Všetci Putinovi muži. A jedna žena

Mnohí z nich po napadnutí Ukrajiny neustáli obrovský tlak verejnosti a s okamžitou platnosťou ukončili svoju prácu pre Rusov. Bývalý rakúsky ­kancelár Christian Kern napríklad rých­lo odstúpil z dozornej ra­dy rus­kých železníc. Pre sociálneho de­mo­kra­ta to nebol až taký problém, fešák Kern nikdy pro­rus­ké názory neprejavoval, iba potreboval po rýchlom konci politickej kariéry tra­fiku a dostal ju. Pre iných je to ťažšie.

Zvlášť zaujímavé sú prípady troch štátnikov, ktorí dlho váhali so stiah­nu­tím sa z Ruska ale­bo zostali Putinovi doteraz verní: bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder, bývalý rakúsky kancelár Wolfgang Schüssel a bývalá rakúska ministerka zahraničných vecí Karin Kneisslová. O tej po­slednej počul svet iba raz – keď sa Putin „spontánne“ dostavil na jej svadbu do vino­hradov južného Štajerska. Snímka, na ktorej rakúska ne­vesta urobila ruskému prezidentovi po valčíku pukance, ob­letela svet. To bol rok 2018.

Putin sa na rakúskej svadbe zdržal len hodinu a pol, spätne je to ale práve tento historický detail, ktorý vysvetľuje nadmernú zhovievavosť voči zločincovi z Kremľa: V Rakúsku a v Nemecku sa vždy správal ako slušný hosť s dobrými spôsobmi, jeho zdvorilá staromódna nem­či­na pôsobila nielen na staršie dámy, niekedy dokázal byť dokonca šarmantný – ešte aj ten val­čík ve­del tancovať. Putin, ktorého počas 22 rokov spoznali nemecky hovoriaci ľu­dia, nie je ten nenávistný mrzák, ktorý v po­sled­ných týždňoch nadáva Ukrajincom do nacistov.

Najprominentnejšie meno na výplatnej páske Ruskej federácie je ne­pochybne Putinov osobný priateľ Gerhard Schröder, v rokoch 1998 – 2005 spolkový kan­ce­lár Nemecka. Je celkom možné, že Schröder sa včera vrhol do finálneho boja za svoju pošramotenú česť: Podľa in­for­mácií magazínu Politico, ktoré moskovský Kremeľ a ber­lín­sky úrad kancelár ani nepotvrdili, ani nevyvrátili, priletel vo štvrtok do Mos­kvy, aby Putinovi prehovoril do svedomia. Schröderova piata manželka, Kórejka So-yeon Schröderová-Kimová, zdie­ľa­la na In­sta­gra­me fotografiu, na ktorej stojí pred moskovským chrámom Vasiľa Bla­ženého. Bola oblečená celá v čiernom, mala zatvorené oči a ruky mala zopäté k modlitbe. V médiách zaznelo, že Schröder na ceste do Moskvy, počas med­zipristátia v Istanbule, vraj ro­koval s pred­sta­viteľmi Ukrajiny.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Soyeon Schröder-Kim (@soyeonschroederkim)

Možno je to fáma, možno ide o plno­hodnotnú mierovú misiu. Keby ex­kan­celár uspel, stal by sa celosvetovým hrdinom, žiaľ, prav­de­po­dob­nejšie je, že bude do smrti vyhnancom vo vlastnej krajine. Schrö­der síce skritizoval vojnu svojho priateľa, ale s výhradou, že „obe stra­ny uro­bili chyby“ a že Západ hnal rozšírenie NATO príliš ďa­leko. Svo­jich ruských funkcií a príjmov sa nevzdal, s Putinom sa verejne nerozišiel. Švajčiarske vydavateľstvo, v ktorom pôsobil ako poradca, ho vy­ho­dilo, futbalové kluby a futbalový zväz mu odobrali čestné ti­tuly, na webstránke svojej strany SPD ho škrtli zo zoznamu 34 „veľ­kých so­ciál­nych demokratov“. Vedúci jeho kancelárie, ktorý mu slúžil ešte v kancelárskych časoch, odišiel, dve sekretárky dali vý­po­veď, už ani jeho vodič ho nechce voziť. Odišli všetci, jeho kancelária je prázdna.

Schrö­der dva týždne nekomunikoval s médiami, ani blíz­kym ľuďom ne­dvíhal telefón. Odstúpil z funkcie v dozornej rade nemeckého sta­vi­teľa tunelov Herrenknecht, ktorý sa dištancoval od Putinovej voj­ny. Svojsky tým vyslal nejaký signál. Der Spiegel píše, že ex­kan­ce­lár sa niek­torým čer­ve­ným ba­ró­nom predsa len ozval. Zavolal z ni­čoho nič a povedal približne toto: „Pre­staňte mi oponovať, vy sla­bo­si. On to vidí takto - nie on ide v protismere, ale všetci ostatní.“ Pred nepotvrdenou moskovskou cestou sedel do­ma. Málokto chce byť vi­dený, že ho v Hannoveri navštívi. Byť priateľom muža, ktorý je priateľom Putina, je v dnešnom Ne­mec­ku hanba.

Podobný osud hrozil donedávna aj Wolfgangovi Schüsselovi, rakús­ke­mu kan­celárovi v rokoch 2000 – 2007, ktorého v Bratislave tradične zbožňuje okruh Mikuláša Dzurindu. Keď bol v úrade, tak síce vtedy s ešte mladým pre­zidentom Putinom lyžoval, inak ale k „rus­ké­mu svetu“ nemal nijako blízko. Práve naopak, bol to jediný významný rakúsky po­li­tik, ktorý kon­com 90. rokov spochybnil neutralitu a uvažoval o vstupe do NATO (debata rýchlo skončila, keďže neutralita je sú­čas­ťou národnej identity). Dnes má prozápadný Schüssel 76 rokov, do rakúskej po­litiky sa už dávno nemieša, kan­ce­lár­s­ky dô­cho­dok by mu mal dostatočne za­bez­pečiť dôstojný život, z nepochopiteľných dôvodov sa ale nechal najať a zaplatiť ruským ropným koncernom Lukoil – a z ešte me­nej po­cho­pi­teľ­ných dôvodov sa nechcel po ruskej agresii vzdať po­zí­cie v do­zor­nej rade.

Naliehavo naňho tlačil kdekto – establišment jeho Ľudovej strany, ktorá aj dnes zastáva úrad kancelára, no Schüssel cez hovorkyňu odkázal iba to, že Lukoil nie je štátnou spo­loč­nos­ťou, ale súkromnou, na londýnskej burze kótovanou firmou. Tým pá­dom na odstúpenie zrejme nevidel dôvod. Napokon dozorná rada Lu­koilu zverejnila spoločné stanovisko, v ktorom žiadala „ukončenie oz­bro­je­né­ho konfliktu na Ukrajine“. Na druhý deň Schüssel z do­zor­nej rady odstúpil. Tvrdil, že protivojnové vy­hlá­se­nie bolo jeho dielo. Jasnými slovami odsúdil inváziu, Uk­ra­ji­na pod­ľa rakúskeho ex­kan­ce­lá­ra „musí zostať slobodnou a ne­de­li­teľ­nou kra­jinou“. V poslednej možnej chvíli dal spiatočku. Ak bude mať šťastie, zo zoznamu veľkých rakúskych ľudovcov ho nevymažú.

Najhoršie dopadla Putinova tanečná partnerka Kneiss­lová. To, že si ju Putin v najkrajší deň života uctil, jej šťastie neprinieslo: Man­žels­t­vo s dubióznym podnikateľom je už v tros­kách, dnes 57-roč­ná Kneisslová žije opäť sama so svojimi psa­mi. Tvrdí, že musí prežiť z 1 200 eur mesačne. To je síce v roz­pore s tým, že za pôsobenie v dozornej rade ruského ropového gi­gan­tu Rosnefť je podľa firemných stanov odmenená sumou pol mi­lió­na eur ročne, ona však údajne „doteraz dostala nula centov“.

Konzervatívna nestraníčka bola pred svojou krátkou politickou ka­rié­rou uznávanou novinárkou, rozumela Blízkemu východu, vie výborne arab­sky aj hebrejsky, pričom dávno pred utečeneckou krízou vysvetlila de­mo­grafické tlaky na mladých mužov v moslimskom svete. S Ruskom ani Uk­rajinou nemala nič do činenia. Ako mi­ni­ster­ka zahraničných vecí pra­vi­covej vlády bola nenápadná. Nominovala ju prorusko-populistická strana Slobodných, chýbalo jej ale zakotvenie v straníckych štruk­tú­rach a urobila jednu osudovú chybu: Chcela skoncovať s írečito ra­kúskou formou korupcie – s podplácaním médií cez miliónové in­ze­rá­ty (najmä v bulvárnych mé­diách). Ani novinári, ani politici jej to ne­odpustili.

Kneisslová už v Rakúsku nežije. Pred pár dňami v roz­ho­vore s nemeckou te­le­ví­ziou RTL povedala, že z donútenia opustila krajinu, „v dô­sledku mnohých nepriateľských akcií a faktického zákazu práce“ v Ra­kúsku. Autor článku považuje toto tvrdenie kolegyne za relatívne vie­ro­hod­né: Veď bulvár sa na ňu hne­val pre zrušenie inzerátov, li­be­rál­ny mainstream za pô­sobenie vo funkcii za ostrakizovanú stranu Slobodných. Je celkom možné, že by jej po tom všetkom zostal už len tuhý antisystém.

Zrejme preto považovala za východisko, že speňaží kontakty z vlast­nej svadby, zoberie pol milióna od Rosnefťu a raz za čas vystúpi v pro­pa­gandistickej ruskej televízii RT. Keď sa jej niekto pýta na ruskú vojnu, vajatá. Odstúpiť z Ros­nefťu, kde je ešte len krátko, ne­chce.

Svoju prácu pre Rusov obhajuje dramatickými slovami. Hovorí, že má vo svojom odbore „zničený ži­vot“ a že sa cíti byť „politickým utečencom“. Jedinou utešujúcou správou je, že vynútený exil rakúskej exministerky sa našťastie nenachádza na Sibíri, ale v Provensálsku.