničnú a obrannú politiku, ktorú založil niekdajší vysokopostavený príslušník ruskej vojenskej rozviedky GRU a bývalý zástupca ministra obrany Vitalij Šlykov. Karaganov je vo všeobecnosti považovaný za hlas staršej, konzervatívnej generácie ruských silovikov.

V rozhovore pre portál Argumenty a fakty vyhlásil, že tlak, ktorý Rusko začalo na Západ vyvíjať manévrami v blízkosti ukrajinských hraníc v kombinácii s vyvinutím moderných zbraní, začína prinášať svoje plody. Moderné zbrane podľa neho „môžu ohroziť životaschopnosť USA“. Rusko musí ukázať, že je skutočne pripravené na deštruktívnu konfrontáciu so západnými mocnosťami, aby tie pochopili dôležitosť požiadaviek, ktoré Moskva predložila, tvrdí Karaganov.

Ruský politológ pritom opakovane zdôraznil, že v skutočnosti vôbec nejde o Ukrajinu. Podľa Karaganova nie je Ukrajina pre Rusko zďaleka natoľko strategicky dôležitá, ako to naznačujú mnohí iní experti. Skutočným bohatstvom Ruska je podľa jeho názoru Sibír. Práve získanie tohto na prírodné bohatstvo a nerastné suroviny bohatého regiónu umožnilo Moskve vytvoriť impérium, nie zisk Ukrajiny, zdôraznil. „Najhoršie, čo nám môže urobiť Amerika, je darovať nám Ukrajinu v tom stave, do ktorého ju ona priviedla,“ povedal.

Ukrajina má podľa Karaganova pre Rusko hodnotu len ako nárazníková zóna, ktorá ho bude oddeľovať od „nepriateľskej“ Severoatlantickej aliancie. Zdôrazňuje pritom, že pre dosiahnutie tohto cieľa nie je vôbec nevyhnutné, aby Rusko svojho západného suseda priamo ovládalo. Stačí, ak na jeho území nebude vojenská infraštruktúra NATO.

Skutočným cieľom Moskvy, ako tvrdí, je nový systém veľmocenských vzťahov v Európe, ktoré vznikli v 90. rokoch po rozpade Sovietskeho zväzu. „Podpisujúc v roku 1990 Parížsku chartu sme nesprávne súhlasili s tým, že akékoľvek štáty majú právo vstupovať do akejkoľvek aliancie. Vtedajšia vláda si zdanlivo myslela, že my sami vstúpime do NATO alebo že sa NATO stane mierumilovnou, demokratickou obrannou alianciou,“ vyhlásil s tým, že sa stal presný opak. Najmä pobaltské republiky a Poľsko nabrali podľa jeho názoru po vstupe do Aliancie priveľa odvahy a voči Rusku začali vystupovať veľmi agresívne. Ruský analytik považuje za neprípustné, aby sa niečo podobné stalo aj s Ukrajinou.

Karaganov verí, že podobná dohoda na novom systéme vzťahov v Európe je rovnako v záujme Západu, aj v prípade, že by bola výsledkom ruského nátlaku. Podobne ako mnohí iní experti zdôrazňuje, že Západ a Rusko sa budú navzájom potrebovať, aby dokázali vyvážiť prudký mocenský vzostup Číny. „… bez ohľadu na naše hlboké priateľstvo s Čínou, [mocenská, pozn red.] nerovnováha medzi nami bude len narastať, pričom opora iných priateľov by nám nezaškodila. Potrebujeme pokojnú západnú hranicu,“ uviedol s tým, že úplne rovnaké záujmy má v tomto smere aj Západ. Dodal tiež, že ak sa Západ neprepadne do morálnej priepasti v dôsledku „neľudskej ideológie, ktorá odmieta dejiny, pohlavia a rodinu, pričom sa opiera o kult LGBT a ultrafeminizmus“, vzťahy medzi Ruskom a západnými štátmi by mohli byť pri novom poriadku v Európe už zakrátko priateľské. Podrobnejšie sme sa názorom Karaganova v Štandarde venovali v osobitnom článku.

Trenin: Zmierlivý hlas bývalého rozviedčika

Hoci je Dmitrij Trenin, bývalý príslušník GRU a súčasný riaditeľ Moskovského centra Carnegie, predstaviteľom umiernenejšieho prúdu ruských expertov, v otázke napätia na ukrajinských hraniciach sa prekvapivo s Karaganovom v mnohom zhoduje. Expert z centra Carnegie rovnako ako Karaganov tvrdí, že korene dnešnej krízy môžeme nájsť v neschopnosti Západu v 90. rokoch integrovať Rusko do svojich štruktúr za podmienok, ktoré by pre Moskvu boli prijateľné.

So svojím konzervatívnejším kolegom súhlasí aj v tom, že Kremeľ svojím tvrdým postojom a manévrami pri hraniciach s Ukrajinou dokázal prinútiť Západ, aby ho začal pozornejšie počúvať. „Po prvý raz od rokovaní o zjednotení Nemecka si Spojené štáty sadli s Ruskom za rokovací stôl, aby rokovali o problémoch európskej bezpečnosti,“ zdôraznil s tým, že Washington tiež po prvýkrát vyjadril ochotu dohodnúť sa na zákaze rozširovania striel krátkeho a stredného doletu v Európe, ako aj obmedzení vojenských aktivít na východe kontinentu.

Takýto vývoj by Rusko ešte prednedávnom podľa Trenina považovalo za obrovské diplomatické víťazstvo, avšak stávky sa odvtedy podľa jeho slov výrazne zvýšili. Expert z centra Carnegie však na rozdiel od Karaganova nepovažuje za reálne, že by Západ mohol pristúpiť na požiadavky Kremľa v podobe, v akej boli nedávno prezentované. Ani pod hrozbou jadrového konfliktu alebo výmenou za oslabenie koordinácie medzi Moskvou a Pekingom. Zdôrazňuje pritom, že jediné, čo si dve jadrové veľmoci môžu v skutočnosti navzájom garantovať, je vzájomné zničenie v prípade atómového konfliktu.

Hoci Putin požaduje od Západu právne záväzný sľub, že sa NATO nebude rozširovať ďalej na východ, niečo podobné nie je podľa experta v praxi možné. „Len za posledných 20 rokov Spojené štáty jednostranne odstúpili od rusko-amerických dohôd o systémoch protivzdušnej obrany, raketách stredného doletu, dohody o otvorenom nebi aj iránskej jadrovej dohody. Oceľové garancie skrátka neexistujú.“

Trenin však verí, že novú, stabilnejšiu bezpečnostnú architektúru v Európe možno vybudovať na základe viacerých menších dohôd týkajúcich sa konkrétnych tém. Aj vďaka tomu, že prijatie Ukrajiny a Gruzínska do NATO, ktoré by si vyžadovalo súhlas všetkých členov aliancie, je v dohľadnej budúcnosti prakticky nemožné.

Moskva a Washington by sa podľa názoru ruského experta mohli dohodnúť na nerozmiestňovaní rakiet a inej vojenskej infraštruktúry štátov NATO na Ukrajine, výmenou za čo by sa ruské ponorky s hypersonickými raketami Cirkon nepribližovali k pobrežiu USA. Do určitej miery prichádza do úvahy aj dohoda o obmedzení vojenskej spolupráce medzi Ukrajinou a štátmi NATO. Pomohla by taktiež už spomínaná dohoda o nerozmiestňovaní striel stredného doletu v Európe a zmluvy týkajúce sa veľmi špecifickej vojenskej infraštruktúry Severoatlantickej aliancie na jej východných hraniciach.

Trenin predpokladá, že uzavretie týchto dohôd by dokázalo stabilizovať bezpečnostnú situáciu v Európe, pričom by bolo prijateľné pre Západ i Rusko. Požiadavky Moskvy na návrat NATO na pozície spred roku 1997 v tomto kontexte považuje len za nástroj, ktorý by Rusom umožnil ukázať ochotu odstúpiť od niektorých svojich „požiadaviek“, a nie za skutočnú, vážne myslenú, podmienku.

Expert z centra Carnegie v tomto smere zdôrazňuje to isté čo Karaganov. Rusko sa manévrami pri ukrajinských hraniciach nesnaží obnoviť Sovietsky zväz, ale prebudovať bezpečnostnú architektúru Európy do podoby, ktorá bude viac zodpovedať jeho vojenskej sile. Rusko pritom podľa jeho názoru bude v prípade neúspechu na diplomatickom poli ochotné túto silu v praxi demonštrovať.

Postavia sa proti Putinovi oligarchovia a ruský kapitál?

Jedna z častých téz západných politikov znie, že Putina môže od útoku na Ukrajinu odradiť hrozba ďalších západných sankcií. Ako však vo svojom článku ukázal ruský spravodajský portál Moscow Times, miestni oligarchovia, ale aj úspešní podnikatelia sú pripravení v takomto prípade „potichu trpieť“. Portál viacerých z nich pod podmienkou anonymity vyspovedal v čase, keď sa ruská burza strmo prepadala a rubeľ dosahoval historické minimá. Napriek tomu ani jeden z respondentov neuviedol, že by bol ochotný postaviť sa vláde. Ani za predpokladu, že by ho vojna a nasledujúce sankcie mohli finančne zruinovať.

„Táto téma sa náhle stala hlavnou témou rozhovorov podnikateľov, ako som ja. Nie oligarchov, ale úspešných Rusov tesne pod nimi,“ uviedol pre Moscow Times miestny investičný bankár. „Sme bohatí a môžeme o veľa prísť. Mnohí z nás majú druhé domovy v Európe. Máme práva na pobyt. Investovali sme do toho veľa. Hoci nikto nechce vojnu, nečakajte, že sa veľký biznis postaví a povie nahlas svoj názor. Stali sa z nás pasažieri. Komunita podnikateľov bude o vojne diskutovať len v kuchyni. Na verejnosti ostane každý ticho,“ dodal.

V podobnom duchu sa vyjadril aj jeden z respondentov, ktorý patrí medzi 200 najbohatších Rusov. „Nemôžeme toho urobiť veľa, keď ide o vyššie politické hry. Máme zviazané ruky. Očakávam ďalšie zhoršovanie vzťahov, čo sa, samozrejme, negatívne prejaví aj na ruskej ekonomike. Avšak veľký biznis si tým bude musieť prejsť tak ako už niekoľkokrát pred tým. Nie je to pre nás nič nové,“ povedal.

Ako v tejto súvislosti napísali Moscow Times, reakcia ruského biznisu, ktorý je dlhodobo lojálny Kremľu, nie je veľmi prekvapivá. Zlomenie politickej moci oligarchov bolo totiž jedným z prvých krokov Vladimira Putina po jeho nástupe k moci. Väčšina najvplyvnejších ruských podnikateľov podľa portálu dnes chápe, že udržanie ich majetku závisí len od Putina a jeho vnútorného kruhu. Dovolia si síce opatrnú verejnú kritiku daní, investičných schém a štátnej podpory, avšak chápu, že k zahraničnej politike sa vyjadrovať nesmú.

Vojna ako pokračovanie politiky inými prostriedkami

Hoci si Karaganov a Trenin vo svojich názoroch často odporujú, v prípade napätia na rusko-ukrajinských hraniciach medzi nimi panuje hneď vo viacerých kľúčových bodoch zhoda. Prvým z nich je tvrdenie, že príčinou dnešnej krízy je nesúlad medzi architektúrou bezpečnostného systému v Európe, ktorý vznikol ešte v 90. rokoch, s vplyvom a silou dnešného Ruska.

Obaja experti sa tiež zhodujú na tom, že cieľom Ruska nie je obnova Sovietskeho zväzu alebo niekdajšej Ruskej ríše, a teda ani priama kontrola nad územím Ukrajiny, ale práve vyhovujúcejší bezpečnostný systém v Európe a dostatočná nárazníková zóna medzi Ruskom a Severoatlantickou alianciou.

Posledným nemenej dôležitým argumentom oboch analytikov je tvrdenie, že Rusko neblufuje a je skutočne pripravené svoju vojenskú silu v prípade potreby reálne aplikovať. Ako pritom naznačujú anonymné vyjadrenia ruskej finančnej elity, Kremeľ od takéhoto postupu nemusí odradiť ani hrozba vážnych ekonomických sankcií. Karaganov pripomína, že nielen Západ dokáže ekonomicky tlačiť na Rusko, ale aj Rusko na Západ. Zvlášť ak by prípadný konflikt ešte viac zblížil Rusko a Čínu.